Je dôležité, aby napríklad vedúci predstavitelia politických strán mali vízie, v ktorých predstavia občanom – budúcim voličom – svoj obraz budúcnosti. Vízia predsedu politickej strany totiž odpovedá na otázky: Kam sa chceme dostať, alebo kam by sme sa mali dostať? Čo máme robiť alebo čo by sme mali robiť? Akí by sme mali alebo chceli byť? Teória hovorí, že vízia by mala zachytiť javy, trendy a faktory, ktoré v súčasnosti môžu byť ešte nepresné a hmlisté. Ak teda chce predseda politickej strany uspieť vo voľbách, musí svoju víziu voličom jasne predostrieť a presvedčiť ich, že sa s jeho víziou stotožnia. A takto je to u všetkých vedúcich pracovníkov ktorejkoľvek organizácie zriadenej človekom: generálny manažér veľkej firmy musí svoju víziu obhájiť pred akcionármi, predseda neziskovej organizácie pred sponzormi, predseda družstva pred členmi družstva a pod. Vždy však spozorniem, ak sa niekto začne prezentovať svojimi víziami na pôde cirkvi.
Som vďačný, že som sa pri výkone svojej funkcie riaditeľa generálneho biskupského úradu mohol stretnúť s mnohými múdrymi ľuďmi a plnými dúškami nasávať z ich múdrosti. Boli to ľudia vzdelaní, ale mňa zaujali aj tou „biblickou“ múdrosťou, pretože poznali slová Písma svätého: „Počiatok múdrosti je bázeň pred Hospodinom, poznať Najsvätejšieho je rozumnosť.“ (Pr 9, 10) A podľa týchto slov aj žili. Obzvlášť som sa tešil na neformálne stretnutia a rozhovory, ktoré títo ľudia medzi sebou viedli. A jedna téma – téma tzv. vizionárov v cirkvi – mi obzvlášť utkvela v pamäti. Jeden profesor teológie, ktorého si osobitne vážim, vtedy povedal, že ak v cirkvi začne človek rozprávať o svojich víziách, je to vážny symptóm nejakej jeho psychickej poruchy (ospravedlňujem sa za možno nie najvýstižnejšie pretlmočenie jeho myšlienky). Cirkev totiž nie je ľudským, ale Božím dielom. Hlavou cirkvi nie je ani pápež, ani generálny biskup, ale Pán Ježiš Kristus. A On nám svoju víziu cirkvi predostrel dávno – už pred 2000 rokmi. V závere Matúšovho evanjelia čítame o tom, ako Pán Ježiš Kristus predkladá skupine svojich nasledovníkov jasnú víziu toho, čo chce vidieť, aby sa práve skrze nich a s nimi vo svete udialo: „Ježiš pristúpil k nim a povedal im: Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna, i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta.“ (Mt 28, 18 – 20) Je to obrovský projekt – poslanie, do ktorého sme prizvaní aj my všetci.
Vízia je jasne formulovaná. Nemožno ju riešiť, len rešpektovať
Čo teda hriešny a biedny človek, aj keď na pozícii generálneho hodnostára Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, chce na tejto Ježišovej vízii naprávať, čo dopĺňať, čo ináč interpretovať? Vari už neplatí napomenutie apoštola, že „Ježiš Kristus ten istý včera i dnes, i naveky“ (Žid 13, 8)? Naša cirkev má teda víziu jasne formulovanú; vedúci predstavitelia cirkvi ju nemusia (a ani nesmú) riešiť, musia ju iba rešpektovať a plne sa k nej hlásiť.
V našej cirkvi radi narábame aj s ďalším „moderným“ pojmom. S vážnymi tvárami píšeme stratégie, formulujeme strategické zámery. Čo sa pod týmto pojmom skrýva? Strategický zámer by totiž mal byť popisom cesty, ako víziu (budúcnosť) preniesť do prítomnosti. V našej cirkvi obľubujeme stratégie. Mali sme spracovanú stratégiu misijnej práce, hovoríme o stratégii rozvoja cirkevného školstva, o stratégii starostlivosti o nehnuteľnosti a podobne. Mnohokrát sú to však iba „učene znejúce frázy“, zakrývajúce bolestnú nemohúcnosť akýmikoľvek – čo i len malými – krôčikmi vydať sa správnym smerom k naplneniu vízie stanovenej Pánom Ježišom Kristom. V uvedenom texte Písma svätého Mt 28, 18 – 20 je totiž definovaná nielen vízia cirkvi (čiňte mi učeníkmi všetky národy), ale aj usmernenie, ako zabezpečiť napĺňanie vízie v praxi, (krstiac ich v meno Otca i Syna, i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal).
S Kristom je všetko jednoduché. Ak nebudeme vymýšľať daromnosti, víziu našej cirkvi, danú nám samým Pánom Ježišom Kristom, naplníme, ak sa budeme pridŕžať Jeho stratégie, ak „národom“ budeme hlásať evanjelium nášho Pána a krstiť ich v meno Boha Otca i Syna i Ducha Svätého, a ak národy budeme vyučovať k tomu, aby dodržiavali všetko, čo On prikázal. Problém našej cirkvi, ak sme už len úplne nezišli z cesty augsburského vyznania, teda netkvie v chýbajúcej vízii alebo v chýbajúcej stratégii. Tú máme. Nie sme však zjednotení na jednotlivých cieľoch a chýbajú nám opatrenia, ktoré by tieto ciele naplnili, čo sú ďalšie etapy strategického plánovania. Úlohou generálneho biskupa, generálneho dozorcu a všetkých nás ostatných, ktorí sme nasledovníkmi Pána Ježiša Krista, je definovať ciele, ktoré by nás v našom strategickom smerovaní viedli k naplneniu Jeho vízie.
Evanjelický a. v. prístup k hospodárskym deliktom by mal ísť nad rámec svetských zákonov
Predstavenie cieľov a opatrení pri napĺňaní stratégie našej cirkvi malo byť známe vlastne už pred voľbami predsedníctva, aby sa voliči mali podľa čoho rozhodnúť, ktorému kandidátovi odovzdajú svoj hlas. Žiaľ, obsah niektorých osobných stanovísk kandidátov k službe, tzv. volebného programu, bol veľmi formalistický. Znamená to, že kandidáti buď nemali predstavu o tom, aké opatrenia treba prijať, alebo nechceli pred voľbami odhaliť svoj návrh opatrení, lebo tušili, že by sa s nimi členovia ECAV nemuseli stotožniť. A tak nahradili osobné stanoviská kázňou (v lepšom prípade) alebo štylisticky viac či menej zdarnou úvahou. Toho, čo nám Pán Ježiš Kristus prikázal zachovávať, je dosť. Z Desatora Božích prikázaní (2M 20, 2 – 17 alebo 5M 5, 6 – 21) postačuje na začiatok siedme a deviate Božie prikázanie: „Nepokradneš!” a „Nepožiadaš dom svojho blížneho!”, čo vo výklade Dr. Martina Luthera znamená, že sa máme Pána Boha báť a Ho milovať,
- „aby sme svojmu blížnemu nebrali peniaze alebo majetok, ani si ich neprivlastňovali falošným kupovaním alebo predávaním, ale aby sme mu majetok a živobytie pomáhali zveľadiť a ochrániť,“ a
- „aby sme dedičstvo a dom svojho blížneho ľstivo nežiadali, ani pod zdaním práva si ho neprivlastňovali, ale radšej mu pomáhali, aby si ho mohol zachovať.“
Náš evanjelický a. v. prístup k hospodárskym deliktom v cirkvi i v spoločnosti by mal ísť nad rámec svetských zákonov. Martin Luther ako keby z hlbín dejín predvídal aktuálnu súčasnosť: vysvetľuje, že krádež je hriechom, aj keď sa vykonáva pod zdaním práva. Dnes totiž často po „náležitom“ vyšetrení orgánov činných v trestnom konaní počúvame, že to či ono sa udialo v súlade so zákonmi, že to teda nie je trestný čin a vyšetrovanie rozkrádania sa často uzatvára dnes už zľudovenou frázou: „Skutok sa nestal“.
Musíme nastaviť systém, ktorý nečestných alebo neschopných ľudí vytesní z rozhodovacích pozícií
Žiaľ, takýto výklad čo je a nie je krádež, prenikol už aj do cirkvi. A to ešte v obludnejšej forme – keď aj to, čo svetské orgány podľa svetského práva defi nujú ako porušenie zákonov, my vo svojej chybne vysvetľovanej a bolestne zneužívanej cirkevnej autonómii ignorujeme a vynášame vlastné rozsudky, odsudzujeme čestných ľudí a rehabilitujeme vinníkov. Majme však na pamäti slová Písma svätého: „I ten, čo ospravedlňuje vinného, i ten, čo odsudzuje nevinného, obaja sú odporní Hospodinovi.“ (Pr 17, 15) A ja si tu kladiem otázku, ktorú som už niektorým členom generálneho presbyterstva položil aj osobne: Ako môže veriaci človek žiť s pocitom, že je Hospodinovi odporný? Dá sa to? Ako riaditeľ GBÚ som s bolesťou v srdci sledoval, ako sa naša ECAV odkláňa od svojho poslania a od vízie, stanovenej cirkvi Pánom Ježišom Kristom. Pre mňa zásadná otázka znela: Je ECAV schopná vybudovať samočistiace mechanizmy, ktoré by zabránili rôznym nešvárom v cirkvi? Moje presvedčenie bolo a stále je, že áno. Treba však reformovať celý systém správy ECAV. Musíme nastaviť systém, ktorý nečestných alebo neschopných ľudí vytesní z rozhodovacích pozícií v cirkvi.
Skúmať sa má, kde sme sa vzdialili slovu Božiemu a nie predstavám biskupa či cirkevného grémia
Na diskusiu som všetkým synodálom a ďalším predstaviteľom a funkcionárom ECAV prednedávnom rozoslal analytický materiál „Reforma správy ECAV“. Sedemdesiatstranová brožúra obsahovala v závere dvadsať návrhov opatrení, ktoré sledovali naplnenie konkrétnych cieľov pri napĺňaní strategického zámeru cirkvi. Určite to nie je kompletný výpočet toho, čo treba urobiť. Koniec koncov – toto je úloha biskupov, pretože predpokladám, že oni najlepšie poznajú slovo Božie, vedia, čo všetko nám Pán Ježiš Kristus prikázal zachovávať a poznajú aj situáciu v cirkvi, a teda vedia, kde sme sa slovu Božiemu najviac vzdialili. Snáď nemusím zdôrazňovať, že skúmať sa má, kde sme sa vzdialili slovu Božiemu a nie predstavám toho-ktorého biskupa či cirkevného grémia. To by sa totiž ľahko mohlo stať, ak by sme víziu obsiahnutú v Biblii nahradili víziou odsúhlasovanou demokratickou väčšinou v takom či onakom orgáne cirkvi. Tým absolútne neznižujem úlohu týchto orgánov, pretože sú nezastupiteľné pri formulácii cieľov a prijímaní opatrení k ich naplneniu. Je úplne jedno, či nás priraďujú k „filovcom“, „klátikovcom“ alebo momentálne k „brozmanovcom“.
Je to úplne jedno, ak vieme sami seba vo svojom vnútri definovať ako evanjelikov augsburského vyznania. Dietrich Bonhoeffer, nemecký luteránsky teológ a bojovník proti nacizmu, povedal: „Ľudia nie sú rovnakí ani v najhlbších hlbinách duše. Každý je jedinečný, úplne iný než ostatní a v cirkvi ho s inými spája len Božie slovo.“ Je to však dostatočne silné spojivo, ktoré − keď opadnú vášne − privedie za spoločný stôl všetkých, ktorým na slove Božom skutočne záleží.
Dušan Vagaský
riaditeľ GBU v rokoch 2006 − 2018
ilustračné foto: pixabay.com
