Viera v Božiu lásku
„Vtedy obrátil sa Pán a pozrel na Petra. I rozpomenul sa Peter na Pánovo slovo, ako mu bol povedal: Prv ako kohút dnes zaspieva, tri razy ma zaprieš. Vyšiel a žalostne zaplakal “
(L 22, 61 – 62).
Slovo má veľkú moc. Slová potešujú, ale aj zraňujú. Slovami vyjadrujeme svoje názory, postoje a pocity No nielen rečou komunikujeme, ale aj neverbálnou komunikáciou. Aj pohľad veľa prezrádza. Pohľad vyhýbavý, znudený, prísny či smutný. Ako deti sme vedeli veľa vyčítať z pohľadu našich rodičov alebo učiteľa. Alebo z pohľadu našich priateľov, spolupracovníkov alebo aj šéfa… Aj v Písme svätom sa spomínajú veľavravné pohľady. Spomeňme pohľad modliaceho sa publikána v chráme – pohľad zamierený do zeme, ako prejav pokory pred Pánom Bohom, a naopak, pyšný pohľad do neba modliaceho sa farizeja. Alebo na ďalší pohľad bez slov, no ktorý veľa vypovedal – pohľad Pána Ježiša na Jeho učeníka Petra.
V pašiách, ktoré sa čítajú na Kvetnú nedeľu, sa spomína aj príbeh o Petrovi, ako trikrát zaprel Pána Ježiša. Predtým Mu Peter sľuboval vernosť, dokonca bol hotový ísť s ním aj na smrť: „Pane, hotový som ísť s Tebou aj do väzenia, aj na smrť“ (L 22, 34). Nepochybujeme o tom, že v tej chvíli to Peter myslel úprimne, no precenil sa. Keď Pána Ježiša zatkli a odviedli Ho na súdny dvor, Petra premohol strach, a nie iba raz, ale dokonca trikrát Ježiša zaprel, zaprisahával sa, že Ho nepozná. „A hneď, keď ešte hovoril, zaspieval kohút. Vtedy obrátil sa Pán a pozrel na Petra“ (L 22, 60). Pán Ježiš vtedy nepovedal Petrovi ani slovko, iba sa na svojho zapierajúceho učeníka pozrel. Peter však z Ježišovho pohľadu veľa vyčítal. Ten pohľad mu pripomenul Pánove slová, ktoré mu Ježiš ešte v ten deň povedal: „Prv ako kohút dnes zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ Keď sa Peter rozpomenul na Pánovu predpoveď a uvedomil si svoje zlyhanie – sľub, ktorý nesplnil, „vyšiel a žalostne zaplakal“.
Pán Ježiš, ktorý sa kedysi pozrel na Petra, pozerá sa aj dnes na nás. Jeho pohľad nás preniká predovšetkým v chráme, keď predstupujeme pred Božiu tvár. No nielen jeden deň v týždni – vo sviatočný deň sa Pán na nás pozerá, ale ustavične, deň po deň sme pod drobnohľadom všadeprítomného Pána Boha, ktorý posudzuje naše zmýšľanie a konanie, ako to vyznal žalmista: „Ty pozoruješ či chodím, či ležím, o všetkých mojich cestách vieš. Ešte nemám slovo na jazyku, a Ty, Hospodine, už ho celkom vieš…“ (Ž 139, 2 – 4).
Ježišov pohľad nie je prázdny a bez slov. Čo z neho čítaš? Podobne ako v prípade učeníka Petra aj nám Pán svojím pohľadom pripomína sľuby, ktoré sme v Božej prítomnosti vyslovili, no ktoré sme nesplnili. Sľuby, ktoré sme vyslovili pri krste našich detí a krstných detí, že ich budeme vychovávať v kresťanskej viere. Sľuby pri konfirmácii, že zostaneme verní Ježišovi a Jeho cirkvi až do konca. Sľuby spovedné, že zanecháme svoje zlé obyčaje a hriešne zvyky. Sľuby doživotnej manželskej vernosti. Alebo sľuby pri uvedení do rôznych úloh cirkvi atď. Pán Ježiš dobre pozná celý náš doterajší život. Vie o našich pádoch, zlyhaniach, o našich hriechoch. Aj keď sa ich snažíme pred ľuďmi zakryť, On o nich veľmi dobre vie. A keď prichádzame do Božej prítomnosti na modlitbe, alebo keď počúvame Jeho Slovo či prijímame sviatosť Večere Pánovej, „cítime“ na sebe Jeho pohľad, ktorý nás presvecuje ako röntgenový lúč a preniká do špiku kostí.
Ale ten istý pohľad, ktorý nás súdi a osvecuje aj to, čo je vo tme skryté (por. 1K 4, 5), ktorý posudzuje naše najskrytejšie myšlienky a túžby ukryté hlboko v našich srdciach, nás zároveň aj oslobodzuje a omilosťuje. Ježišov pohľad je zároveň láskyplným pohľadom, z ktorého môžeme vyčítať Pánov súcit s nami slabými, hriešnymi ľuďmi. „Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil“ (J 3, 17). Pán Ježiš sa na nikoho z ľudí nepozerá zvysoka, aby ho odsúdil a zničil, ale, naopak, pozerá sa na nás a zaujíma sa o nás, aby nám naše zlyhania a pády odpustil. Predtým však máme spolu s Petrom zaplakať nad sebou a nad svojimi hriechmi. Nie nad inými máme plakať a sa pohoršovať, ale „nad sebou“ potrebujeme zaplakať! Pôstny čas, ktorý Kvetnou nedeľou vrcholí, je vzácnou príležitosťou pre každého z nás, aby sme precítili svoju vlastnú vinu za Kristov kríž, ako to vyznávame aj v jednej piesni: „To Pane, moja je vina, ja som Tvojich múk príčin, moje hriechy ťa ranili a na kríži usmrtili“ (ES 98, 1). Keď z pašií počúvame deje Pánovho utrpenia až na smrť na kríži, máme vzácnu príležitosť s Božou pomocou úprimne a srdečne precítiť vinu za Kristov kríž a zmeniť svoje správanie a následne aj život. V tomto duchu Pán Ježiš napomenul aj ženy, ktoré lamentovali nad Ním, že taký mladý má byť odsúdený, a takto napomína aj dnes nás: „…nenariekajte nado mnou. Ale nariekajte radšej nad sebou a nad svojimi dietkami“ (Lk 23, 28). A o to práve ide, aby nás evanjelium o Ježišovej zástupnej smrti a tiež o Jeho novom živote po smrti zasiahlo v našom vnútri, v srdci, a aby nás láska Kristova premenila na nových ľudí, ktorí blížnych neodsudzujú, nepohoršujú sa nad nimi, ale im odpúšťajú ich previnenia.
Milí bratia a milé sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Nielen slová toho veľa vypovedia a majú veľkú moc. Aj pohľad veľa prezrádza. Kto zachytí Kristov pohľad vo viere v Božiu lásku, ktorá sa hriešnikom zjavila na Golgotskom kríži, ten s Petrom jednak žalostne zaplače nad sebou a tiež začne žiť nový život, v ktorom je menej zlyhaní, nesplnených sľubov a viac lásky a milosrdenstva k blížnym. Lebo slzy sú vzácne. Sú znamením toho, že niečo sa v našom vnútri zlomilo a niečo nové sa rodí. Ako sa nový život pri pôrode hlási k životu plačom, slzy ľútosti alebo pokánia sú znamením aj nášho nového začiatku, nového života s Kristom, ktorý je pre večný život. Slzy sú ako drahé perly, ktoré nás tu na zemi spájajú s osláveným Kristom na nebi a ktoré nás raz prenesú do neba – tam, kde Boh zotrie každú slzu z očí (por. Zjav 7, 17) a každú bolesť a zármutok premení na neutíchajúcu večnú radosť. Amen.
doc. ThDr. Sidonia Horňanová, PhD.
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: pixabay.com
