„Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno.“
Ján 1, 11. 12a

Milí naši synovia a dcéry, milované naše vnúčatá, ale i naše duchovné deti počas celého nášho pôsobenia, milí a vzácni naši (bývalí) spolupracovníci, priatelia – všetci ľudia dobrej vole!

V očakávaní Vianoc sme každoročne malí i veľkí, starí i deti, boli akosi samozrejme bez váhania naladení na čarokrásny, neopakovateľný dohviezdny čas vianočný. Keď mi pred rokmi v čase jesene, počas cesty za more bola ponúkaná návšteva jedného mestečka na severe štátu New York, s lákavou poznámkou, že tam je celý rok vianočná výzdoba, znejú tam neustále vianočné piesne a koledy, pozvanie som slušne ale rázne odmietol. S vysvetlením, že nechcem prísť o neopakovateľné spomienky a zážitky, na ktoré sa teším každý rok! Nechcem zažiť niečo, čo ma toho, z detstva doznievajúceho čara, zbaví.

Tento rok zažívame čosi neopísateľné, neskutočné, čo nás ani v čase najhlbšej totality ani náhodou nenapadlo! Cez Vianoce, vtedy nás vládnuci a všemocní, chceli za každú cenu zbaviť hĺbky zážitku viery v Boha. Preferovali Deda Mráza a sviatky zimy! Iní zase najmä pred Vianocami, v sektárskej protikresťanskej snahe, ako následníci odpadlíka Ária, chodili z domu do domu a hlásali, že kresťania svätia pohanské sviatky! Preto sme našim deťom z besiedky, náboženstva a konfirmácie, ale aj širokej verejnosti vysvetľovali, že v roku 313. sa ediktom cisára Konštantína skončilo prenasledovanie kresťanov a po svätení Veľkej noci, aj svätodušných sviatkov sa začali svätiť aj sviatky vianočné s pripomenutím narodenia Spasiteľa Pána Ježiša Krista. Aby sa zamedzilo dvojkoľajnosti zámerne zamenili pohanské sviatky zimného slnovratu boha Slnka za oslavu Slnka spravodlivosti, narodeného betlehemského Dieťaťa. Toľko známa história!

No čím viac chceli nám zakázať vianočné tradície, tým viac sme ich slávili a kostoly sa plnili. Aj na Myjave, pri našom príchode do zboru pred 45 rokmi na Štedrý večer bolo v kostole pár ľudí, no o to viac ich bolo na vianočných nešporoch na kopaniciach, kde sa tradíciu nepodarilo utlmiť. Postupne však stúpali počty a na záver ateistickej doby myjavská katedrála “praskala vo švíkoch”. Posledných 20 rokov misia v podobe pravidelných adventných koncertov prilákala aj vlažných, či váhajúcich luteránov, ba aj iných. Kto to zažil, má na čo spomínať. Tento rok pandémia zatvorila kostoly v našom najviac infikovanom kraji. “Online” prenos posledného adventného koncertu bez tradičnej výzdoby a vysokých vyzdobených vianočných stromov pred oltárom len dokreslil to, čo sa nám ani v zlom sne nikdy neprisnilo! Kostol zavretý, dokonca aj na Štedrý večer a ostatné sviatočné dni. Koledy a vianočné spevy len z ampliónov na veži či z mestského rozhlasu. Márne obliehanie chrámu neinformovanými; to všetko je čosi nepoznané, neslýchané, akoby z inej planéty! Čo na to betlehemské Dieťa?

Náš známy text odpovedá, že síce každoročne v tomto čase prichádza, ale tento rok akoby sme ho nevedeli, nedokázali, či nechceli prijať?! Znie to síce paradoxne, ale táto skutočnosť nám chce čosi naznačiť… Boli sme príliš bezstarostní, spokojní, uveličení, každoročne automaticky vianočne naladení, ako perpetum mobile si privlastňujúc všetko, čo patrí k Vianociam… Nákupy, zhon, očakávania, v spánku na vavrínoch bohatej postmodernej doby, uveličení v akomsi sne zotrvačnosti, bezpečnosti, stereotypnosti a zrazu totálny šok! Zavretie doma, trest za neuposlúchnutie rád epidemiológov, enormný rast infikovaných v našom regióne, stúpajúci počet úmrtí na diagnózu nikdy nepoznanú atď.

Dánsky filozof, teológ a psychológ Sören Kierkegaard píše: „To, čo máme pred sebou, nie je kresťanstvo, ale nesmierny klam zmyslov a ľudia nie sú pohania, žijú blažení v domnienke, že sú kresťania. Preto obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva.“ Tento takmer 200 rokov starý výrok je stále aktuálny. Kresťanstvo ako klam zmyslov, život v domnienkach a blaženosti. To je veľmi zrozumiteľné vyjadrenie reality, na ktorej sa podieľame, ktorú vytvárame aj my.


Keď nadišiel Štedrý večer, aspoň vtedy sme sa chceli venovať niečomu, čo by nás pozdvihlo, dodalo silu. Chceli sme mať pokoj, cítiť radosť. Prichádzali sme do vyzdobeného kostola, aby sme počuli niečo, čo by nás oslobodilo od existenčných a existenciálnych tlakov a strachov z budúcnosti.
Každý rok sme čítali ten istý vianočný príbeh. Zdá sa však, že to, čo sme počuli, sme si v mysli dotvárali – ovplyvnení romantikou obrázkov Ježiška v jasličkách, vysvietenými Betlehemčekmi, aké ukladáme pod farebne zladený stromček a piesňami o sladkom Ježiškovi. Takéto obrazy však nezodpovedali realite – tomu čo sa dialo vtedy, ani tomu, čo sa v nás aj okolo nás, deje dnes.


Mestečko Betlehem nebola pre Jozefa a Máriu dovolenková destinácia, ktorú si vybrali. Prišli sem, lebo museli. Cisár Augustus vydal príkaz sčítať ľud vo svojej ríši, aby sa mohli vyčíslili dane. Mladý pár má za sebou dlhú, náročnú cestu, ktorú Mária absolvuje v pokročilom štádiu tehotenstva. Obaja sú vystavení obavám a stresom. Všetko sa komplikuje. V Betleheme ich nevítajú. Nemajú kde prenocovať. Chýbajú im základné veci. Najprv sú bezdomovci, potom utečenci, ktorí pred Herodesom chránia holý život na úteku. Podľa ďalších informácií evanjelistov sa v Ježišovom živote ani neskôr neobráti všetko na dobré. Boží Syn je opakovane vystavený nepochopeniu, sklamaniu, nakoniec zrade a násiliu. Tí, u ktorých sa predpokladalo, že Božieho Syna prijmú, uvítajú, rozhodli inak. Sledovali Ho, prenasledovali a ukrižovali. Kristus medzi nami by možno rovnako dopadol podobne aj dnes.


Milí priatelia, na tých, ktorí by mali byť nositeľmi ideálov, nasledovať Krista v Jeho radikalite pravdy a lásky, pozorujeme, že sa správajú opatrne. Pragmaticky. Aj cirkevní predstavitelia, od ktorých by sme očakávali, že by na zjavnú nespravodlivosť mali upozorňovať, reagovať, využiť svoj vplyv, na to, aby v zodpovedných prebúdzali svedomie, mlčali. Aby evanjelici neustupovali z pozícií, čo nám predkovia za mnohých obetí zanechali. Aby sme sa nevytrácali nielen z médi
í (až na výnimky privilegovaných prikyvujúcich). Táto snaha po „pokoji“ je v situácii, keď sa preukázateľne odhaľuje lož, korupcia, kde sa prikrývajú podvody s pokrytectvom a kauzami, niekde už trestne stíhanými. To všetko je odmietaním Krista.

Kierkegaardovej parafráze slov evanjelistu o neprijatí Krista, že obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva, mnohí rozumieme. Ľudia chcú mať pokoj, cítiť radosť a „neriešiť“, čo sa ich netýka. Ale ak to tak bude, v našom živote a vo svete sa nič zásadne nezmení. Takto k radosti a pokoju neprídeme, budeme ich iba predstierať. Dnes prijať Krista neznamená lamentovať nad zavretým kostolom, robiť gestá obetavosti pre cirkev, šikanovať a odstavovať nepohodlných, čo veľa vedia a veľa si pamätajú a tým sú pre niektorých nebezpeční, možno zavádzajúci niektorým pri kariérnom či inom postupe. V snahe po “vyššej CPP spravodlivosti”, nebrať nepohodlným zásluhy, ale pre istotu umlčať, či prikyvovať, príp. inak odstaviť, možno likvidovať. Držať sa zásady: zíde z očí, zíde z mysle! Mať patent na jediné správne kresťanstvo! Zdá sa to prehnané?! Kiež by si, milý čitateľ, nepoznal taký pocit. V starobe, možno i skôr… Lebo aj totálny “lockdown” bol čosi nepoznané a je tu…

Ako teda prijať narodeného Spasiteľa? V prvom rade v pokore si opakovať Jeho slová: “učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duší!” Vidieť, spoznať Ho v núdznom a trpiacom, možno v starom, odpísanom človeku. Nasledovať Krista znamená mať odvahu nechať niektoré ťažké témy radšej otvorené, priznať si, že ich zatiaľ nevieme riešiť, nie sa tváriť, že neexistujú. Kresťanstvo, kde ľudia nebudú schopní konfrontovať sa s núdzou biednych nemá budúcnosť. Nie, nezničí ho “lockdown” ani islam. Ak sa nespamätáme, zničí ho naša arogancia, plytké kresťanstvo a a pokrytectvo.

Slovo dnešného evanjelia otvára však aj inú možnosť: tým, ktorí Krista prijali, dal moc stať sa dietkami Božími. Božími deťmi nie sú tí, ktorí to o sebe hovoria. Sú to ľudia, ktorým praktiky, zamerané proti človeku a teda aj proti Bohu, Kristu, prekážajú a nebudú sa ich zúčastňovať. Ani za cenu strát, za cenu toho, že prídu o výhody, o miesto, dokonca aj o život. Božími deťmi môžeme byť aj v hojnosti, keď sa o tú hojnosť delíme. Sme nimi vtedy, keď sa nenecháme presvedčiť, že tým, čo dnes platí, sú peniaze a hrubá sila. Vtedy keď Krista spoznáme v človeku bez domova, v počernom dieťati z početnej rodiny, v bezmocnom starcovi, či odpísanom kolegovi…

O tom, či Krista prijmeme alebo odmietneme, sa nerozhoduje raz. Rozhodujeme o tom každý deň. celý život, nielen na Vianoce.. Nasledovať Krista znamená byť vystavený nepochopeniu, neprijatiu. Obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva. Je to paradox. Boh však vidí a vie všetko. Pozná naše motivácie a skryté túžby. Rozumie im. Prijíma nás bez podmienok, so všetkými našimi ambivalenciami.

Každé stretnutie s Ním v Jeho slove a sviatosti, tichu a hudbe, ktoré mi pomôže vidieť moje omyly a zlyhania, bude Vianocami. Vianoce budú tam, kde si uvedomím, kto som a kým chcem byť. Tam, kde zistím, čo mi bráni, aby som prejavoval lásku, pozornosť človeku v dlhodobom vzťahu, tam, kde sa naučím sústrediť na svoje dieťa, keď referuje o svojom dni v škole. Budem počúvať partnera, s ktorým som doma zavretý a uvedomím si, ako sme na seba odkázaní. Pomocou pokornej modlitby trpezlivo bojovať s ponorkovou nemocou, tak častou v tomto čase v mnohých domácnostiach. Tou zanedbanou modlitbou budem sa snažiť “reštartovať” svoj vzťah k Bohu i ľuďom! Pri nečakane dostatočnom nadbytku času, pokľaknem na kľakátko (ja som ho zdedil po otcovi), alebo jednoducho na zem pri posteli, alebo pri stole. Tak sa mi otvoria obzory – paradoxne z nadhľadu na všetko vôkol mňa i vo mne-… Perspektíva na kolenách napomáha vidieť zorný uhol otvorených vianočných nebies, ale aj každému z nás – blížiacej sa večnosti…

Vianoce budú tam, kde budem mať trpezlivosť počúvať starca, aj keď hovorí o svojich bolestiach a vždy znovu sa vracia k spomienkam z mladosti. Budem vykupovať čas, lebo dni sú zlé. Budem viac počúvať a menej hovoriť, o to viac komunikovať s Pánom Bohom… Prijmem človeka, ktorého odmietajú, alebo mi je nesympatický, možno zavádzajúci v ďalšom pechorení… Vianoce budú tam, kde nájdem odvahu prosiť o odpustenie. Každý prejav úprimnej viery, ktorá sa prejaví v láske. To je perspektíva obnovy a dobrej budúcnosti, skutočného pochopenia Vianoc. Pre každého – pre všetkých nás. Amen.

Samuel Ján Mišiak

ilustračné foto: pixabay.com

 

 

 

%d blogerom sa páči toto: