Svoju vieru v Ducha Svätého ako kresťania vyjadrujeme 3. článkom apoštolského vierovyznania. Osobe a pôsobeniu Ducha Svätého sa v ranom kresťanstve nevenovalo toľko pozornosti a tak sa náuka o Duchu Svätom, pneumatológia, začína rozvíjať oveľa neskôr. My sme chceme všimnúť aspoň základné dôrazy súvisiace s učením o Duchu Svätom, ktorého zoslanie na apoštolov si pripomíname práve v týchto dňoch – 50. deň po Veľkej noci.

1. Duch Svätý ako osoba

Položme si na úvod otázku: Kto je Duch Svätý? Prof. Bándy píše: „Zle by sme sa pýtali, keby sme otázku stavali takto: Čo je Duch Svätý? Otázka by bola nesprávna, lebo Duch Svätý nie je nejaký neosobný duch“,[1] ako hovoríme napr. o duchu múdrosti, duchu porozumenia, duchu nenávisti a pod. Duch Svätý je osoba, tretia osoba Svätej Trojice, rovnako ako Otec a Syn. On koná ako osoba.

Duch Svätý je v Novej zmluve nazývaný „Paraklétos“, čo znamená Ten, koho privolávajú, alebo Ten, kto privoláva a prihovára sa k ľuďom: „A tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží, ale sám Duch prihovára sa za nás vzdychaním nevysloviteľným.“ (R 8, 26) V kralickej biblii prekladali „Paraklétos“ ako Tešiteľ, v Roháčkovom preklade je tiež Tešiteľ, náš autorizovaný preklad používa slovo Radca, nový český preklad Přímluvce, ruský preklad Utešiteľ, nemecké preklady: Tröster, Stellvertreter a Anwalt, katolícky preklad Tešiteľ, jehovistický Pomocník, nový ekumenický preklad Spomocník (porovnaj prípadne iné preklady). Každé zo spomenutých pomenovaný môžeme použiť, ale zostaňme pri našom, aj keď ekumenický „Spomocník“ je možno priliehavejší vzhľadom na pôsobenie Ducha Svätého. V každom prípade pojem „Paraklétos“ označuje osobu, ktorá pôsobí tam, kde sa zvestuje slovo Božie a prisluhujú sa sviatosti.

2. Duch Svätý v Písme svätom

Dielo Ducha Svätého sa nezačína Jeho zoslaním v 50. deň po vzkriesení v Jeruzaleme, ako o tom čítame v Novej zmluve. V Starej zmluve je síce výraz „Duch Svätý“ priamo použitý len vo dvoch prípadoch, v Ž 51, 13: „Od svojej tváre nezavrhni ma a svojho svätého Ducha mi neodnímaj“ a v Iz 63, 11b: „Kde je Ten, ktorý mu (Mojžišovi) do vnútra vložil svojho svätého Ducha.“

V Starej zmluve čítame o Duchu Hospodinovom (Iz 63, 14) alebo o Duchu Božom, v ktorom však môžeme vidieť pôsobenie Ducha Svätého už pri stvorení sveta. Duch Hospodinov sa však môže od človeka aj vzdialiť (napr. od Saula v 1S 16, 14). Dávid prosí, aby mu ho Boh neodnímal (Ž 51, 13). Natrvalo však spočinie Duch Hospodinov na Mesiášovi (Iz 11, 2; 61, 1) a na všetkých až v mesiášskej dobe.

V Novej zmluve je Duch Svätý viazaný pred Letnicami výlučne na Ježišovu osobu, snáď s výnimkou Simeona, „ktorý očakával útechu Izraela, a Duch Svätý bol v ňom; tomuto oznámil Duch Svätý, že neuvidí smrť skôr, ako by videl Pomazaného Pánovho. Viditeľne sa zjavil ako holubica pri Ježišovom krste (Mt 3, 16; Mk 1, 10; L 3, 22; J 1, 32), kde došlo k teofánii Svätej Trojice: Boh Otec prehovoril, Boh Syn bol prítomný ako pravý človek a Boh Duch Svätý sa zjavil v podobe holubice.

V 50. deň po Pánovom vzkriesení, vo sviatok Letníc,  keď Židia ďakovali za žatvu a pripomínali si vydanie Božieho zákona na Sinaji, splnili sa zasľúbenia o zoslaní Ducha Svätého. Duch Svätý zostúpil najmä na apoštolov, ako im to Ježiš predpovedal. Celá udalosť je opísaná v Sk 2. Vonkajšími znameniami boli zvuk z neba, ako keď sa valí prudký vietor a rozdelené jazyky akoby z ohňa, ktoré sa usadili na každého učeníka, a Duch Svätý naplnil všetkých. Dôsledkom Jeho pôsobenia bolo, že učeníci začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. A všetci prítomní ich vo svojich rečiach počuli hovoriť veľké veci Božie. Pôsobenie Ducha Svätého sa neobmedzovalo len na Židov ako potomkov Izraela podľa tela, ale aj na pohanov. On zostúpil v dome Kornéliovom v Cézarei na všetkých, ktorí počúvali Petrovu reč (Sk 10, 44), o čom tento potom v Jeruzaleme podal správu: „Ako som potom začal hovoriť, zostúpil Duch Svätý na nich, ako aj na nás na počiatku. Tu som sa rozpomenul na slovo Pánovo, ktoré bol povedal: Ján krstil vodou, ale vy pokrstení budete Duchom Svätým. Keď teda Boh dal im ten istý dar, ako nám, ktorí sme uverili v Pána Ježiša Krista, ktože som ja, aby som mohol prekážať Bohu?“ (Sk 11, 15 – 17) Tým bola vlastne otvorená cesta evanjeliu do celého sveta, pretože „všetci, ktorých Duch Boží vedie, sú synovia Boží… A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme dietky Božie.“ (R 8, 14 – 16)

Hriechom proti Duchu Svätému (Mt 12, 31; Mk 3, 29; L 12, 10), je vedomý, zatvrdilý odpor voči Bohu bez vôle k pokániu.

3. Duch Svätý v učení cirkví

V starej cirkvi učenie o Duchu Svätom bolo len v rámci dogmy o Svätej Trojici. Z 1. storočia sa nám nezachovala ani jedna formula, ktorej znenie by bolo stanovené ako vyznanie cirkvi. Jedno z najstarších vyznaní viery je staré rímske vyznanie, ktoré sa všeobecne označuje ako Symbolum Romanum. Vznik tohto vyznania sa datuje do polovice 2. storočia. Koncom 2. storočia boli v 2. a v 3. článku prijaté bližšie určenia, ktoré doplňujú v súlade so zvesťou Písma svätého najmä učenie o Pánovi Ježišovi a niečo skromnejšie aj o Duchu Svätom. Neskôr sa Symbolum Romanum všeobecne rozšírilo a presadilo na celom ZápadePomenovanie tohto vyznania ako „Symbolum Romanum“ je prvý raz uvedené v liste milánskej synody pápežovi Siriciovi z roku 390.

Nakoľko koncil v Nicei roku 325 riešil najmä kristologické spory, v Nicejskom vyznaní nachádzame iba celkom stručnú zmienku o Duchu Svätom: „Verím v Ducha Svätého.“ Ale v priebehu času sa ukázalo, že nemožno ostať len pri tejto krátkej výpovedi. Árius, ktorého nicejský koncil odmietol pre jeho nebiblické učenie o Pánovi Ježišovi (že je nie Bohu rovný, ale podobný), šíril podobné učenie aj o Duchu Svätom, ktorého označoval ako Božie stvorenie.

 

4. Dary Ducha Svätého

Luther vo výklade 3. čl. Všeobecnej viery kresťanskej hovorí: „Verím, že ja zo svojho vlastného rozumu a zo svojej vlastnej sily nemôžem veriť v Ježiša Krista, môjho Pána a nemôžem k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, v pravej viere posvätil a zachoval.“ Túto prácu Ducha Svätého menujeme poriadkom spásy – ordo salutis. Duch Svätý tu vystupuje jasne ako tretia osoba Trojice svätej, ktorá zvesťou evanjelia povoláva, svojimi darmi osvecuje, v pravej viere posväcuje, teda koná. O jednotlivých duchovných daroch píše apoštol Pavel v 1K 12 – 14. Každému Duchom Božím vedenému Božiemu dieťaťu je daný prejav Ducha na všeobecný úžitok. Tieto dary sú rozličné, ale pôsobí ich jeden a ten istý Duch. Týmito darmi si máme posluhovať ako dobrí šafári rozličnej milosti Božej, napomína apoštol Peter (1Pt 4, 10nn) ako údy tela Kristovho (1K 12, 27nn; R 12, 4nn).

Duch Svätý je predstavený aj ako objekt, ktorý bol poslaný, vyliaty, teda sám je darom. Reformácia stála pevne na trinitárnom základe, jednako však dospela k téze, že Ducha Svätého dostávame len prostredníctvom slova Božieho a sviatostí. falošní proroci vyšli do sveta.“ (1J 4, 1) Kritériom pri tom je slovo Písma svätého.

Keď hovoríme o daroch Ducha Svätého poukazujeme na to, že Duch Svätý sám je darom, ktorý prijímame pri Krste svätom. Dary Ducha boli odovzdávané aj skladaním rúk, čo má pôvod už v Starej zmluve.

V Novej zmluve nachádzame tento pojem sedemnásťkrát, z toho raz u Petra (1Pt 4, 10), ostatné u Pavla, najmä v R 12 a 1K 12 – 14. Všimnime si tu zvlášť dar jazykov, glosoláliu. Na Slovensku sa totiž stretávame s tzv. Apoštolskou cirkvou, ktorá patrí k letničnému hnutiu. Toto hnutie považuje glosoláliu za prejav kresťana, ktorý bol „pokrstený Duchom Svätým“ a tak je obrátený, znovuzrodený. Kto nehovorí v jazykoch, nie je opravdivým kresťanom. Na svete sú tisícky kresťanov, ktorí zistili, že môžu hovoriť, modliť sa a spievať v nepoužiteľnom jazyku, ktorému ani sami nerozumejú. Odvolávajú sa na to, čo napísal Pavel v 1K 12 – 14. O glosolálii čítame aj v Sk 2, 4 – 13. Autor Skutkov apoštolov evanjelista Lukáš nebol očitým svedkom toho, čo sa udialo v Jeruzaleme v deň zoslania Ducha Svätého, jeho svedectvo vychádza len z ústnej tradície. Lukáš má v úmysle ukázať, že učeníci chválili Boha a hovorili o Pánovi Ježišovi v cudzích jazykoch, ktorým rozumeli ľudia, čo prišli na Letnice zo vzdialených oblastí Rímskej ríše a nevedeli dobre po aramejsky. Duch Svätý preto dal takúto múdrosť učeníkom, aby aj títo ľudia počuli zvesť o Pánovi Ježišovi a dobre jej rozumeli. Pri glosolálii v Korinte išlo o niečo iné, a to o také hovorenie jazykmi na službách Božích, ktoré je v novom anglickom preklade Biblie preložené ako „reč v extáze“, „jazyky v extáze“ a inými podobnými výrazmi. Nebudeme sa tu podrobnejšie zaoberať glosoláliou v Korinte, či išlo o hovorenie artikulovanou rečou, ktorá sa cudziemu jazyku aspoň podobala, alebo išlo o reč, ktorá bola nezrozumiteľná nielen pre poslucháčov, ale aj pre hovoriaceho. Také niečo možno konštatovať aj pri súčasných letničiaroch. Preto apoštol Pavel v 1K 14, 13 – 14 odporúča: „Kto hovorí jazykmi, nech sa modlí, aby mohol aj vykladať. Lebo keď sa modlím jazykom, modlí sa môj duch, ale moja myseľ je bez ovocia.“ Bez daru prorokovať dar jazykov nemá úžitku pre poslucháčov. Pavel sám hovoril jazykmi, ani nebránil hovoriť jazykmi, ale „kto prorokuje, ľuďom hovorí to, čo buduje, napomína a potešuje… lebo ten, kto prorokuje, je väčší ako ten, kto hovorí jazykmi, ak to len nevyloží, aby sa cirkev budovala.“ (1K 14, 3 – 5) Preto rozhodujúce sú aj pre dnešok apoštolove slová: „V cirkvi radšej chcem prehovoriť päť slov zrozumiteľných, aby som aj iných poučil, ako desaťtisíc slov nezrozumiteľným jazykom.“ (14. 19). (Problematiku chariziem podrobnejšie rozvádza Ivan Rubaninský na základe štúdia diela A. Sullivana SJ, profesora dogmatiky na Gregoriánskej univerzite v Ríme, v slovenskom preklade Ivety Cesnakovej z roku 1999. Pozri najmä s. 17 – 22. Ide však skôr o záležitosť novozmluvnej exegézy.)

5. Symboly Ducha Svätého

Sme ľudia žijúci v čase a v priestore a v týchto dimenziách sa pohybujú aj naše predstavy. Ony prenikajú aj do duchovnej sféry, aj do oblasti viery. Ľudská obrazotvornosť pracuje. Keď si vieme niečo predstaviť, vnímame to celkom ináč ako veci abstraktné. Vianoce sú zvlášť obľúbené pre živé predstavy Dieťatka v jasliach, Jozefa a Márie, pastierov, anjela, hviezdy, mudrcov. Čierni kresťania si dokonca aj Ježiša, aj Jozefa a Máriu zobrazuje ako čiernych. Veľká noc má tiež svoje symboly, ako sú kríž, prázdny hrob, odvalený kameň, mládenec v bielom rúchu, Ježiš, ukazujúci učeníkom svoje rany, nespomínam nebiblické symboly, ako sú vajíčka, zajačiky a pod. Tretie výročité slávnosti však nemajú taký zjavný symbol, až snáď na zelené ratolesti, najmä z lipy, ktoré zdobievajú na Turíce oltáre chrámov a niekde aj domácnosti. Preto aj svätodušné sviatky nemajú takú popularitu a sú akousi popoluškou medzi sviatkami. Nemajú ani tradičné jedlá, ako sú na Vianoce a Veľkú noc.

Predsa aj Duch Svätý má svoje symboly, ktoré majú pôvod v Písme svätom a ktoré môžu pomôcť ľudskej predstavivosti. Najbežnejším symbolom Ducha Svätého je holubica. Ján Krstiteľ svedčil: „Videl som Ducha zostupovať z neba ako holubicu a spočinúť na Ňom.“ I všetci evanjelisti zaznamenali, že po Ježišovom krste v Jordáne zostúpil na Neho Duch Svätý v podobe holubice (Mt 3, 16; Mk 1, 10; L 3, 22; J 1, 32). Na základe tejto udalosti Duch Svätý je najbežnejšie zobrazovaní ako holubica. Stretáme sa s týmto symbolom v mnohých našich chrámoch. Najčastejšie býva holubica nad kazateľňou, aby Duch Svätý pôsobil zvesťou slova Božieho na poslucháčov a aby naplnil svojimi darmi kazateľov. Holubica je však symbolom Ducha Svätého len v Novej zmluve, v Starej zmluve má iný symbolický význam. Hovorí o nej už 1M 8, 11 – 12, kde holubica priniesla Nóachovi čerstvý olivový list na znamenie, že sa skončila potopa. Napr. rýchlosť letu holubice je túžbou žalmistu (Ž 55, 7), krásny lesk holubičích krídel je opísaný v Ž 68, 24, jej hlas ako stenanie opisuje prorok Izaiáš (38, 14; 59, 11), jej nariekanie prorok Nahum (2, 8), Ozeáš pripodobňuje Efraima k prostej holubici bez rozvahy (7, 11). Prostotu holubice spomína aj Pán Ježiš v Mt 10, 16: „Buďte teda opatrní ako hady a prostí ako holubice.“ Holubice boli aj obetné vtáky pri očisťovaní rodičky (3M 12, 9; L 2, 24). Predsa však v prvom rade je holubica symbolom Ducha Svätého.

Ďalším symbolom Ducha Svätého je oheň. Akýmsi predobrazom ohňa Ducha Svätého je oheň z neba, ktorý privolal svojou modlitbou prorok Eliáš na vrchu Karmel a ktorý zapálil obeť (1Kr 18, 30 – 31). Ján Krstiteľ zvestoval Krista ako takého, ktorý „bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Mt 3, 11; L 3, 16). Iste na oheň Ducha Svätého myslel i Pán Ježiš, keď povedal: „Oheň som prišiel hodiť na zem. A čo chcem? Kiež by už horel!“ (L 12, 49) Udalosť zoslania Boha Ducha Svätého je opísaná v Sk 2, 3: „I ukázali sa im rozdelené jazyky akoby z ohňa, usadili sa na každého z nich.“ Aj Pavel myslí na oheň Ducha Svätého, keď píše kresťanom do Tesaloník: „Ducha neuhášajte!“ (1Tes 5, 19)

Ďalším symbolom Ducha Svätého je vietor. Pán Ježiš povedal Nikodémovi: „Vietor veje kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je s každým, kto sa narodil z Ducha.“ (J 3, 8) „Človek nevidí vietor, ale cíti a niekedy aj vidí, čo robí vietor.“[2] Aj pri zoslaní Ducha Svätého v 50. deň po vzkriesení bol vonkajším znamením – symbolom Ducha Svätého „zvuk z neba, ako keď sa prudký vietor valí“ (Sk 2, 2). Vietor očisťuje ovzdušie, Duch Svätý očisťuje od hriechov. Vietor veje, kam chce – aj Duch Svätý je slobodný, nemožno Ho usmerňovať, zmanipulovať.

Voda je tiež symbolom Ducha Svätého Pán Ježiš hovorí o narodení z vody a z Ducha (J 3, 5) a o Duchu hovorí ako o rieke živej vody (J 7, 38). Voda je vonkajším znamením Krstu svätého, ktorý je „kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého“ (Tít 3, 5). Voda je symbolom života, pri Krste Svätom nového, duchovného života. Kúpeľ očisťuje, Duch Svätý očisťuje od hriechov.

Katechizmus rímskokatolíckej cirkvi uvádza aj ďalších päť symbolom Ducha Svätého.

Pomazanie s odvolaním sa na 2K 1, 21: „Boh je Ten, ktorý nás upevňuje s vami pre Krista; On nás aj pomazal“ a na 1J 2, 20: „Aj vám sa dostalo pomazania od toho Svätého, a viete to všetci“. Ježiš bol pomazaný Duchom Svätým, čo vyjadruje aj pomenovanie Kristus – Mesiáš – Pomazaný. V Starej zmluve sa hovorí o pomazaní na viacerých miestach. Áron a jeho synovia boli pomazaní a posvätení Bohu na kňazskú službu (2M 30, 30). Posvätným olejom boli pomazaní aj králi, Saul (1S 10, 1) a Dávid (1S 16, 13) a vtedy zostúpil na nich Duch Hospodinov (1S 10, 10 a 16, 13). 1Kr 19, 16 hovorí o pomazaní proroka Elízea. Teda pomazanie olejom naznačuje aj pomazanie Duchom Svätým.

Oblak  je v zjaveniach Ducha Svätého neodmysliteľný. V Starej zmluve na vrchu Sinaj (2M 24, 15 – 18), v stánku stretnutia (2M 33, 9 – 10), na púšti (2M 40, 36 – 38; pozri aj 1K 10, 1 – 2), pri posviacke chrámu Šalamúnom (1Kr 8, 10 – 12). V Novej zmluve sa s oblakom stretávame pri premenení Pánovom (Mt 17, 5), pri vstúpení „oblak vzal im Ho spred očí“ (Sk 1, 9). Aj pri parúzii ľudia „uzrú Syna človeka prichádzať na nebeských oblakoch s mocou a slávou velikou“ (Mt 24, 30b, pozri aj Zjav 1, 7).

Pečať je u nás nezvyklý symbol pre Ducha Svätého, katolíci sa však odvolávajú na J 6, 27: „Usilujte sa… o pokrm, ktorý bude pre večný život, ktorý vám Syn človeka dá; lebo ten potvrdil Boh Otec.“ Doslovný preklad znie: „pretože na Neho položil Boh Otec svoju pečať“, ako je v ekumenickom preklade Novej zmluvy (SFRAGIDZEIN – pečatiť, zapečatiť, opatriť pečaťou). Druhý citát je z 2K 1, 22: „On nás aj zapečatil a dal nám do sŕdc závdavok Ducha.“ V ekumenickom preklade stojí: „On vás aj označil pečaťou a Ducha dal do vašich sŕdc ako závdavok.“ Dnes by sme povedali: Doklad je platný, keď je opečiatkovaný, teda úradne potvrdený, overený.

Ruka ako sme už spomínali, skladaním rúk apoštolovia udeľovali Ducha Svätého (Sk 8, 17; 13, 2 – 3; 17, 6). Podľa Žid 6, 2 cirkev zaraďovala skladanie rúk do základných článkov svojho učenia. Aj dnes slovom Božím, modlitbou a skladaním rúk požehnávame veriacich pri Krste svätom, pri konfirmácii, pri rozhrešení, pri ordinácii novokňazov, pri uvádzaní do rôznych cirkevných úradov a hodností.

Prst je podľa katechizmu rímskokatolíckej cirkvi tiež symbolom Ducha Svätého. Pán Ježiš vyháňal démonov prstom Božím (L 11, 20). Boží zákon na kamenných doskách bol napísaný prstom Božím (2M 31, 18). Kristov list, zverený starostlivosti apoštolov bol napísaný Duchom Boha živého nie na kamenné dosky, ale na mäsité dosky sŕdc (2K 3, 3). Na záver sa obrátime k Duchu Svätému slovami piesne ES 254, 1 – 2: „Príď, ó, príď k nám, Duchu Svätý, / mocou svojou obživ nás, / veríme, že zdarí sa Ti / dielo, ktoré v nás konáš, / svetla Tvojho svit jasný / temnosť v srdci rozjasní. // Vieru, múdrosť a poznanie, / prosíme Ťa, do sŕdc daj / a tak sväté prikázanie / zachovávať pomáhaj; / keď nás slovom budeš viesť, / nezídeme z Tvojich ciest.“

[1] Apoštolské vierovyznanie, s. 68
[2] B. Plejel, s. 157

doc. PhDr. Mgr. Miloš Klátik, PhD.
generálny biskup v. v.

ilustračné foto: unsplash.com