Aj keď je všeobecne známe, že kresťanskú náuku prijímame skrze vieru, cez zvestované a prijaté slovo Božie, je nespochybniteľné, že kresťanstvo podporuje aj kritické, logické myslenie a zdravý úsudok. Tým sa dosť výrazne odlišuje od iných náboženstiev, ktoré často zvýrazňujú iba všeobecnú, abstraktnú a slepú vieru. V praxi sa to prejavuje aj tým, že Biblia je chápaná nielen ako náboženská “kniha kníh”, ale aj ako kniha praktických a poučných príbehov, skrze ktoré môžeme rásť vo viere a ktoré sú zároveň užitočné pre každodenný život.
Potvrdením tohto princípu je aj rozmach západnej civilizácie, ktorá je postavená práve na kresťanských základoch. Aj keď v prípade civilizačného pokroku máme často na mysli práve hospodársky či technický rozvoj, kresťanstvo nepochybne vytvorilo najlepšie podmienky aj pre rozvoj tejto praktickej či industriálnej časti spoločnosti. Ako príklad je možné uviesť veľké duchovné prebudenie v roku 1760, počas ktorého pôsobili známi kazatelia ako John Wesley a George Whitefield, ktoré bolo zároveň spojené s prvou industriálnou revolúciou. Tieto udalosti výrazne podporili kresťanské formovanie spoločnosti cez príslušné reformy, filantropiu, ale najmä cez podporu vzdelania. Na Slovensku v tomto smere môžeme uviesť ako príklad štúrovcov, ktorí sa rovnako usilovali o šírenie kresťanstva, vzdelanie či pozdvihnutie slovenského národa.
Na tomto vzájomnom spojení kresťanskej viery a konštruktívneho myslenia a logiky nič nemení ani kritika niektorých okrajových aspektov kresťanskej viery (formálne či dogmatické vykladanie viery), na základe ktorej sa niektorí autori snažia dokázať, že viera je v rozpore s vedou. Je to však dosť povrchné tvrdenie, o ktorom si dovolím tvrdiť, že vyplýva iba z povrchného poznania kresťanskej viery, resp. jej histórie. Najlepším argumentom na vyvrátenie týchto názorov je existencia hlboko veriacich vedcov, ktorí sú často špičkami vo svojom odbore – a títo žiaden konflikt nevnímajú, skôr naopak. To, že kresťanstvo nie je protiklade s kritickým myslením a logickým prístupom, ale že ho, naopak, podporuje, veľmi dobre vyjadruje aj samotný názov knihy známeho kazateľa R. C. Sproula „Myslím, teda verím”.
Pohľad z praxe
Z uvedeného teda vyplýva, že správne prijatá a pochopená vierouka by mala podporovať aj logiku a kritické myslenie. A, naopak, nesprávne pochopená či aplikovaná vierouka skĺzava k rôznym deformáciám a zlyhaniam aj v praktickej oblasti, ktoré sa môžu týkať nášho chápania slobody, vzťahu k iným ľuďom, postoja k zásadným otázkam a podobne.
Aj keď sa ako evanjelici tak často chválime reformáciou a s ňou spojeným návratom ku koreňom kresťanskej viery, viaceré tieto neduhy sa časom podpísali aj na našej cirkvi. Nie je až tak podstatné, či to šlo zhora, a teda sa to začalo zlým výkladom kresťanskej viery, alebo je to skôr zanedbaním verného zvestovania Slova, kde následne svoj “diel práce” urobila sekulárna spoločnosť zameraná na materializmus a časný prospech. Nepochybne je to kombinácia týchto vplyvov, avšak cirkev by si nepochybne mala v tomto smere urobiť doma poriadok sama. To, čo je vonku (vo svete), môže totiž cirkev ovplyvniť len vtedy, keď bude vieroučne správne zorientovaná a verná Pánovi Ježišovi Kristovi vo svojom vnútri. A to v súčasnosti nie je.
Na rôznych sociálnych sieťach, na internetových stránkach, ale aj v evanjelickej tlači až príliš často môžeme vidieť rôzne pochybné vyjadrenia, a to aj od duchovných, ktoré prezentujú akúsi slepú vieru, všeobjímajúcu duchovnosť (ktorá skôr pripomína nejakú hinduistickú transcendentálnu meditáciu) či priamo až nebiblické postoje, ktoré sa už na prvý pohľad s kresťanstvom nijako nezlučujú. Keď ostávame iba v teoretickej či vieroučnej rovine, niektoré z týchto tvrdení síce vieme ako-tak “vysvetliť”, ale to často len za predpokladu, že hovoríme o veľmi špecifických až extrémnych situáciách.
To, že tieto názory sú naozaj “uletené”, je podstatne viac viditeľné v praktickej rovine. U niektorých duchovných je to znásobené stratou kontaktu s realitou, danou aj tým, že viacerí z nich nikdy iné zamestnanie nemali. Nemajú teda ani “skúsenosť” s tým, ako si zarobiť sám na seba, ako zodpovedne hospodáriť, ako poznať, chápať ľudí v zbore a spolupracovať s nimi.
To ale nie je ten najväčší problém. Poznáme aj farárov, ktorí sú farármi celý svoj život, ale zdravý úsudok nestratili, kážu Slovo Božie a podporujú rast vo viere, čo na týchto zboroch aj vidieť. Oveľa väčším problémom je teda práve nesprávne prijatie či pochopenie viery, ktoré sa prejavuje na pôsobení týchto duchovných – na ich vyjadreniach či “nasadení” v praxi. Slabé zakotvenie vo viere, odklony od zdravého učenia, intoxikácia cez rôzne iné svetské náuky resp. iné náboženstvá spojená so svetským materializom a prospechárstvom potom prináša často úplne iné postoje a výsledky, než by sme od kňaza evanjelickej cirkvi očakávali. Mt 13,19-23
Všeobjímajúca abstraktná duchovnosť
Výsledkom takéhoto “mixu” je často podivné vnímanie viery a rovnako podivné správanie v praxi. Vyjadrenia o pôsobení Ducha Svätého, o hlbokých duchovných “zážitkoch” sú často vzhľadom k úplne inému obsahu zjavne iba rečníckou hantýrkou, resp. zástierkou pre nezodpovednosť, povrchnosť a lenivosť. Dôvody pre takéto “duchovné výhovorky” môžu byť rôzne:
- Nepoznám problematiku, ale nechce sa mi to doštudovať…
- Som si vedomý, že na správne rozhodnutie potrebujem viac argumentov, dôkazov, teoretických či praktických poznatkov, ale nechce sa mi trápiť s ich zaobstaraním a vyhodnotením…
- Viem, že by som mal pracovať viac systematicky, koncepčne a hlavne vytrvalo, ale nezvládam ani tú životosprávu či elementárnu (seba)disciplínu…
- Viem, že by som mal viac na sebe pracovať po osobnej či odbornej stránke, lenže…
Takéto správanie je zvyčajne “logicky” spojené so zanedbaním povinností, ktoré spôsobuje zníženie úrovne poskytovaných služieb či zhoršenie kvality produktov a v konečnom dôsledku finančné straty či stratu reputácie a dôveryhodnosti v spoločnosti. Zatiaľ čo rovnakými problémami trpia aj rýchlokvasení svetskí manažéri, ktorých sebavedomie často výrazne prevyšuje ich schopnosti, netradičné duchovné “výhovorky”, resp. “zdôvodnenia” takéhoto nehodného správania (a jeho následkov), nájdeme zvyčajne len v cirkvi.
Je predsa jednoduchšie povedať, že aj tak to nejako dopadne, že to dávam do “rúk Božích”, že Duch Svätý ma určite povedie, že to dáme “na Ježiša”, resp. že Boh má aj tak všetko vo svojich rukách? A keď nakoniec výsledok (na prekvapenie) zodpovedá odfláknutej príprave, nevadí. Aj tak nešlo o moje peniaze, ale o peniaze zboru, cirkvi alebo nejakej cirkevnej organizácie! Takýto nezodpovedný prístup by v komerčnej firme, ktorá žije z toho, čo zarobí, určite nik netoleroval. To je možné len v príspevkovej organizácii (napr. cirkvi), ktorá takéto nekontrolované plytvanie nahradí novými príspevkami od štátu alebo od nič netušiacich veriacich. Teraz už zrejme viete, prečo majú niektoré osoby o cirkev (presnejšie povedané o tie príspevky) taký záujem!
Kde je teda hranica medzi tou ľudskou “prípravou”, schopnosťou, koncepčnosťou, vytrvalosťou a zodpovednosťou, a kde už je na mieste porúčanie sa do Božích rúk a spoliehanie sa na vedenie Duchom Svätým?
Ako kresťania by sme sa mali každým dňom viac a viac podobať nášmu Pánovi. A v Biblii čítame, že Pán Ježiš bol ľuďmi veľmi vyhľadávaný, že im kázal, slúžil, staral sa o nich, často až do úplného vyčerpania, keď sa utiahol do samoty modliť sa, resp. unavený spal. Jeho srdce teda nepochybne nepoznalo nezodpovednosť, povrchnosť či lenivosť, naopak, bol horlivý, láskyplný a oddaný svojmu poslaniu tu, na zemi. Dobre to ilustruje aj známy citát z Jána 2, 14 – 17: “V chráme našiel ľudí, čo predávali voly, ovce a holuby, i peňazomencov, ktorí tam sedeli. A urobil si bič z povrázkov, vyhnal z chrámu všetkých, aj ovce a voly, peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly; tým, čo predávali holubice, povedal: Odneste to odtiaľto, nerobte trhovisko z domu môjho Otca. Tu sa rozpomenuli Jeho učeníci, že je napísané: Horlenie za Tvoj dom ma zožiera.”
Podľa niektorých súčasných “dušpastierov” by sa predsa mohol Pán Ježiš ako vysoko duchovná osoba nad tieto povrchné veci povzniesť, rovnako ako aj nad týchto ziskuchtivých prospechárov! Problém by síce nevyriešil, ale vyhol by sa konfliktu, ktorý by Ho (resp. ich) mohol “poškodiť”. Pán Ježiš však reagoval bez ohľadu na okolnosti tak, ako reagovať mal, keď v horlení za zámer svojho Otca, a to za svätú, čistú a spravodlivú cirkev, ju prakticky očistil od poškvrny a hriechu! Môžeme teda bez akýchkoľvek pochybností povedať, že na rozdiel od našich “dušpastierov” nehľadal svoj prospech, ale vôľu Toho, ktorý Ho poslal!
“Ja nič nemôžem činiť sám od seba; súdim, ako počujem, a môj súd je spravodlivý, pretože nehľadám svoju vôľu, ale vôľu Toho, kto ma poslal.” (J 5, 30)
alebo
“… veď nezostúpil som z neba, aby som konal svoju vôľu, ale vôľu Toho, ktorý ma poslal” (J 6, 38).
Bohužiaľ, to čo vidíme v ECAV, má od tohto obrazu a prístupu veľmi ďaleko. Ak peňazomencov a obchodníkov v podobenstve z 2. kapitoly Evanjelia podľa Jána nahradíme spoločnosťou Reformata, tak tu vidíme úplne odlišný prístup, úplne odlišné konanie a tiež úplne odlišné výsledky. Prečo? Pretože neschopnosť a nezáujem poznať, uchopiť a riešiť tento problém sa maskuje všetkým možným: manipuláciou, klamaním, falošnými emóciami, citovým vydieraním, predstieraným “vysokým duchovným nadhľadom”, ako aj rôznymi inými, najmä diakonickými aktivitami!
To je však len časť problému. U väčšiny duchovných (a často aj u laikov) sa však hľadanie Božej vôle a horlenie za cirkev Kristovu akosi vytratilo a zaujali úplne iný, pragmatický až vypočítavý postoj, ktorý by sme mohli nazvať hľadaním (skôr) vlastnej vôle, cesty či prospechu! Nejaká “argumentácia či zdôvodnenie zo sveta” by sa určite našlo:
- Nie sú to predsa moje (osobné) peniaze, ktoré chýbajú, ale cirkevné!
- Mne (osobne) nič nechýba, tak prečo by som mal bojovať za niečo cirkevné, keď to nechýba ani vedeniu, ktoré je (resp. by malo byť) za tento stav zodpovedné?
- A prečo by som mal kvôli tomu “všeobecnému a cirkevnému prospechu” ísť do nerovného boja s týmto amorálnym vedením cirkvi, keď potom môžem tak ľahko prísť o niečo “osobné”?! Či už ide o plat, benefity, zamestnanie alebo jednoducho o priazeň súčasného vedenia?!
Konal, resp. uvažoval by takto Pán Ježiš Kristus? Je takéto správanie zlučiteľné s tým, čo vidíme vo vyššie uvedenom citáte z Evanjelia podľa Jána? Určite nie! V takomto konaní úplne absentuje zápas o večné hodnoty, o Božiu a svätú cirkev a tiež o hľadanie Božej vôle! Vidíme tu len prízemnú vypočítavosť, ktorá pre svoj časný prospech a pohodlie obetuje ten večný, Boží zámer pre cirkev. Možno si to niektorí zdôvodňujú aj tak, že ja sa ozvem – ale nie tu a teraz. Alebo ja sa raz určite ozvem, len teraz sa bojím. A keďže takéto a podobné výhovorky väčšina evanjelických kňazov používa už viac ako 30 rokov, tak niet divu, že tá naša cirkev vyzerá tak, ako vyzerá…
Pán Ježiš nešpekuloval, nenechal sa ovládnuť strachom a ani nekalkuloval s následkami. Snažil sa poznať a verne napĺňať Božiu vôľu. Ako čítame vo vyššie uvedenom citáte, pripravil si “bič z povrázkov” a peňazomencov a predavačov vyhnal z chrámu. Niektoré veci totiž nemajú v cirkvi čo hľadať, rovnako vtedy ako teraz. Rovnako ako ľudia, ktorí takéto praktiky tolerujú alebo dokonca kryjú, nemajú čo hľadať vo vedení cirkvi ani v žiadnom z cirkevných orgánov! Pretože v druhej časti svojho vyjadrenia nám Pán Ježiš veľmi jasne pripomína, kam takéto správanie vedie:
“Napísané je: Dom môj bude sa volať domom modlitby, ale vy robíte z neho peleš lotrov.” (Mt 21, 13)
Záver
Ako je to teda? Je poctivá, odborná a systematická práca v protiklade k duchovnému rastu alebo sa, naopak, vzájomne podporujú a dopĺňajú? Som presvedčený, že správna je tá druhá možnosť.
Je potrebné teda systematicky pracovať na odbornom aj osobnom raste. Lenže na to je potrebný správny svetonázor, resp. to, čo my ako kresťania poznáme pod názvom vierouka. Pretože v takom prípade čím viac vieme, tým viac si zároveň uvedomujeme, koľko toho ešte nepoznáme, čo dobre vo svojom výroku “viem, že nič neviem” vystihol grécky filozof Sokrates. Hovoríme tu o poznaní, ktoré nás napĺňa pokorou a bázňou pred Hospodinom. To platí aj pre kresťanov – vedcov, ktorí často hovoria o odhaľovaní a poznávaní dokonalého Božieho diela.
Povrchnosť, nezodpovednosť či lenivosť tu teda nemá žiadne miesto. Jednoducho sem nepatrí, pretože náš Pán cez svoje Slovo vysvetľované Duchom Svätým nás vedie k osobnému rastu, rovnako ako aj k pravému poznaniu. Pre nás je však podstatné to, že duchovná a a praktická sféra nie sú oddelené, ale, naopak, sú priamo prepojené, a že za normálnych okolností sú v plnom a každodennom súlade. Ak teda pijeme z prameňa živej vody, z Krista, a nie napr. zo svetskej psychológie, ktorá, hoci s ušľachtilým zámerom oslovenia a “prilákania más”, nás nakoniec dostane na cestu tohto časného a pominuteľného sveta, na ktorom je táto pseudoveda postavená.
Ako teda odolať a ostať verný? V zmysle známeho Komenského výroku “Chcem, viem, môžem” je nepochybne najdôležitejšie to prvé slovo. Či chcem! Potvrdzuje to aj ďalší výrok z Evanjelia podľa Jána: “Keď niekto chce plniť Jeho vôľu, rozozná to učenie, či je z Boha, alebo či sám od seba hovorím.” (J 7, 17)
Hľadajme teda v prvom rade Božiu vôľu vo svojom živote, v hospodárskych záležitostiach (aj v Reformate), aj vo všetkých aspektoch života našej cirkvi. Lebo len tak môžeme dôjsť požehnania, len tak môžeme dôjsť skutočného pokoja. Aj keď tá cesta nebude ľahká, ale úzka a tŕnistá. Pretože vieme, že výsledok stojí za to!
“Ježiš odvetil: Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto opustil dom alebo bratov alebo sestry, alebo matku alebo otca alebo deti, alebo pole pre mňa a pre evanjelium, žeby nedostal sto razy toľko: teraz v tomto veku – keď aj s prenasledovaním – domy a bratov a sestry a matky a deti a pole, v budúcom veku však večný život. Mnohí prví budú poslední a poslední prví.” (Mk 29, 31)
“Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.” (Mt 6, 33)
Jaroslav Mervart
ilustračné foto: unsplash.com
