Prvá nedeľa po Zjavení
„Keď Eliáš odtiaľ odišiel, stretol Elizea, syna Šáfatovho. Práve oral. Mal pred sebou dvanásť záprahov a sám bol za dvanástym. Keď Eliáš prechádzal popri ňom, hodil na neho svoj plášť. A ten zanechal voly, pobehol za Eliášom a povedal: Dovoľ mi prosím pobozkať otca a matku, potom pôjdem za tebou. Eliáš mu odvetil: Len choď, a vráť sa, lebo vidíš čo som učinil.“
1 Kr 19, 19 – 20
V týchto prvých dňoch nového roku viac ako inokedy myslíme na budúcnosť. Avšak nie na budúcnosť hmlistú a neznámu, ktorú sa snažia na prahu nového roku odhaľovať rôzne horoskopy a predpovede astrológov, ale budúcnosť, ktorá je plne v rukách nášho nebeského Otca a ktorá je prestúpená Jeho prítomnosťou. Komu nejde o budúcnosť, ten stráca dôvod k životu. Kresťanstvo vždy ponúkalo kľúč, ktorým by človek mohol otvárať dvere do budúcnosti. Celá Biblia je takou najstaršou a doteraz neprekonanou priekopníčkou novej budúcnosti, ktorú všemohúci Boh stále otvára v dejinách. Od prvého Božieho príkazu, ktorý kedysi zaznel Abrahámovi: „Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ (1M 12,1), až po záverečné Pánovo uistenie v posledných veršoch Biblie: „Áno, prídem čoskoro!“ (Zj 22,20), všade sa stretávame s Božím prstom ukazujúcim na budúcnosť. Lebo budúcnosť dáva zmysel ľudským snaženiam, zápasom, sklamaniam a nádejam.
Odpoveď na otázku ako sa máme na budúcnosť, ešte skrytú v tomto novom roku pripraviť, naznačuje text z 1.Knihy Kráľovskej. To, v akom duchu sa Elizeus pripravoval na budúcnosť, poskytuje veľmi poučný obraz. Stojí pri pluhu na otcovom poli. Tu sa s ním stretáva Eliáš a vkladá na neho svoj plášť a tak ho označuje za svojho prorockého nástupcu. Elizeus je z otcovho poľa povolaný na dedičné pole Božieho kráľovstva, na pole, kde Eliáš vyoral hlboké brázdy, pri ktorých často býval aj umdlený a s krvácajúcim srdcom. Na tomto poli bolo ešte veľa bodľačia. Božia vec a spravodlivosť bola potupovaná najmä od čias kráľa Achaba a jeho ženy Jezábel (v 9.stor. pred Kr.). Niet preto divu, že Elizeus na prahu prorockej činnosti cítil ťarchu nového postavenia a bremeno zodpovednosti za budúcnosť Izraela. Ako vykročí do tejto budúcnosti? Čítame, že „zanechal voly, pobehol za Eliášom a povedal: Dovoľ mi prosím pobozkať otca a matku, potom pôjdem za tebou. Eliáš mu odvetil: Len choď, a vráť sa, lebo vidíš čo som učinil.“
Elizeus je príkladom ako sa uberať vo vážnej dobe do budúcnosti. Čo je v tom také príkladné? Celý príbeh svedčí o tom, že k veľkej a požehnanej budúcnosti kráča ten, kto sa vyrovnal s opravdivou vďačnosťou s minulosťou. Elizeus nevkročil do budúcnosti s velikášstvom a pýchou, že mu pripadla veľká úloha. On prosí, aby sa najprv mohol rozlúčiť s otcom a matkou bozkom vďačnej lásky. Tak sa vracia ku koreňom, za ktoré je vďačný. Vie, že týmito koreňmi, ktorými je rodičovský dom, on stojí a ony nesú jeho.
Kto sa nechce dať poučiť minulosťou, kto ňou pohŕda, kto nemá za nič to, čo mu dala rodina, tradície, cirkev, kto si myslí, že len ním začína pravý slobodný život a že len s ním sa narodila všetka múdrosť, ten nevstupuje do budúcnosti dobre Lebo nie my, ale koreň drží nás. Ak podkopeme koreň, uschne celá koruna. Nie teda s nevďačnosťou a pohŕdaním minulosti, ale pobozkaním otca i matky, obrazne i doslova, sa treba vydať na neznámu cestu do nového roka. Niet pravdivejšej cesty než tá, po ktorej išiel Elizeus. Je to cesta s prejavom úcty a vďačnosti žijúcim i nežijúcim už rodičom, starým rodičom a všetkým našim predkom za ich vieru a lásku. Je to aj cesta vďačnosti za všetku Božiu vernosť dosvedčenú minulosťou a cesta dôvery v Božiu pomoc v tých dňoch, ktoré nám z Jeho milosti budú dané.
Avšak ani v tomto prípade náš pohľad do minulosti nemôže skončiť. Lebo práve z radov našich zbožných predkov, ako aj dávnych otcov Izraela znel jeden hlas: „Nie nám, ó Hospodine, nie nám, ale menu svojmu daj česť pre svoju milosť a vernosť!“ (Ž 115,1) Lebo to najlepšie, čo naši otcovia a predkovia mali, bolo darom Otca všetkých otcov a Pána všetkých pánov. Ak chceme šťastne vstúpiť do nového obdobia svojho života, potom nemôžeme inak, než s prejavom vďačnosti a vernosti nebeskému Otcovi, ktorého sme deťmi a ktorý nám zjavil našu večnú budúcnosť v nebi skrze svojho Syna Ježiša Krista. Amen.
Modlitba:
Nebeský Otče, v svojej dobrote si nám v Ježišovi Kristovi dovolil modliť sa čokoľvek, čo potrebujeme. Ďakujeme Ti za to. Ty si v nebi, kde panuje pokoj a blaženosť a kde je naša pravá vlasť. My sme však na zemi, kde vládne neistota a nepokoj, kde sme iba cudzincami a hosťami. Daj nám aj v tomto roku zo svojich darov, čoho nám je treba na duši i na tele. Popraj zdaru našim prácam. Požehnávaj nás svojim božským požehnaním. Ty, všemohúci Boh požehnaný na veky. Amen.
(Podľa modlitby švédskeho reformátora Olausa Petriho,1493 – 1552)
Doc. ThDr. Peter Gažík
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: congerdesign z Pixabay
