„A povedal všetkým: Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň, a tak ma nasleduje. Kto by si chcel zachrániť život, stratí ho; a kto by stratil život pre mňa, zachráni si ho. Veď čo prospeje človeku, keby aj celý svet získal, ale samého seba by stratil, alebo by si uškodil?“
„. lebo na to ste boli povolaní; pretože Kristus trpel za vás, dal vám príklad, aby ste nasledovali Jeho šľapaje.“
Pána Ježiša chceli v Nazarete zhodiť zo skaly. V Jeruzaleme bol osamotený. Bičovali Ho, bili po hlave, pľuvali na Neho, posmievali sa Mu a nakoniec Ho popravili.Už Jeho vstup do našich dejín narodením ‚ v biede a ústraní, v maštali medzi dobytkom v Betleheme, bol znamením, že „do svojho vlastného prišiel, a jeho vlastní Ho neprijali’“. (J 1, 11) .
A predsa sa za Jeho života na tejto zemi stretávame aj s oddanosťou u mnohých. Ježiš ide s učeníkmi a stretnú muža, ktorý Ho osloví: „Pôjdem za tebou, kamkoľvek pôjdeš .“(L 9, 57) Povedali by sme, že toho určite Ježiš prijme medzi svojich nasledovníkov, ale On hovorí: „Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.“ (L 9, 58) Osloví Ho iný: „Pôjdem za Tebou, Pane, ale dovoľ mi najprv rozlúčiť sa s domácimi.“ (L 9, 61) Ježiš ho odmietne: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.“ (L 9, 62) A Ježiš sám osloví iného: „Poď za mnou!“ (L 9; 59) Ale on vysloví prosbu: „Dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca. Odpovedal mu: Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych; ale ty choď a zvestuj kráľovstvo Božie!“ (L 9, 60 – 61)
Prečo niekoho odmietne a iného pozýva k nasledovaniu? Jednoducho preto, aby nedošlo k nedorozumeniu. Ľudia hnaní pudom sebazáchovy sa chytajú silnejšieho, mocnejšieho, slávnejšieho, aby z toho mali aspoň nejakú výhodu a prospech: Tak to vidíme vždy.
Kto je však Ježiš? „Syn človeka musí mnoho trpieť, musí byť zavrhnutý staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť usmrtený a tretieho dňa vstať z mŕtvych.“ (L 9, 22) Prinesie On svojim nasledovníkom po zemské šťastie? „A všetci vás budú nenávidieť pre moje meno …“(Mt 10, 22a);
„… budú vydávať súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach.“ (Mt 10, 17) Takýto je údel toho, kto nasleduje Pána Ježiša. Ak čakáš niečo iné od Ježiša, budeš sklamaný. „A kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“ (Mt 10, 38) Takto Ježiš vyhrocuje pozvanie k nasledovaniu, k životu v posvätení. Ak ma chceš nasledovať, dobre si rozmysli svoje rozhodnutie, aby si nebol ako „staviteľ veže“, ktorý začne dielo a nedokončí ho a je na posmech (L 14, 29), alebo ako kráľ, ktorý sa pustí do boja a dopredu si neprepočíta vojakov (L 14, 31). Je to rozhodujúce pre ďalší život.
Spoznanie vlastnej hriešnosti
Ježišovo pozvanie neplatí pre človeka, ktorý by chcel napodobňovať niečo zbožné, to, čo sa mu na Ježišovi páči; ani pre človeka, ktorý by nechcel všetko opustiť, alebo ktorý by chcel nejakým spôsobom z nasledovania ťažiť vo svoj prospech. Ježiš svoju výzvu adresuje každému, predo všetkým tým, ktorí od Krstu svätého patria do Kristovej cirkvi. A tu môžu možno nie ktorí namietať: Veď ja som taký istý ako aj ostatní. Pozorujem svoje slabosti, starosti, poklesky, nedostatky pred ľuďmi aj pred Pánom Bohom. A práve tebe Pán Ježiš hovorí: „Poď za mnou!“ Je pravdou, že ty sa od tých druhých v ničom neodlišuješ, ale predsa je tu niečo podstatné: Spoznanie vlastnej strápenosti a hriešnosti. Druhí sú na tom rovnako ako ty, ale ty to priznávaš a oni to nechcú priznať ani sebe, ani Bohu. Nespôsobilo to svetlo Božieho slova? Veď pravú príčinu nemoci nezistíš bez lekára. To už ten „lekár“ ti dal aspoň trochu po znať, ako si na tom v skutočnosti, že to s tebou nie je dobré. A On, pred ktorým nič nie je skryté, nás vyzýva, aby sme sa pred Ním pokorili a dali sa Mu liečiť.
On vie, že bolesti, v ktorých sa zmieta svet i cirkev, prechádzajú naším srdcom. A On nám tiež zjavuje, že hlavnou príčinou nemoci človeka je sebaláska. Odtiaľ pramení úzkosť a strach o seba a o našich blízkych. Omotávame sa stále tými istými myšlienkami, točíme sa okolo seba – ako potom môžeme byť radostní a vnútorne slobodní? Toto nám hovorí Lekár našich životov: „Kto by si chcel zachrániť život, stratí ho.“
Ale On neostáva iba pri diagnóze. Jeho vyhliadka na uzdravenie znie drasticky: Tvoje vnútro je hriechom celkom rozložené, a preto je potrebné, aby si zomrel: „… a kto by stratil život pre mňa, zachráni si ho.“ Aké je to divné a predsa pravdivé: Iba ak zomrieš, ožiješ. „Veru, veru, hovorím vám: Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrod u.“ (J 12, 24)
Božie myšlienky prevyšujú naše, tak ako nebesia zem. Tak aj Jeho liečenie je proti všetkým prirodzeným pravidlám. Je to nepochopiteľné: Keď nám Pán Ježiš odkryje našu chorobu, keď nám ukáže vyhliadky na uzdravenie, to jest smrť starého človeka, mal by od nás žiadať, aby sme ju podstúpili. No to by bol náš koniec. „Ale On niesol naše choroby, vzal na seba naše bolesti. My sme sa nazdali, že je zasiahnutý, Bohom bitý a strápený. Ale On bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia.“ (Iz 53, 4 – 6) Ježiš Kristus podstupuje za nás smrť, aby sme my boli uzdravení a náš starý život aby bol nahradený novým. Od nás nechce nič. Iba požaduje, aby sme sa Mu odovzdali a v oddanej dôvere v Neho videli v Jeho smrti smrť nášho starého človeka a v Jeho vzkriesení začiatok nového.
Brat, sestra, ktorý tvrdíš: „Nemôžem nasledovať Ježiša Krista,“ je ti zasľúbené Jeho utrpením, víťazným vzkriesením, posvätením Duchom Svätým, že Ho nasledovať smieš a máš. Už sa nepozeraj na svoje „nemôžem“, ale: „Hlaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery.“ (Žid 12, 2), lebo to nie sú tvoje schopnosti, alebo neschopnosti, ale On, živý Kristus je Ten, ktorý ti umožní v živote kráčať v jeho šľapajach.
Tri Ježišove šľapaje
Iste sú mnohé cesty a cestičky, ktorými sa v živote môžeme vydať a ísť po nich. Neraz je to hotové bludisko a my nevieme tak povediac „kudy-kam“. V takomto bludisku je neraz veľmi ťažké nájsť šľapaje nášho Majstra a Pána, Ježiša Krista. A predsa nám prečítaný text ukazuje okrem iného tri významné šľapaje, do ktorých by sme mali vstúpiť, ako Ho chceme nasledovať.
1. Prvá Jeho šľapaj ti pripomína: Zapri samého seba. Čo to znamená? Vieme, ako často si zakladáme na tom, že sme bezúhonní, hovoriaci pravdu, že sme nikomu nič zlého neurobili, sme úprimní a zbožní. Každý z nás sa v niečom považuje za silného. Ale práve to miesto v našom vnútri, ktoré považujeme za skalu, je iba piesok, a človek, ktorý na ňom buduje svoj život, je „bláznom“ (Mt 7, 27). Na toto miesto útočí Božie slovo. Stačí si pozorne prečítať Kázeň na hore. Každý verš je namierený proti nám. Preto načúvajme Božiemu slovu a prosme Pána Boha, aby nikto a nič nemalo prvé miesto v našom vnútri, iba Boh sám. V moci Ducha Božieho zapierajme samých seba, a Boh bude vládnuť v našom srdci. Apoštol Pavol to vyjadruje slovami: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“ (G 2, 20a)
2. Druhá šľapaj ti pripomína: Nes každý deň svoj kríž. Čo to znamená? Pamätajme, že Boh sa vzdal svojej slávy a zo bral na seba v Ježišovi Kristovi podobu otroka – služobníka. V úvode sme spomínali, ako život nášho Pána bol od Betlehema až po Golgotu predznamenaný krížom… „Mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži.“ (Fil 2, 6 – 9) Aké sú opačné naše cesty. Ako nám vždy viacej záleží, aby sme nestratili spoločenskú vážnosť a význam. Ako ľuďom záleží na dôstojnosti vlastnej osoby. Ale niesť každý deň svoj kríž znamená vzdať sa svojej slávy pre slávu Kristovu.
3. Tretiu Kristovu šľapaj poznávane v slovách: „… keď M u zlorečili, nezlorečil; keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi; na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti.“ (1Pt 2, 23 – 24) Pred nami je v tomto pôstnom čase vztýčený Kristov kríž, ktorý sa k nám prihovára: „Zastavte sa. Obráťte sa k Bohu. Nemusíte skončiť v priepasti. Za vás podstúpil obeť Syn Boží.“ To je Kristova láska k nám nehodným a hriešnym. Naše zlé odplatil dobrým. Tak aj my sme pozvaní, ako Jeho ľud, aby sme solidárne kráčali s ostatnými, slúžili im, aj keď sa stretávame neraz zo zlorečením a nenávisťou. Práve vtedy sa máme dokázať ako tí, ktorí dokážeme človeka milovať, a to nie len toho, ktorý je nám príjemný, ale podľa Kristovho vzoru aj nepriateľa. Ukrižovaný a vzkriesený Pán nás povzbudzuje od vžitej zákonitosti „oko za oko, zub za zub“ (2M 21, 24) k cieľavedomej službe lásky ku konkrétnemu človeku, či je dobrý, alebo zlý.
Pri pozornom čítaní Biblie nájdeme aj ďalšie šľapaje Ježiša, do ktorých s Božou pomocou môžeme dennodenne vstupovať. Žiť život v posvätení znamená nasledovať Pána Ježiša, ísť za Ním, kam nás On vedie a žiť život služby Bohu aj blížnym. V tom nech nám sám Pán pomáha.
Peter Soták,
zborový farár, CZ Merník
ilustračné foto: pixabay.com
