Dojem, že človek sa ocitol v situácii, resp. znova je na mieste, kde už niekedy bol, nazývajú odborníci ako už videné, alebo déjá vu. Je to mätúce, často frustrujúce a pocit tých z nás, ktorí to zažili, núti k mnohým úvahám. V nejednom prípade je možné, že ide o recidívu fragmentov zo skutočne prežitého alebo prečítaného v podobných situáciách alebo z iných príčin, ktoré vo vysvetleniach dávajú odborníci z psychológie. Ľuďom sa to stáva pomerne často a pocit už videného zažili vraj až dvaja z troch ľudí súčasnej populácie.
Dojem – už videné – však má niekedy aj reálne základy. A to v stavoch, keď sa neraz mnohí i neveriacky uštipneme v usilovnom hľadaní objasnenia, či sme v reáli alebo v zajatí déjá vu. Keďže sa v novinárskom prostredí pohybujem už desiatky rokov, keď sa medzi médiami s evanjelickou tematikou objavili po Effathe, Reformačných listoch aj Evanjelické noviny, ktoré boli v chrámoch rozdávané dokonca zadarmo, a keď bol nedávno „znormalizovaný“ aj Evanjelický posol spod Tatier, nemusela som sa štípať. Tobôž, keď je pred nami opäť raz smutné výročie a tým i moja autentická spomienka na osudový 21. august 1968… Vtedy statoční kolegovia z Československej televízie, Československého rozhlasu i mnohých redakcií statočne naplnili svoju žurnalistickú povinnosť k divákom, poslucháčom a čitateľom – a kým to bolo možné, so cťou plnili svoje odhodlanie pravdivo, napriek veľkému riziku, informovať šokovanú verejnosť.
Aby sa „len pekne písalo“
Kým to bolo možné… Zakrátko po invázii sa z vtedajšieho východného Nemecka začala ozývať vo veľmi zlej češtine dezinformačná vysielačka VLTAVA. Neskôr boli v našich mestách zadarmo distribuované normalizačné noviny ZPRÁVY. Ako normalizácia postupovala, médií tohto druhu pribúdalo ako húb po daždi – až bolo časom zdanlivo takmer všetko informačne znormalizované, ako okupanti a ich domáci horliví asistenti naplánovali. Z redakcií, ktoré sa snažili nekolaborovať s okupantmi, boli povyhadzovaní šéfredaktori i mnohí radoví redaktori, ktorých nahradili spoľahlivejšie a zmenenej situácii a štátostrane naklonené kádre. A aj obsah bol časom konečne opäť „normálny“. V prípade takto znormalizovaných tlačovín mám pocit, že moje súčasné – už videné – má v súčasnej evanjelickej mediálnej scéne veľmi reálny základ. Tak, ako tuším ešte pred voľbami v ECAV vyjadrila jedna farárka, keď verejne zatúžila po tom, aby sa v evanjelických novinách len pekne písalo. Stalo sa – Evanjelický posol spod Tatier v nových kreáciách píše naozaj pekne. Podľa obsahu je teraz v našej ECAV všetko iba pekné. Až také čačané, že nad stránkami týždenníka nejeden čitateľ priam zaspáva zúfalo unudený monotónnym obsahom.
Môžu skončiť ako ich predskokani
Už videné z roku 1968 má však predsa len aj súčasnú realitu – redakciu Evanjelického posla obsadilo normalizačné „komando“, pod vedením ktorého boli všade vymenené zámky, už hotové číslo Evanjelického posla bolo po krátkej pauze nahradené verziou s novým, gerojom z valného zhromaždenia Tranoscia už vyhovujúcim, obsahom. A bolo veľkoryso distribuované grátis – ako pred rokmi neslávne okupačné ZPRÁVY. Lenže svet, aj ten náš luteránsky, sa za tie roky zmenil – mätúce už videné dokázal aj v prípade nášho periodika priam vzápätí po odchode normalizačného komanda nahradiť „nevyliečiteľne“ kritický Evanjelický posol Spolku Tranovský. Už od prvej chvíle, ako sme čítali jeho stránky, je jasné, že nad týmto evanjelickým týždenníkom podistým nikto nudou zaspávať nebude. Naopak – z mnohých reakcií je zrejmé, že vie, nadväzujúc na smelo kritický obsah Evanjelického posla z obdobia pred valným zhromaždením vydavateľstva Tranoscius, dvíhať mnohých zo stoličiek. Čitateľ je dnes aj v ECAV slobodný a vyberie si. A tak to má byť. Normalizátori s maskami, ktoré, zdá sa, zrejme znesú porovnanie aj s takými, ktoré boli podobnými figúrkami poslušne nosené v čase skutočnej normalizácie od 21. augusta 1968 do novembra 1989. A môžu v zápase s vždy víťaziacou pravdou skončiť presne tak ako ich zbabelí predskokani spred vyše polstoročia.
Eva Bombová
ilustračné foto: historickarevue.com
