14. nedeľa po Svätej Trojici

Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad prachom. I keď moja koža bude tak rozrušená, zo svojho tela uzriem Boha, ktorého uvidím pri sebe, moje oči, nie cudzie, Ho uvidia. Srdce mi v hrudi prahne po tom.
Jób 19, 25 – 27 

Milé sestry a bratia!

Kniha Jóbova je vzácna a pozoruhodná biblická kniha. Usiluje sa riešiť záhadnú otázku, prečo trpí spravodlivý človek a ako sa má zachovať voči Bohu človek postihnutý telesným a duševným utrpením, chorobou, či nešťastím. Podľa starého semitského sveta sú utrpenie a nešťastie vždy trestom za hriechy. Proti tomuto všeobecnému názoru doby sa Jób všemožne bráni. Našťastie kniha prináša aj názor, že utrpenie má za cieľ nielen trestať, ale aj vnútorne očistiť človeka, skúšať jeho vieru a zdokonaliť ho. Kniha je úžasnou ukážkou toho, že Božia prozreteľnosť riadi všetko dobre i keď je niekedy nevyspytateľná a ľudsky ťažko pochopiteľná.

Autor nechce ani tak objaviť príčinu ľudského utrpenia, ale skôr ukázať na správny postoj, ktorý má človek zaujať v ťažkej životnej situácii telesného, alebo duševného utrpenia. Jób to pochopí vo chvíli, keď sa stretne bytostne s Bohom a uvedomí si vlastnú ničotu a nekonečnú Božiu moc a múdrosť.

Dnes mnoho ľudí v Boha neverí, alebo majú s ním formálny neosobný vzťah. Nepotrebujú Boha pre život, lebo sa dokážu zariadiť bez Neho. Až po jeden vážny moment. Čo s utrpením, slzami, bolesťou, keď prídu? Čo so smrťou, keď sa priblíži.

Každé trápenie, nešťastie, smutné navštívenie je bolestné. My vtedy túžime po úteche. Je to hlboko ľudské. Ale kde ju nájsť? U ľudí? Ľudská útecha nám iste vždy dobre padne, ale je nedostatočná. Viem o lepšej, istejšej úteche. Je to ten Vykupiteľ, ktorého spomína Jób a o ktorého sa ja on opiera v tých najťažších chvíľach života, ako na jedinú pevnú a istú oporu svojho života. Ježiš má liek na každú biedu ľudského života. Jeho sa dotýka každá naša bolesť a súženie, preto sa nám prihovára: Vzývaj ma v deň súženia a ja ťa vyslobodím. On skutočne poteší a nedovolí zúfať si, či zahynúť.

Túto cestu si vo svojom súžení zvolil aj zbožný Jób. On ešte o samom Ježišovi nič nevedel a predsa tak presvedčivo volá: Ja viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad mojim prachom. Jób sa jedného dňa dozvedel, že nepriatelia pobili jeho sluhov a ukradli ťavy a oslice. Potom padol oheň z neba a zahubil ovce i sluhov. Zrútil sa dom prvorodeného syna, v ktorom sa nachádzali aj jeho ostatní súrodenci a všetci prišli o život. Jób sa ocitol v nepredstaviteľnom nešťastí a bolesti. Otcovské srdce krvácalo, ale on nezúfal. Práve vtedy z jeho oddanej viery v Boha vytryskla tá známa veta, plná pokory: Hospodin dal, Hospodin vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo.

Potom na Jóba doľahlo ďalšie súženie. Prišla ťažká nemoc. Jeho telo bolo posiate  hnisajúcimi vredmi. Bolesť pálila, oči plakali, ale srdce ďalej pevne verilo v Boha. Ľudia nemohli pozerať na jeho zohavené telo a odvracali sa od neho. Manželka ho navádzala, aby zanevrel na Boha a vzdal sa ho, keď mu povedala: Zloreč Bohu a zomri. A vtedy jeho viera znova prehovorila zvláštnou mocou: Či len dobré veci budeme prijímať od Hospodina a zlé nie?   Zo svojho tela uzriem Boha, ktorého uvidím pri sebe, moje oči, nie cudzie, Ho uvidia. Srdce mi v hrudi prahne po tom.

My už vieme o Kristovom vzkriesení, preto si nikdy nebudeme nad svojim životom zúfať. Kristus žije a každý deň nás vedie cestou života, v súžení nás dvíha, teší, povzbudzuje a niekedy aj nesie slovami: Neboj sa, ja som s tebou! V jednej piesni je povzbudzujúce vyznanie autora: Pán Boh mi je silou i dúfaním, potešením istým a nepremenným. V Ňom je život, smrti sa nebojím, nezomriem večne, to viem bezpečne.

Viem, že môj Vykupiteľ žije a nakoniec sa postaví nad prachom. V deň súdu príde Kristus v sprievode svojich anjelov, postaví sa nad hrobmi všetkých zosnulých, hroby sa otvoria všetci mŕtvi vstanú a my uvidíme prichádzať Syna človeka v moci a sláve. Telo sa na prach obráti, ale Kristus ho vzkriesi k životu. S človekom to musí byť ako zo zrnom na poli. Aj zrno zasiate  do zeme musí v zemi najprv odumrieť, aby mohlo priniesť úrodu. Tomuto zázraku každý rok sa v prírode opakujúcemu veríme, prečo by sme nemohli veriť, že aj z nášho odumretého zemského tela stvorí náš Pán telo nové, oslávené, určené pre život v kráľovstve Božom?

Máme sa načo tešiť. Len sa Ho pevne držme vierou, aby nás nikto a nič nevytrhlo z Jeho rúk. On vnáša do nášho tak často nepokojného života na zemi, radosť, svetlo, potešenie. On zaháňa strach a prebúdza nádej, že každé súženie má svoj koniec, že po každej bolesti, chorobe, kríži zasvieti slnko radosti, šťastia a pokoja. Veď mi predsa vieme, že náš Vykupiteľ žije. I keď sa naše telo na prach obráti, zo svojho nového tela uzrieme Boha svojimi vlastnými očami a my po tom už teraz túžime, tak ako zbožný Jób.

Utrpenie, bolesť a kríž sú časťou vznešeného Božieho plánu, ktorého konečným cieľom je  dobro a spása človeka. Jóbovo utrpenie možno napokon zhrnúť do týchto slov: Úplná dôvera a odovzdanosť do Božej vôle. Takýto postoj sa zakladá na presvedčení, že aj to nepochopiteľné utrpenie človeka je súčasťou múdreho a spásonosného Božieho plánu. Viera a dôvera v Boha, ktorými sa riešia všetky paradoxy ľudského života, sú najvyšším dobrom človeka. Všetko ostatné, i utrpenie, je druhoradé.

Jedna z dvoch otázok, ktoré sa snaží riešiť kniha Jóbova (ako som to v úvode spomenul) je otázka, prečo trpí spravodlivý človek. Odpovedal by som slovami vzácneho muža, znamenitého teológa a farára Dietricha Bonhoeffera, ktorý zahynul v koncentračnom tábore po vyše dvojročnom väznení mesiac pred koncom druhej svetovej vojny: „Kríž je začiatkom spoločenstva s Ježišom Kristom. Utrpenie je poznávacím znakom Kristových nasledovníkov. Kríž nie je ťažký osud, ale to, čo musíme znášať ako dôsledok nášho pripútania k Ježišovi Kristovi. Kríž nie je utrpenie viazané na náš prirodzený život, ale utrpenie viazané na naše kresťanstvo. Kríž znamená trpieť spolu s Kristom“.

Druhá otázka z úvodu znela: Ako sa má zachovať voči Bohu človek postihnutý telesným a duševným utrpením, chorobou, či nešťastím.  Jediným správnym postojom človeka voči Bohu v utrpení je bázeň pred Bohom, ktorá je pravou múdrosťou, lebo prikazuje človeku poslúchať Boha, strániť sa zla a konať skutky milosrdenstva. Amen.

Modlitba:

Ach, milý Pane Bože, Otče, tento biedny život je plný náreku a nešťastia, nebezpečenstva a neistoty, plný nevernosti a zloby a my sme z takého života právom unavení až na smrť. Prajeme si už len smrť. Tak naše srdcia napáda stále znova netrpezlivosť a únava zo života. Máme už dosť života a prajeme si smrť, len aby sme už nemuseli trpieť a toto všetko znášať. Ty však, milý Otče, poznáš našu slabosť. Daj nám preto trpezlivosť v každom utrpení. Daj, aby sme radi znášali aj ťažkosti tohto života. Sprevádzaj nás bezpečne zlom a zlosťou. Amen. (M. Luther)

Mgr. Ondrej Koč
evanjelický a. v. farár

ilustračné foto: pixabay.com