Počula som o jednom študentovi, ktorý si chystal paradajky, aby nimi spolu so spolužiakmi zasypal profesora, ktorý k nim mal prísť prednášať… o slobode a o tom, ako vraj trpel pred rokom 1989. Tento vplyvný starec si z toho urobil živnosť a zbieral medaily a úctu, aj keď pamätníkov podobných jeho správaniu v istých rokoch bolo dosť… Babička onoho študenta, ktorý sa nadšene chystal „prehodnotiť dejiny“, maličké dejiny, sa zhrozila. „Vieš, čo by sa s tebou stalo?“ „No, čo?“ A začala babička mu vyratúvať, aké by to mohlo mať pre neho alebo pre toho či onoho člena rodiny následky, najmä keď ten a ten sú priateľmi onoho „mučeníka“, keď má styky zo starých čias tam a tam, a veď to, čo tento človek robil nepekné, bolo predsa už tak dávno. Vnuk protestoval, protestoval… Márne. Nakoniec sa babička rozvzlykala a vyvolala vo vnukovi ľútosť. „No dobre, tak budeme mlčať.“ Iste, vymlčal pravdepodobne nejaké výhody. Zvykol si asi na to, že v istých dobách sa výhody nezískavajú prácou, vymlčujú sa. Zvykla si jedna generácia. Zvyká si ďalšie pokolenie. Načúva hovoriacim a myslí si svoje… Mlčí. Sú za to povyšovaní. A zaradujú sa. Isto si myslia svoje, potichu. Nikto tu nie je, nikto ich myšlienku nemohol započuť, nikto ju nemohol zahliadnuť… Ako to písal Franz Kafka? Nepísal niekde o tom, ako sa môžu zmeniť báje, ako sa zabúda… Raz zabudnú ľudia na Prometeov čin, na zločiny bôžikov, zabudne aj orol, prečo vlastne k tej skale lieta a prečo vlastne Prometeovi tú pečeň trhá… Nakoniec zabudne aj Prometeus. A všetko trvá, ľudia žijú, orol prilieta k Prometeovi, zvykol si na to…, obeť si zvykla, že jej orol zašuští krídlami… priletí… Zabúda sa. Vlastne nezabúda. Vie sa. Dobre sa vie, a preto sa hrá táto hra na zabúdanie… Alzheimerova hra… A orly sa opäť chystajú vzlietnuť… Deti starých orlov. Opäť niekoho možno prikujú nejakí bôžikovia na skalu, bude zase na jedálničku nová pečeň… Naša doba určite nie je výnimkou… Lenže asi málokedy za posledných tisíc rokov sa dalo toľko výhod vymlčať. Napokon, nie je toto starý osvedčený zvyk aj v cirkvi? Práveže je. A preto sú takí dnes aj medzi vysokopostavenými v cirkvi a dostali sa aj do Tranoscia, tí, ktorí donášali, trestali, prikovávali o skalu – komunisti a eštebáci. Opäť dostali odmenu – posty za svoje mlčanie alebo lojálnosť, a svoje praktiky znova uplatňujú na farároch aj neordinovaných, tých, ktorí nechcú byť umlčaní. Nebojte sa ich, farári ani neordinovaní. Aj keď vás je málo. Keď vládne tma, je každé osamelé svetielko podozrivé. Ale zároveň je nádejou. Ich čas sa raz skončí. A povzbudenie nám dáva aj Luther: Môžu nám vziať česť, hrdlo, dom, niekoľko sociálnych istôt, ale náš poklad nie je v tom; nebesá nám zostanú.
Martina Kováčiková
ilustračné foto: unsplash.com
