Veľký piatok
Vzdych slovami proroka Izaiáša 53, 6
„My všetci sme blúdili ako ovce, všetci sme chodili vlastnou cestou. Hospodin spôsobil, aby Ho zasiahla neprávosť všetkých nás.“
„Odovzdal som vám totiž predovšetkým, čo som aj sám prijal, že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem…“
(1Kor 15, 3)
Bratia a sestry,
dnes prežívame veľmi bolestné chvíle, lebo myslíme na veľké poníženie Božieho Syna, keď Spravodlivý dokonal na dreve kríža. Toľká nespravodlivosť, ale vzdávame za ňu chválu svätému Bohu. On je totiž Ten, ktorý našiel spôsob, ako skrze Kristov kríž, mňa, narodeného v hriechoch, zachrániť. Nebolo to jednoduché a človek to nevymyslel, ale čo je nemožné u človeka, to vykonal Boh. Opäť sa dokázal ako Ten, ktorý miluje svoje stvorenie. Záleží Mu na každom jednom z nás a potvrdil to na golgotskom kríži. On sám sa postaral o to, aby záchrana došla až ku mne. Vedel o mne, miloval ma, a preto za mňa aj platil, trpel, umieral. Dokonal tam ako odsúdený, odpísaný, zavrhnutý, opustený, utýraný. Podstúpil smrť za môj život.
Som taký dôležitý? Mám takú veľkú hodnotu v očiach svojho Stvoriteľa? Môj život a moja budúcnosť preň tak veľa znamená? S akou otázkou idem k svojmu Tvorcovi? Ako to, že človek, prečo ja? Ja som bol hoden smrti Božieho Syna? Čo si viem z toho uvedomiť, čo mám poznať? Dá sa vzťah môjho Boha ku mne opísať? O čo tam išlo vtedy a o čo tu ide dnes?
Som tu, lebo Stvoriteľ tak chcel. Som tu, lebo som Ním nanovo oslovený, aby som počúval Jeho vyjavenie. Hovorí ku mne svojím dielom, slovom. Uši na počúvanie sú od Neho, aby boli schopné zachytiť ten pravdivý hlas, ktorý nie je možné umlčať, možné je len nechcieť ho počuť, neprijať. Bola by to osobná tragédia, čo však verím, že nie je Božou vôľou ani v mojom, ani vo vašom osobnom živote.
To, ako sa veci prežívajú osobne, by vedel povedať a aj rozprával a písal apoštol Pavel. Sám na vlastnej koži zažil, čo to znamená poznať Boha. Áno! Počúvať o Ňom, čítať svedectvo o Ňom, čítať Jeho slová, čítať slová Jeho prorokov, učiť sa Jeho pravdy a porozumieť, ako sa to týka mňa. Kde je moje miesto a spôsob, ako sa mám prejaviť, keď svätý Boh ku mne hovorí? A ja? Nechám odznieť Jeho slová a nič? Nechám ich len tak, nepovšimnuté, zabudnem na ne? Nepočul som, že Jeho slovo je živé a mocné? U koho sa takto prejavuje? Len apoštol Pavel bol Jeho slovom osobne dotknutý? Alebo sa moc Božieho slova šírila a šíri aj ďalej? Ako plynula história cirkvi a ako vyzerá jej prítomnosť? Čo prežívam osobne ja, moja rodina, deti, vnuci, moji blízki či vzdialení, cirkevný zbor, v ktorom žijem? Vieme sa z hĺbky srdca priznať ku svedectvu apoštola Pavla tak, ako ho čítame v jeho listoch?
Apoštol Pavel sa vyznáva z toho, čo ľuďom v cirkevných zboroch odovzdal. Predovšetkým ide o to, čo sám prijal. Na to, aby niečo išlo ďalej, potrebuje to byť niekým uchopené, nesené. Apoštol prišiel k osobnému stretnutiu s ukrižovaným, vzkrieseným a osláveným Pánom Ježišom, a to v ňom vytvorilo osobnú skúsenosť, ktorá mohla byť ďalej odovzdávaná ako osobné svedectvo o tom, čo s Pánom zažil. Nepotreboval pre svoju vieru a život ďalšie svedectvá o tom, že Pán umrel a vstal z mŕtvych, lebo sa osobne s Pánom stretol a počul slová z Jeho úst. Nie sprostredkovane cez iného človeka, ale priamo, osobne, a tak teda aj hodnoverne, lebo to nebol výsledok jeho úsilia či múdrosti, ale Božia milosť, ktorá mu bola dopriata. Keď teda apoštol Pavel vydáva svedectvo o tom, čo prijal ako osobné vyjavenie od Boha, je pre ďalších nenahraditeľným svedkom toho, čo prijal. Hovorí, píše, vyučuje, čo sám prijal. Nemá dôvod čosi zatajovať, ale vysvetľuje, objasňuje, dáva správne porozumenie tomu, čo sa má v cirkvi veriť a vyznávať, ako sa má žiť, vyučovať, vlastným príkladom potvrdzovať zdravé učenie Pána Ježiša Krista, kde je viditeľná pobožnosť, ktorá je užitočná ľuďom.
Predovšetkým teda apoštol pripomína a vyznáva, čo kresťanom odovzdal, a síce to, že Kristus umrel pre naše hriechy. Teda to, že židovský Mesiáš Ježiš Kristus, Pán cirkvi, skutočne umrel. Umrel a Jeho smrť má súvis s hriechmi tak s apoštolovými, ako aj s hriechmi tých, ktorí v Pána Ježiša uverili. Umrel pre naše hriechy. On a nikto iný a za naše hriechy. Tak, ako Kristova smrť bola skutočná, také skutočné sú aj naše hriechy, za ktoré bolo Kristovou smrťou zaplatené. Neudialo sa to náhodou, ale stalo sa tak podľa Písem, ako to bolo a je možné dosvedčiť aj slovami, ktoré máme dnes zaznačené v našej kresťanskej Biblii v časti označenej ako Knihy Starej zmluvy. Takto Boh je verný a dôveryhodný, lebo to, čo zasľúbil vo svojom slove, v Pánovi Ježišovi aj naplnil.
Dnes, keď sme smutní pre vážnosť mojich či našich hriechov, každý osobne, ale aj spoločne prijímame potešenie od milujúceho Boha, že smrť Jeho jednorodeného Syna nebola zbytočná, ale zaplatila za naše hriechy. Nemusíme sa v nich umárať ani umierať. Trápiť sa nad tým, čo som popáchal, je zbytočné, ale mám nastúpiť cestu pokánia, cestu zmeny myslenia a konania, lebo potom sa skutočne ukáže, že Pán aj za moje hriechy zomrel, zaplatil, a tak ma od mojich hriechov oslobodil, teda už nie som ďalej nútený v nich žiť. Takto dokážeme vyznať svoje hriechy a opustiť ich, lebo teraz nám už nevládne hriech, ale môj, raz zabitý, teraz však vzkriesený a naveky živý Pán. Pán Ježiš pretrpel smrť, urobil to raz a Jeho víťazstvo platí navždy. Je Pánom cirkvi, jej hlavou, ktorá si spravuje svoje telo − naše telá.
Bratia, sestry, ak dnes vieme, čo apoštol Pavel odovzdal, majme v mysli a vo svojom vnútri upratané, aby sme jednoznačne aj my vedeli, na čom nám má záležať. Svojimi životmi vedome, ale aj nevedome odovzdávame to, čo je pre nás dôležité, na čom nám záleží, čo si nechceme dať vziať, lebo je to pre naše životy rozhodujúce. Poklad, ktorý nosíme vo svojich srdciach, odovzdávame každý deň prirodzene. Záleží nám na zdraví, múdrosti, zabezpečení, ale má nám záležať najmä a predovšetkým na tom, aby to, čo sme prijali, bolo aj odovzdané. Ak som ja bol adresátom Božieho konania, nie menej to platí aj pre mojich milých, vzácnych. Ak ich milujem a chcem pre nich to najlepšie, je to skryté v Božom Synovi. On umrel za hriechy, za moje hriechy. Keď som to prijal, mám čo odovzdať, lebo ide o život, o prechod zo smrti do života, a o to aj nám má ísť predovšetkým.
Modlitba
Pane Ježiši Kriste, vyznávame, že sme Tvojím životom a smrťou zahanbení pre svoje hriechy. Vzdávame Ti chválu, že si zaplatil za naše hriechy, keď si dokonal na dreve kríža. Miloval si nás a miluješ, lebo si vzkriesený a oslávený Pán. Prosíme, uč nás rozumieť, chápať, prijímať, mať a odovzdávať to, na čom predovšetkým nám má záležať. Požehnávaj nás svojím svätým Duchom, aby nás skrze Tvoje slovo viedol k odovzdávaniu toho, čo sme od Teba prijali, aby sme mali život z viery a vieru prejavovali aj svojím životom. Amen.
Mgr. Marek Tomčík
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: pixabay.com
