Krvavá – taká mi v pamäti roky pevne kotví jedna z najstarších spomienok z útleho detstva na môjho milovaného otca – evanjelického farára Ctibora Jána Handza, na ktorú nedokážem zabudnúť…
Novoročná dráma
Pretože naozaj hrozné bolo novoročné ráno roku 1945 na fare v mojej rodnej Ľubietovej.
Ticho po rušnej silvestrovskej noci, keď podgurážení nemeckí vojaci porozhadzovali po uliciach nášho mestečka i nevybuchnutú muníciu, prerušila pred farou silná explózia. A vzápätí bolestný nárek môjho ťažko zraneného brata Ivana.
Na ulicu ho vyvolali kamaráti – porozhadzované výbušniny vábili. Ivan vybehol na klzký chodník pred farou iba v papučiach, stihol sa zohnúť po čosi značne explozívne a vtedy došlo k tragédii. Farou i susednými domami otriasol silný výbuch.
Náš otec Ctibor Ján Handzo vybehol na ulicu, kde sa už s bolestným plačom zviechal z ľadu môj ťažko zranený zakrvavený brat Ivan…Podľa spomienok nášho otca, pohľad na zraneného chlapca bol desivý. Najviac utrpela jeho noha…Otec vzal brata do náručia a doniesol ho do kuchyne, kde sme boli s mamičkou Martou sestra Vierka a ja.
Evanjelický kostol Ľubietová
K bratovmu plaču sa pridal aj náš nárek Otec však myslel predovšetkým na zastavenie silného krvácania z hlbokých rán. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že trauma je rozsiahla – treba okamžitý prevoz do nemocnice.
Nebol nikto, kto by otecka mohol na novoročných službách Božích zastúpiť, a tak na rýchlo pripravenom povoze musela ísť s Ivanom do bystrickej nemocnice naša mamička Marta. Ani na jej rozprávanie o dramatickej ceste do nemocnice nedokážem zabudnúť: v Slovenskej Ľupči mamička obetavého suseda – povozníka zastavila, zdalo sa jej, že brat vykrváca, našťastie, pomohol ľupčiansky lekár doktor Sokol a napokon Ivana dopravila mamička do nemocnice v poslednej chvíli. Tu sa pacienta, ktorý už veľkou stratou krvi strácal vedomie, ujal legendárny banskobystrický chirurg, pán doktor Daniel Petelen a ošetril Ivanovi ťažko zranenú nohu a potom i mnohé menšie rany, spôsobené črepinami. Úraz bol život ohrozujúci, o niekoľko dní museli lekári Ivanovi ťažko poškodenú nohu nad kolenom amputovať…
Novoročná fara stíchla, nášho otecka nemal v kostole na novoročných službách Božích kto zastúpiť a ľudia dlhé roky potom spomínali na pamätné chvíle v chráme Božom, kde vedno cirkevníci i náš otec plakali nad nešťastím, ktoré našu rodinu postihlo.
Roky neviem zabudnúť na túto udalosť – je však spojená i s oteckovou oddanosťou kňažskej povinnosti: hneď ako to bolo možné, sa ešte v ten istý pokročilejší novoročný deň tiež pobral do nemocnice za Ivanom a mamičkou. Sestra Vierka a ja sme osameli a v objatí plakali nad bratovým nešťastím…
Nášho otca Ctibora Jána Handza sme vedno, všetky tri žijúce deti(najstarší braček Dušan zomrel krátko po narodení), obdivovali dlhé roky. Statočne a zodpovedne, napriek hroznej novoročnej dráme, dokázal i po otrasnom šoku, v slzách plniť svoje farárske povinnosti.
Osudová pohorelská dráma
Dramatické osudy stíhali rodinu Handzovcov i roky predtým – otecko i jeho mladšia sestra Alžbeta sa narodili v Pohorelskej Maši, kde bol náš starý otec Pavol Handzo pokladníkom v službách Coburgovcov. Deti Pavla Handza a Márie rod. Murányiovej veľmi skoro osireli. Ich krásna mladá mamička Mária nešťastne utrpela rozsiahle popáleniny, ktorým podľahla- o deti sa potom starala babička Murányiová. Ovdovelý starý otec Pavol sa neskôr oženil druhýkrát a do rodiny pribudol nevlastný brat Pavol, neskôr známy športový lekár.
Ctibor Ján Handzo
Môj otecko sa narodil v Pohorelskej Maši dňa 15. 9. 1906. Šťastné detstvo po tragédii matky skončilo a otecko si potom celý život vážil a strážil svoju rodinu, pretože na chýbajúcu matku Máriu spomínal celý život a bol odhodlaný ustrážiť si bezpečie milovanej famílie za každú cenu. Práve tam pramenil otcov vrelý vzťah k mamičke i k nám, deťom, tiež k sestre Alžbete i nevlastnému bratovi Pavlovi – k celej rodine, ktorá bola pre otca cenným celoživotným pokladom.
Záujmy nášho otca boli od školských rokov rozmanité – interesoval sa o históriu svojho rodného kraja pod Kráľovou hoľou, zaujímali ho osudy Coburgovcov ako aj ich zamestnancov, veľa čítal, študoval. Po maturite sa rozhodoval či si vyberie teológiu alebo žurnalistiku, napokon oboje skĺbil. Na prestížnej viedenskej univerzite absolvoval niekoľko semestrov žurnalistiky. Neskôr túto „kombinovanú“ kvalitnú prípravu bohato zúročil ako úspešný autor – novinár a spisovateľ – v príspevkoch do rozličných novín ale i spisovateľsky, keď bol autorom niekoľkých kníh – ako beletrie tak i dejín evanjelických zborov Pondelok a Ľubietová, kde kňažsky pôsobil.
Napokon v študentovej dileme zvíťazila teológia. Prvým pôsobiskom nášho otca sa stali chýrne Atény nad Torysou – ako ľudia s rešpektom nazývali slávne mesto Prešov. Otec pôsobil na známom Evanjelickom kolégiu, neskôr sa stal kaplánom v Kokave nad Rimavicou, kde našiel aj svoju nevestu – našu milovanú mamičku Martu, dcéru kokavského správcu evanjelickej cirkevnej školy a kantora Jána Výrosteka.
Prvým oteckovým kňažským pôsobiskom bol Pondelok, ktorému napísal cirkevné dejiny – venoval sa však aj príspevkom do cirkevnej i svetskej tlače. Z tohto prostredia napísal aj niekoľko kníh – Po starých stopách, Prázdne sú kolísky, Anjeli z kalendára a ďalšie.
Podmanivej literárnej múze ostal otec verný po celý život. Všetkých troch i nás od mala nabádal, aby sme si všímali ľudí a dianie vôkol nás a písali o tom. Veľmi sa potom tešil, keď sme všetci traja nosili zo školských slohov samé výborné a hrdo potom výstrižky i knihy ukazoval rodine a známym. Náš otec bol aj talentovaným dramatikom – v rádiách často uvádzali jeho hry. Pracovníci a priatelia z rozhlasu ho radi a často oslovovali nielen ako skúseného kazateľa rozhlasových služieb Božích ale i ako kvalitného autora rozhlasových príhovorov a širokého spektra príspevkov – a to od tém histórie až po vtedajšie komentované dianie.
Údery a údely
Takmer celý život si náš otec písal aj denníky – keď po rokoch z iniciatívy našej najstaršej sestry Vierky vyšli jeho interesantné zápisky hlavne z dôb druhej svetovej vojny knižne , knižka s titulom Údery a údely bola veľmi rýchlo doslova rozchytaná. Sestra Vierka sa totiž stala najfrekventovanejšou spisovateľskou nasledovníčkou nášho otca a bola autorkou zaujímavých próz – ale i skúsenou vydavateľskou redaktorkou.
Údery a údely
Priatelia našej famílie nás roky označovali za “nevyliečiteľných“ milovníkov pera – brat Ivan, ktorý bol lekárom, napísal niekoľko osvetových kníh a mňa ani vyše polstoročie novinárskej práce od písania nevydurilo.
Najznámejšia handzovská kniha Údery a údely sa aj po rokoch teší veľkému záujmu. Nielen Ľubietovčanov, Šajbanov(dnes Strelníky) a Povrazníčanov. Keď sa naši milí priatelia zo Šajby obrátili na mňa s prosbou povoliť prekopírovanie rozchytanej knihy, rada som súhlasila – veď aj statoční odvážni Šajbania boli jej hrdinami.
Aj po rokoch s veľkým rešpektom a dojatím čítavam denníkové zápisky môjho otca, ktorý vecne a bez pátosu, s novinárskou zodpovednosťou zaznamenával vojnové udalosti. Aj to, aká i pre Ľubietovčanov riskantná, bola pomoc evanjelických rodín vrátane našich rodičov prenasledovaným židom, či neskôr, bez rozdielu, obetiam vojny. So skutočnou kresťanskou láskou premieňali aj ľubietovskú faru na azyl – i za cenu veľkých rizík. Využívam aj túto príležitosť a znova úprimne ďakujem historikom z Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici za panel, umiestnený v múzeu v Osvienčime, kde sú informácie o pomoci brata farára Ruppeldta a môjho otecka, objektívne oceňujúce pomoc oboch kňazov prenasledovaným židom.
Tajná skrýša povstaleckého rozhlasu
Po dramatických udalostiach Slovenského národného povstania stal známym aj odvážny čin nášho otca. V archíve Evanjelického Zborového domu v Ľubietovej ukryl na žiadosť bystrických rozhlasákov, a tak pred hroziacim zničením zachránil pre históriu celý archív vysielania Slobodného slovenského vysielača Banská Bystrica. Pri prvom výročí Slovenského národného povstania mu v Banskej Bystrici aj za to udelili pamätné vyznamenanie – zdedenú medailu s úctou a pietou opatrujem aj pre ďalšie handzovské pokolenia.
Aby rodina uľavila invalidnému bratovi Ivanovi v stredoškolskom štúdiu, za ktorým by z Ľubietovej do Banskej Bystrice musel denne dochádzať, zaúradoval osud. Otecka po rokoch, keď v Prešove pôsobil v známom Evanjelickom kolégiu, pozvali k návratu na východ. Po dlhom čase sa v roku 1950 vrátil do Prešova ako zborový farár.
Bolo na to treba i nemálo odvahy. Z relatívne pokojnejšieho ľubietovského prostredia prišla na rušný východ naša rodina v neľahkom období. Bolo to v čase veriacim značne nežičlivom – práve v čase nášho sťahovania z Ľubietovej do Prešova a krátko po úvodných veľmi priateľských návštevách na farách rímskokatolíckej a gréckokatolíckej cirkvi, vrcholila ťaživá a krutá dráma prenasledovania a následne dlhoročného utrpenia kňazov a členov gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Roky červeného teroru sa premietali aj do nenáležitých zásahov vtedajších mocných – ako do samotného poslania a pôsobenia kresťanských cirkví, tak aj do snáh okliešťovať cirkevné školstvo, náboženskú výchovu, samotnú podstatu existencie kresťanských cirkví a dosahovať terorom jednu z vytúžených červených mét – ateizmus.
Hneď prvé dni na novom oteckovom kňažskom pôsobisku sa aj prešovská evanjelická fara na Svätoplukovej ulici stala počas mnohých hlbokých nocí miestom tajomných návštev. Pod rúškom milosrdnej tmy k nám s dôverou prichádzali mnohí cirkevníci: rodičia i krstní rodičia detí, aby boli kresťansky pokrstené, tajne chodili snúbenci, nevesty i so ženíchmi či smútiaci pozostalí- napospol, aby nedovolili vtedajšej totalite zvíťaziť.
Aby náš otec odpútal pozornosť od veľkých rizík, na radu priateľov sa roky angažoval v mierovom hnutí a jeho aktivity sa časom stali známymi aj medzinárodne.
Čas plynul – náš otec sa po čase stal seniorom Šarišsko – zemplínskeho seniorátu a istý čas zastupoval v Košiciach aj biskupa Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v. Naša mamička Marta bola vedno s oteckom tiež roky zaangažovaná v prešovskom cirkevnom zbore – pôsobila ako kantorka.
Po rokoch sa náš otecko v košickom rozhlasovom štúdiu stretol opäť s konšpirátormi ukrytia povstaleckého rozhlasového archívu v Ľubietovej Emilom Ruskom a Jozefom Ružiakom- spoluprácu obnovili a otecko dostával na tie časy pomerne veľkorysý priestor nielen na svoje historické dramatizácie – postupne sa im vedno darilo kliesniť cestu poslucháčom i ku kresťanskému slovu.
Popri dlhoročnej spolupráci s rozhlasom bol náš otec činný aj literárne – prispieval pravidelne do Tranovského kalendárov a ďalších evanjelických periodík a publikácií.
Keď múza podmaní
Bolo to pre nás, všetkých troch súrodencov nákazlivé: literárna a publicistická stopa je stále prítomná – ako v samostatných knihách a zborníkoch, tak i v rôznych periodikách, keď sme ako sestra Vierka tak aj moja maličkosť dostali nemálo príležitostí pôsobiť nielen ako redaktorky ale i vydavateľské a časopisecké šéfredaktorky. Brat Ivan bol ako lekár autorom osvetovo zameraných kníh.
To všetko vďaka vytrvalému povzbudzovaniu nášho otca a deduška k tvorbe, ktorú, na jeho veľkú radosť zdedili aj naše deti – Vierkine dcéry Janka, Zoška i Zuzanka pracovali na rôznych postoch vo vydavateľstvách a redakciách, tiež v rozhlase, v médiách sa pohyboval aj bratov syn Juraj a môj syn Jozef bol aktívny v študentskom periodiku.
Kým sme sa mohli tešiť z prítomnosti nášho otca a deduška, on i mamička mali vždy veľkú radosť nielen z našich literárnych preferencií ale hlavne z rastúcich rodín – sestra Vierka- spisovateľka a novinárka, manželka básnika Vojtecha Mihálika, bola autorkou viacerých i ocenených prozaických diel.. Brat Ivan, ktorý napriek hendikepu úspešne skončil štúdiá na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a roky potom – pôsobil aj na poste prednostu Gynekologicko –pôrodníckej klinike na Šulekovej ulici v Bratislave. Ani Ivan sa nevyhol písaniu nielen odbornej lekárskej tematiky- bol autorom mnohých príspevkov i niekoľkých osvetových publikácií.
Moji vzácni rodičia Marta a Ctibor privítali vľúdne do rodiny aj môjho manžela, právnika Jozefa Bombu- dlhoročného reprezentanta Československa vo futbale, účastníka pamätných úspešných majstrovstiev sveta v Chile v roku 1962.
Vedno sme sa, všetci traja súrodenci, postarali o rozšírenie handzovskej rodiny a to milou remízou troch dievčeniec a troch chlapcov, z ktorých sa naši nebohí rodičia vždy veľmi tešili, veď všetkých našich šesť detí nazývali s láskou v neskorej jeseni života svojimi hrejivými slniečkami.
Čas však neúprosne plynul: prišli roky bolestných rozlúčok- bez návratov. Napriek snahe prešovských lekárov sa zdravotný stav nášho otca Ctibora Jána Handzu sa, žiaľ, stále zhoršoval .Po dlhých rokoch kňažského pôsobenia, musel sa, pri zhoršujúcom sa zdravotnom stave s veriacimi z Prešova i fílií rozlúčiť.
Všemohúci povolal nášho milovaného nezabudnuteľného otecka do večnosti dňa 1. júna 1972 – podľa jeho posledného želania sme ho po rozlúčke v prešovskom chráme Božom pochovali v mieste jeho prvého kňažského pôsobenia – v Kokave nad Rimavicou. Po rokoch keď sme našu mamičku Martu presťahovali do Košíc, kde ešte pracovala ako sekretárka v redakcii filiálky Roľníckych novín, prišiel aj jej čas odchodu do večnosti – pochovali sme ju k oteckovi do kokavského hrobu.
Dnes sú už vedno s nimi vo večnosti aj sestra Vierka s manželom Vojtechom, brat Ivan s jeho Elenkou i môj milovaný manžel Jozef, tiež neter Zoška a synovec Ivan.
Pri spomienke na 115. výročie narodenia nášho milovaného otca a starého otca , evanjelického farára – seniora Ctibora Jána Handza, načrime do hlbokej studnice jeho vzácnych rád i tým, čo vždy odporúčal smútiacim pozostalým: “Žijí naši miláčkové,nad hvězdami v slávě nové – i my žíti budeme, tam se s nimi sejdeme…“.
Eva Bombová rod. Handzová
foto: lubietova.sk, pohorela.sk,
