Svätá omša alebo služby Božie
Vážená redakcia,
prečítal som si článok a pozrel krátke video z pohrebu pani Kovárovej vo Vašom denníku Nový čas. V krátkom videu vidieť nielen tých, ktorí sa tohto pohrebu zúčastnili, ale aj skutočnosť, že to bol evanjelický pohreb.
Neviem, či viete, ale v našej Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nehovoríme o svätej omši, ale o službách Božích. Je neodborné a netaktné písať o svätej omši v súvislosti s Evanjelickou cirkvou. V článku malo byť uvedené: Celý obrad sa niesol v zmysle pohrebnej rozlúčky Evanjelickej cirkvi. A žiadne chválospevy, ale piesne z Evanjelického spevníka, ktoré sú súčasťou pohrebnej liturgie našej cirkvi.
Pripomínam, že predstavitelia Evanjelickej cirkvi boli významnými dejateľmi v histórii nielen našej cirkvi, ale celého Slovenska: či už Štefánik, Hurban, Štúr, Podjavorinská, Hviezdoslav, Rázus, Rázusová-Martáková, Hollý, v nedávnej histórii Dubček, Sarvaš…. a veľa-veľa ďalších – to všetko boli významní evanjelici.
Myslím si, že už z úcty voči týmto ľuďom je potrebné písať v intenciách zvyklostí Evanjelickej cirkvi.
Neviem, či je to neodbornosťou, alebo naschvál, používať výrazy výhradne väčšinovej cirkvi, ale asi je potrebné si naštudovať terminológiu k príslušnej cirkvi, pretože takýmto vyjadrovaním redaktori vyjadrujú neúctu k členom a predstaviteľom príslušnej cirkvi. Preto Vás touto cestou žiadam o opravu článku.
S pozdravom
Peter Kočický
zborový dozorca Cirkevného zboru ECAV na Slovensku Kálnica
Bratia a sestry,
rozhodol som sa zareagovať na článok v Novom čase. Nestalo sa to prvý raz, keď v súvislosti s predstaviteľmi našej cirkvi je v médiách používané názvoslovie a jazyk katolíckej cirkvi. Veľakrát som si tiež všimol, že ak ide o náš pohreb, tak ani nie je uvedené, že ide o evanjelický pohreb. Ale ak ide o pohreb člena katolíckej cirkvi, sú prezentovaní aj jej predstavitelia. Mnohí možno nad tým hodia rukou a povedia si: O čo ti ide, veď v dnešnej dobe je to už jedno…
…. ale nie je to jedno. Prečo?
Každý z nás bol v niečom vychovávaný. Väčšinou nás k viere viedli rodičia, krstní rodičia alebo starí rodičia. Niekto boli vychovávaný vo viere a zvyklostiach rímskokatolíckej cirkvi, gréckokatolíckej, židovskej… My evanjelici sme boli vychovávaní v duchu našich „luteránskych“ zvyklostí a tradícií. Aj na hodinách náboženstva a na príprave ku konfirmácii sme boli vedení, že základom našej viery je slovo Božie, že nemáme učenie k svätým, učenie k Márii, že hlavou našej cirkvi nie je pápež ani biskup, ale Ježiš Kristus. Nemáme vikárov, monsignorov, arcibiskupov, kardinálov, „pánov farárov“, ale máme bratov farárov, sestry farárky, bratov seniorov, bratov biskupov a máme dokonca aj úrad neordinovaných, čiže presbyterský – máme kurátorov a dozorcov. Určitá tradícia a hierarchia nás ako evanjelikov po stáročia významným spôsobom oslobodzovala, čo najlepšie vidieť na našich dejateľoch, ktorí vo viere v Ježiša Krista svojou horlivosťou a konaním vedeli aj tie naše slovenské dejiny posunúť bližšie k demokracii a slobode. Dogma, ktorá bola výsadou väčšinovej cirkvi, akoby zväzovala jej predstaviteľom nielen ruky, ale veľakrát aj racionálne uvažovanie.
Už len preto by sme si mali vážiť hodnoty, ktoré naša evanjelická cirkev má. Hodnoty, ktoré nám zanechali naši predkovia, a preto je našou povinnosťou zachovávať ich a odovzdávať generáciám, ktoré prídu po nás. Hodnoty, pre ktoré som nemohol prežrieť slová „svätá omša“ pri našom evanjelickom pohrebe – z lásky k cirkvi a z úcty voči svojim predkom, ktorí boli tak ako my vedení naším Spasiteľom Ježišom Kristom.
Ilustračné foto: Danique Godwin on Unsplash