3. nedeľa po Svätej Trojici

„I približovali sa k Nemu samí publikáni a hriešnici, aby Ho počúvali. Ale farizeji a zákonníci reptali a hovorili: Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi. Vtedy povedal im toto podobenstvo: Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nezanechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, kým ju nenájde? A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia; potom, príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu. Hovorím vám: taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie.“
(L 15, 1 – 7)

Pred viac ako dvomi rokmi sa susedovcom stratil vlčiak, keď sa mu podarilo ujsť cez potok ďaleko z bezpečia dvora svojich majiteľov. Trvalo to už niekoľko týždňov, ale jeho gazda neprestával dúfať, že sa nájde. A tak neváhal oslovovať všetkých známych, či ho náhodou nevideli a nedali mu vedieť… Ako čas plynul, zdalo sa, že už niet nádeje a možno už ani nemohol prežiť drsné zimné podmienky, lebo sám už nebol schopný nájsť cestu späť, prestali sme dúfať, že by stratený vlčiak mohol byť skutočne ešte niekedy nájdený. Považovali sme ho už za stratený, beznádejný prípad… Nie tak majiteľ, ktorý sa stále nevzdával nádeje, lebo mal svojho psíka veľmi rád. Až raz mu zavolal známy zo vzdialeného chotára, aby sa prišiel pozrieť, či osamelý vlčiak, ktorého uvideli, nie je náhodou ten jeho. A bol! Stačilo jediné zavolanie po mene a stratený a nájdený psík bežal neuveriteľnou rýchlosťou do náručia svojho milovaného gazdu…

Podobné príbehy sa v súčasnosti odohrávajú takmer denne, aj keď, napriek čipovaniu psov, nie vždy s takým šťastným koncom. Žiaľ, v dnešnej dobe je oveľa častejšie nájdený ten obľúbený psíček ako stratený človek. A predsa sa podobné príbehy dejú aj vo svete ľudí. Tak ako v Ježišovom podobenstve o stratenej ovečke, z ktorej vyžaruje toľko lásky, ktorá má ilustrovať lásku nebeského Otca k strateným ľudským ovečkám… Prednedávnom sme mohli vidieť pastiera oviec, ktorý ukazoval torzo tiel roztrhaných oviec, ktoré sa stali obeťou dravých vlkov dokonca priamo v košiari. Tak si môžeme do dôsledkov uvedomiť dosah Ježišových podobenstiev, v ktorých krehkého hriešneho človeka pripodobňuje k strateným ovciam ohrozovaným svorkami vlkov.

Podobenstvo o stratenej ovci, na ktoré nadväzujú ďalšie dve podobenstvá: O stratenom peniazi a O stratenom synovi, Ježiš rozpovedal ako reakciu na reptanie farizejov a zákonníkov, ktorí sa pohoršovali nad Božím Synom Ježišom, že prijímal publikánov a hriešnikov, a hovorili: „Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi.“ Vtedy Ježiš povedal podobenstvá o stratených, uvedené tým o stratenej ovečke, ktoré nás sprevádza životom od čias detskej besiedky i v podobe piesne Ovečkou že Božou som, tým sa teším nocou-dňom…

Kiežby to bola realita nášho každodenného života, aby sme evanjeliom žili každý deň, nielen v 3. nedeľu po Svätej Trojici, keď každoročne počúvame o stratených a nájdených. Často bez toho, aby sme verili, že stratené sa môže nájsť pre Božie kráľovstvo, lebo Bohu nie je nič nemožné…

Keď sa zahĺbime do teológie apoštola Pavla, často nám uniká kontext jeho životnej cesty od prenasledovateľa evanjelia k jeho apoštolstvu… Pravdupovediac, je ťažké si predstaviť si seba v situácii kresťanov v Damasku, ktorých Saul išiel pochytať a tvrdo potrestať pre ich vieru v Ježiša, keď sa vzápätí stal Ježišovým nasledovníkom a zvestovateľom evanjelia. Ani do mučeníckej smrti pre evanjelium Kristovo neprestal svedčiť o ospravedlnení hriešneho človeka pred Bohom zdarma, z Božej milosti, jedine vierou v Ježiša Krista, ako zdôrazňujú naše reformačné zásady: Sola fide, sola gratia, sola redemptione Christi!

Nestačí ich však len omieľať a používať podľa vlastných predstáv, ale treba ich prijať a do dôsledkov uplatňovať vo svojom živote. Aj vtedy, keď je to nepohodlné a náš starý Adam sa tomu bráni, lebo uplatňovať Ježiša Krista v duchu Jeho kázne na vrchu (Mt 5 – 7) nie je vôbec pohodlné a jednoduché. Človek na tejto ceste spoznáva limity vlastných možností, ktoré možno v najlepšej snahe ignoroval a myslel si, že vlastnými silami si poradí… Spásu, večnú záchranu duše však nemôže darovať žiaden človek, ale môže ju priniesť a zvestovať.

Ako v kázni na text v L 15, 1 – 10 píše Michal Bodický (citát z kázne Michala Bodického na 3. nedeľu po Sv. Trojici v pôvodnom, autentickom znení, ktorá ani po vyše sto rokoch neprestala byť aktuálna a stálo by za to prečítať si celú jeho zbierku kázní v postile Svedectvo viery): „Tu už človek príde do toho, že úzkostlivo volá s Pavlom Ap. Rim. 7, 24: Biedny ja človek, kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? Darmo ohliada sa po pomoci ľudskej, proti takémuto strachu ľudia nepomôžu, zo zablúdenia nevyvedú, lebo nemôže slepý slepého viesť…“

Ďalej konštatuje v 3. sade kázne na tento text: „Na přikázáni tvá se rozpomínám. Toto je, čo vzbudzuje v hriešnikovi radosť i žalosť, nádeju i bázeň. Prikázania Božie pripomínajú mu jeho previnenia, tak ako sen Faraonov pripomenul šenkárovi kráľovskému jeho prestúpenia. Vďačne by vyhol tomu pohľadu svätého Pána, ale v prikázaniach sú nie len zákony, sú aj zasľúbenia Božie a ten Pán neprišiel zatratiť duše ľudské, ale spasiť. Pastier nájdenú ovcu nebije, neženie pred sebou s krikom, kliatbou, vie, že dosť vystála za svoje poblúdenie, ustala v behaní a hľadaní, strachu, urobí tak, ako hovorí Hospodin Ezech. pr. 34, 16: Zahynulé hledati budu a zaplašenou zase přivedu a polámanou uváži a nemocné posílím, vlastne urobí viac dľa dnešného ev. textu: nalezena, vložil by ji na ramena svá s radostí. Pán nebeský skloňuje sa k nalezenému, špinou hriechu umazanému, súžením utrápenému hriešnikovi, očisťuje ho z hriechov, posilňuje slovom, telom i krvou svojou, prináša ho sám do ovčinca cirkvi svojej a tá stratená ovca mu je milšia, ako tých 99, ten nájdený groš je vzácnejší, ako tých nestratených deväť, a to nielen Jemu, ale radosť v nebi nad jedným hriešnikom pokánie činiacim je väčšia, než nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánia. Pán náš spomína  tých 99 spravodlivých, ktorí nepotrebujú pokánia, nie preto, ako by vôbec bolo človeka na svete, ktorý by pokánie, tj. znovuzrodenie nepotreboval, ako to farizejovia mysleli o sebe, ale prirovnával takých, ktorí stoja stále v smluve Božej, prijatí Kristom na milosť, pripomínajú si často prikázania Božie, aby proti nim nehrešili, ku tým, ktorí potom musia vzdychať…“

A v nás, súčasných kresťanoch, nech silnie túžba po pravom pokání, ktoré nehľadá záchranu a očistenie v nikom a ničom inom ako v obeti Pána Ježiša Krista na golgotskom kríži. A nech nám v srdciach stále znie volanie žalmistu: „Zblúdil som ako ovca stratená; hľadaj si svojho služobníka, lebo som nezabudol na Tvoje príkazy.“ (Ž 119, 176) Amen.

Modlitba

Všemohúci, milostivý a večný Bože Otče, vzdávame Ti chválu a vďaku v mene Tvojho Syna a nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý v jednote s Duchom Svätým s Tebou večne žije a kraľuje, za všetky dobrodenia a pomoc, ktorej sa nám doteraz od Teba dostalo. Bože, prosíme, daj nám vždy pamätať na to, že Ježiš zomrel na kríži za hriechy všetkých ľudí, za tých, ktorí v Neho uverili, za tých, ktorí Ho hľadajú, a aj za tých, ktorí si myslia, že Ho nepotrebujú, že si vystačia sami. Hospodine, daj im poznať ich omyl a zachráň ich. Do Tvojich rúk zverujeme seba, našich blízkych, všetkých našich priateľov i nepriateľov. Amen.

Mgr. Júlia Gabčová
evanjelická a. v. farárka

ilustračné foto: