Farárske deti napospol vedia, že pochádzať z rodiny kňaza – to je úplne iná situácia ako v iných famíliách. Obaja moji starší súrodenci, sestra Vierka a brat Ivan, o tom vedeli viac. Jedným z najčastejších upozornení nielen mamičky Marty, ale aj ich bolo: Nikdy nezabúdaj, že náš otec je farár, podľa toho sa všetci traja musíme správať, sme pod drobnohľadom nielen cirkevníkov. Byť najmladšou v rodine však znamenalo, že keď sestra a brat študovali na gymnáziách v Banskej Bystrici, doma som mala oboch rodičov iba pre seba. I keď, samozrejme, tak ako iných farárov, aj môjho nebohého otca Ctibora Jána Handzu v zbore Ev. a. v. cirkvi v Ľubietovej a fíliách Šajba (dnes Strelníky) a Povrazník a potom v Prešove naplno zamestnávali kňazské povinnosti, vždy si na mňa našiel čas a ja dodnes s láskou a nostalgiou spomínam na krásne chvíle, ktoré sme mohli spolu prežívať. Veľmi sa mi páčilo počúvať jeho rozprávanie na rôzne témy, kresliť si s ním, chodiť na prechádzky po lúkach i lesoch, k prameňu minerálky, do keramikárskej dielne majstra Meinholda, na salaš či na huby. Niežeby ma špacírovanie „iba“ po našej Ľubietovej nelákalo – tu sa však prechádzky spravidla menili na ulici na stretnutia a rozhovory otecka s ľuďmi. Neraz sme preto volili radšej odchod cez záhradu na lúky, aby mohli sme byť sami. Bola to pre mňa vždy vzácna príležitosť – otecko mal ako historik, novinár a spisovateľ veľký poklad: vedel dlho a pútavo rozprávať a aj písať na mnohé témy a ja som sa rada dozvedala napríklad o chýrnej ľubietovskej mátohe Grgolici, o strašidelnom bezhlavom mníchovi, ale aj o tom, že iba v mojom rodisku je aj vo svete unikátny minerál libethenit, ktorý ako dar dostala kedysi od obyvateľov nášho slobodného kráľovského banského mesta cisárovná Mária Terézia – čo otecko zakotvil i do svojich Dejín Ev. a. v. cirkevného zboru Ľubietová. Otecko mal, nielen pre mňa, ale, samozrejme, aj pre súrodencov, aj iné dary – boli medzi nimi jeho veľké bádateľské, spisovateľské a novinárske skúsenosti, keďže bol autorom nielen niekoľkých kníh a rozhlasových hier, ale aj pravidelným prispievateľom do rôznych cirkevných i svetských časopisov a rádií. Po rokoch ho veľmi tešilo, že sestra Vierka, brat Ivan i ja sme základy takejto kreativity dostali práve od neho a jeho rady a skúsenosti, no i kritickejšie poznámky sme si vždy veľmi cenili.

Otecko sa vo veľmi útlom detstve stal polosirotou, preto si nadovšetko cenil naše rodinné vzťahy: oboch svojich zaťov, sestrinho manžela básnika Vojtecha Mihálika i môjho futbalistu a právnika Jozefa, tiež nevestu, zdravotnú sestru Elenku, rod. Kubíkovú, zahrnul otcovskou láskou. Tento krásny dar sme si s oboma súrodencami niesli ako posolstvo a usilujeme sa odovzdávať ho i ďalším generáciám Handzovcov.

Eva Bombová

ilustračné foto: unsplash.com