1. nedeľa po Zjavení

Ajhľa, môj služobník, ktorého podopieram, môj vyvolený, ktorého som si obľúbil. Svojho Ducha som položil naňho, opravdivé právo prinesie národom. Nebude kričať, nezvýši hlas a nedá mu znieť na ulici; trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí, opravdivé právo verne prinášať bude. Nezlyhá a nestratí odvahu, kým neupevní opravdivé právo na zemi, pretože na jeho učenie ostrovy čakajú.
Izaiáš 42,1 – 4

Milá sestra, milý brat v Pánovi!

Možno si už počul (a) , alebo čítal (a) kázeň na tento odporučený kázňový text. „Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí“ tieto slová, ktoré som raz pri svojej kázni prevzala, keď som ešte mohla kázať a nebola som právoplatne pozbavená kňazskej služby, si čítam dnes. Znejú mi celkom inak, ako pominulé roky. Ďakujem spolusestre v kňazskej službe za myšlienky, ktoré ma aj dnes oslovujú, I keď celkom inak, ako v minulosti…

Ako znejú dnes, brat, sestra, tebe? Tebe, kto si všímaš, ako veľmi ťa dlhodobé preťaženia vyčerpávajú. Znejú Tebe, kto sa márne snažíš nájsť v sebe silu a odvahu pre to, čo ťa čaká. Tebe, koho len pomyslenie na úlohy a povinnosti ochromuje a deptá, máš pocit, že iní z teba vyžmýkali / posledné. Tebe, kto sám na seba kladieš neprimerané nároky, neúmerné záťaže. „Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí“ patrí dnes tebe, komu chýba ocenenie, kto vníma len neúspechy. Tebe, kto sa cítiš zlomeným napriek tomu, že pôsobíš vzpriamene a sebaisto.

Tieto slová sú adresované Tebe, kto vieš, že v skutočnosti nežiariš, ako ti mnohí hovoria, / tlie v tebe len malá iskierka, akú by ohrozil najmenší závan vetra. Vieš, že realita Tvojho prežívania, tvoje duša je úplne iná ako to, čo sa dá odčítať navonok.
Každé znepokojenie a vyhorenie, ktoré prorok nazýva nalomením a tlením, sme sa predsa všetci naučili držať v tajnosti, dobre, hlboko ukryté. Veď riziko, že by ho niekto zneužil, je vysoké. Izaiáš však tvrdí, že sa nemusíme báť. On, Boží sluha to neurobí. On našu slabosť, únavu nezneužije. Je úplne iný ako ostatní. Nerozbíja, nehasí, neničí. Vzpriamuje a chráni. Uzdravuje. O EBED JAHVE – Božom sluhovi hovorí prorok takmer 6 storočí pred narodením Krista. Nevieme, koho má na mysli. Ale to, čo o ňom hovorí, platí. Tisícročia. Dodnes. Boh povoláva svojho sluhu ako jednotlivca.Pre naplnenie poverenia mu dáva dary a splnomocnenie. O svojho sluhu sa stará.

Boh povoláva jednotlivca.

Človek, ktorého prorok opisuje, je nenápadný. Boh si pre svoje dielo nevyhliadne osobnosť, ktorá by vynikala, a robila okolo seba rozruch. Vyberá si človeka, o ktorom by sme to nikdy nepovedali. Jedného z tých, akých si nevšímame.
Piesne, ktoré Izaiáš poznamenal o Božom služobníkovi, poukazujú aj na Ježiša. Aj On ostáva až do svojich 30 rokov nepoznaný. Krátka epizóda z návštevy jeruzalemského chrámu v 12. rokoch končí informáciou, že sa s Jozefom a Máriou vrátil späť do Nazareta a bol im poslušný. Až vtedy, keď sa nechá pokrstiť v Jordáne, znie jasný Boží hlas: „Toto je môj milovaný syn, v ktorom sa mi zaľúbilo, jeho poslúchajte.“

Boh aj pripravuje svojho sluhu.

Dáva mu svoje dary, kompetencie. Svojho Ducha. Na Ježišovom živote vidíme, že byť obdarený Božím duchom neznamená robiť len zázraky a znamenia. Znamená to schopnosť a ochotu byť v správnom čase na správnom mieste. Byť tam, kde človek trpí. Kde stráca životné istoty. Byť obdarený Božím duchom znamená byť tam, kde sa človek cíti byť zradený, zranený a opustený. Pri tom, kto už ďalej nevie žiť. Boží sluha – súčasník proroka bol tiež v správnom čase na správnom mieste. Pri zajatcoch v Babylone, ktorí v cudzom svete  o návrate domov desaťročia / iba snívali.

Boží sluha však počuje ich plač, rozumie im. Ich trápenie berie vážne. A potichu, ale veľmi jasne im tlmočí: Boh je ešte stále tu. Je s vami. Vidí vás. Zlomenému, zúfalému človeku stačí niekedy málo. Potrebuje počuť, vedieť iba to, že ešte neskončil. Toto uzdravenie mu prinesie obyčajná prítomnosť. Schopnosť počúvať. Nezľahčovať jeho bezmocnosť. Umenie nevyučovať, nementorovať. Iba mlčať. Iba byť. Boh dáva človeku Ducha. Vzkriesi v ňom nový život.

Boh sa aj stará.

Vedie a posilňuje svojho služobníka tak, že dokáže slúžiť.
Sú ľudia, ktorí sú presvedčení, že plnia Božie predstavy, že slúžia. Snažia sa. Ale neprinášajú právo. Nečerpajú silu, motiváciu z Boha. Neslúžia preto, aby iných posilnili, ale preto, že chcú byť silní pri slabších ako sú oni. Boží sluha, ktorý slúži v Božom poverení, si totiž nevynucuje vďačnosť a poslušnosť tých, ktorým slúži. BOH, nie človek dáva jeho námahe zmysel. On mu pomáha vytrvať, nezlyhať a nestratiť odvahu.

Vedie ho tak, aby priniesol opravdové právo na zemi. Nie zdanlivé právo, ale opravdové. Nie CPP, neraz účelovo zneužité… Nie v nebi, ale na zemi. Všetkým národom. Bez ohľadu na to, čo ho to bude stáť. Nezľakne sa. Nevzdá sa, kým neupevní skutočné právo na zemi. Neprestane, kým sa každý človek nedostane k hodnote a dôstojnosti, ktorú má len preto, že je človek.

Boh posiela svojho sluhu,

aby priniesol právo, lebo na jeho učenie ostrovy čakajú.
Bez ohľadu na všetky rozdiely, kvôli ktorým je človek bez Boha schopný iného diskvalifikovať a nenávidieť. Aké je, aké bude naše kresťanstvo?

Chceme slúžiť, či vládnuť?

Skrývať sa za pekné frázy, podľahnúť moci po získani pozícií, ukázať pravú tvár?! Aj v našom spoločenstve budú vždy aktuálne myšlienky Mňačkovho románu: Ako chutí moc…Chceme sa vydať na cestu z otroctva ilúzií, alebo kŕčovito trvať na svojej moci, len aby si nikto nevšimol naše skryté zúfanie?
Pokiaľ budeme vplyv a silu vo svojich rodinách, spoločenstvách, v cirkvi a spoločnosti len predstierať, ostaneme tápať. Budeme sa trápiť.
Ak je naša viera skutočná, nie len hraná, musí ju byť na nás vidieť. Pokiaľ sa náš vzťah k Bohu nepremietne do vzťahov s ľuďmi, bude falošný. Nebude prinášať právo. Bude ho inému upierať. Kiež by ste raz nepoznali ten pocit, ako niektorí odpísaní…

Boh je však stále tu. S nami. V Kristovi.

Aj vtedy, práve vtedy, keď sa to vôbec nezdá. Cesta Krista, Božieho vyvoleného, obdarovaného a chráneného služobníka sa nevyhla utrpeniu, krížu, ani smrti. Ale po 3 dňoch nastal radikálny zvrat. Prišlo k víťazstvu práva a pravdy, k víťazstvu neohraničenej, nepodmienečnej lásky. Týmto rozhodnutím kriesi Boh nádeje všetkých utláčaných. Aj moje a Tvoje, brat, sestra. Chce nás naučiť priznať si vlastnú slabosť a vysporiadať sa s ňou. Len vtedy budeme spôsobilí pomáhať na ceste k vzpriameniu iných. Vtedy bude Boh s nami, ako s milovanými služobníkmi. Ako so synmi a dcérami. Amen.

Jaroslava Mišiaková
evanjelická a. v. farárka

ilustračné foto: oixabay.com

%d blogerom sa páči toto: