17. nedeľa po Svätej Trojici
„Tak prišli do Kafarnaumu. A keď bol v dome, spýtal sa ich: O čom ste sa cestou zhovárali? Ale oni mlčali, lebo sa cestou zhovárali o tom, kto je najväčší. Nato sa posadil, zavolal si dvanástich a povedal im: Ak niekto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a nech slúži všetkým.“
(Marek 9, 33 – 35)
Bratia a sestry, v týchto dňoch si s úctou a pietou spomínam na svojho vzácneho otca pri jeho nedožitých 99. narodeninách. Kto ho mal možnosť poznať, mohol sa presvedčiť, že to bol tichý, skromný služobník svojho Pána, nielen podľa môjho názoru, ale aj podľa svedectva tých, čo ho mali možnosť bližšie poznať. Taký bol po celý život, a to aj počas vyše 50-ročnej neľahkej služby v presídleneckom zbore, kde som sa narodil. Svojou pokorou a skromnosťou bol niektorým aj na posmech, čo som zažil pri jednej jeho návšteve počas mojich štúdií na internáte. Po viacerých kaplánskych staniciach, poslednej na slávnej a bohatej Myjave, spolu s manželkou, ktorá bola členkou Modrého kríža vo Vrútkach, vypočuli volanie repatriantov navrátivších sa z Dolnej zeme a ostali im slúžiť po celý život. So smútkom si spomínam na jeho náhly odchod na večnosť v deň Pánov po návšteve služieb Božích, čo bolo iste prejavom Božej milosti aj za príkoria, ktoré musel prežiť. Najmä po násilnom penzionovaní, keď nebolo nikoho z nadriadených, kto by si bol povšimol jeho túžbu odovzdať zbor, vybudovaný doslova na zelenej lúke v cudzom, rečovo i konfesijne cudzom mori na juhu Slovenska. Moje zdanie opakovania histórie akosi v týchto dňoch rezonuje pri jednej pompéznej návšteve jedného predstaviteľa majority, ktorý ako 84-ročný požíva úctu (aj našich), čo sa prejavilo pri jednom ekumenickom stretnutí… Pritom v našich kruhoch 70-roční sú niektorí nepotrební, na odstrel, odstavení, možnože pre neochotu prispôsobiť sa… Nech mi je odpustený tento generálny úvod, lebo pre jednu zahraničnú cestu som otcovi nemohol byť v posledných chvíľach nablízku ani sa poďakovať za vzor pokorného, skromného kňaza.
Milí naši, náš text je jedným z odporučených na dnešnú 17. nedeľu po Trojici. Dovolím si miestami oprieť sa o jednu z kázní na tento text, ktorá ma oslovila, lebo mal som možnosť zažiť vo svojej blízkosti to, čo hlásal náš Pán Ježiš. Povolal si dvanástich mužov za učeníkov, aby Ho nasledovali. Tí všetko zanechali a nasledovali Ho, chodili s Ním, učili sa z toho, čo hovoril, z toho, ako sa správal, učili sa z Jeho odpovedí v rozhovoroch. Hlavnou témou Jeho podobenstiev a ďalších rečí bolo kráľovstvo Božie. Učeníci si Jeho slová o kráľovstve Božom vysvetľovali zrejme v tom zmysle, že pôjde o kráľovstvo podobné iným pozemským kráľovstvám. Prezrádza nám to okrem iného otázka učeníka Petra, ktorý Ježišovi raz povedal: „Ajhľa, my sme všetko opustili a nasledovali sme Ťa; čo teda budeme mať za to?“ Rátal teda s tým, že keď sa kráľovstvo Božie stane skutočnosťou, dostanú učeníci bohatú odmenu, keďže boli v službe toho budúceho kráľovstva. Na jednom „sprachkurze“ v Erlangene som mal ranné zamyslenie na tému, či sú kresťania ukrátení o to, čo si užívajú ľudia tohto sveta. Aj v tomto smere som mal inšpiráciu od mojich rodičov. Moje slová sa stretli s veľkým ohlasom, za čo mi poďakoval tamojší brat riaditeľ…
Pozemské očakávanie kráľovstva prezrádza i žiadosť dvoch iných učeníkov, Jakuba a Jána, ktorí dokonca s podporou svojej matky si chceli už vopred zaistiť popredné miesta po Ježišovej ľavici a pravici. Zrejme aj ostatní desiati mysleli podobne, čo vidno z toho, že keď sa dozvedeli o žiadosti Jakuba a Jána, nahnevali sa. Do rámca takéhoto chápania a očakávania kráľovstva Božieho zapadá aj to, o čom hovorí náš text. Môžeme si to predstaviť takto: Pán Ježiš a Jeho učeníci idú smerom do mesta Kafarnaum. Ježiš kráča zrejme vpredu, obďaleč za Ním v skupine alebo skupinách idú učeníci. Tí sa rozprávajú a občas ich rozhovor prejde do hádky. Ježiš mohol nejaké slová z ich rozhovoru začuť, ale predovšetkým svojou osobitnou schopnosťou poznal, o čom medzi sebou hovoria. Keď prišli na miesto, spýtal sa ich, o čom sa cestou rozprávali. Jeho otázka ostala bez odpovede. Učeníci mlčali. Hanbili sa priznať sa, že sa rozprávali o to,, kto z nich je najväčší, komu prislúcha aký stupeň dôležitosti, a to aj teraz, aj v budúcom realizovanom kráľovstve. Pán Ježiš vie, o čom sa hádali, a zaujíma k tomu stanovisko. O tom, ako reagoval na ich rozhovor, či hádku, budeme hovoriť o chvíľu.
On ako ich učiteľ, vychovávateľ, sleduje duchovné napredovanie svojich učeníkov. To je pochopiteľné, veď najprv sa oni musia stať osobnosťami na vysokej úrovni, aby mohli ako misionári ďalej odovzdávať učenie a posolstvo, ktoré On priniesol. Do rámca duchovného vedenia učeníkov patrí Ježišova otázka: „O čom ste sa cestou rozprávali?“ Zmyslom otázky nebolo, že by sa bol chcel dozvedieť, o čom hovorili – On to vedel. Zmyslom otázky bolo, aby si oni sami uvedomili, že On, Ježiš, to vie, a aby sa nad témou svojho rozhovoru znova zamysleli, tentoraz s jasným vedomím Ježišovej prítomnosti. To isté by sme si mali aj my uvedomiť o sebe, o svojom živote, konaní. Pán Ježiš vie o nás všetko, pozná naše myšlienky, túžby, pocity, snahy, pozná naše skutočné motívy, ktoré my pred ľuďmi neraz starostlivo skrývame, pozná naše ciele, činy, správanie. Pripomeňme si niekoľko slov 139. žalmu: „Hospodine, Ty si ma preskúmal a poznal. Ty vieš, či sadám, či vstávam; i moju myšlienku chápeš zďaleka. Ty pozoruješ, či chodím, či ležím, o všetkých mojich cestách vieš. Ešte nemám slovo na jazyku, a Ty, Hospodine, už ho celkom vieš.“
On vie všetko, a predsa by sme svojím duchovným sluchom mali počuť celý rad Jeho otázok. Predstavme si tak živo, ako to vykresľujú prečítané slová evanjelia, že na našu adresu znejú na konci každého dňa Jeho otázky: Čomu všetkému si dnes venoval svoj čas a svoje úsilie? Aké myšlienky ti celý deň prebiehali hlavou? Aké to boli túžby, ktoré sa ťa zmocňovali? Hodnotil si ich kriticky alebo si im jednoducho podľahol? Ako si sa správal v styku s druhými ľuďmi? O čom si sa s nimi rozprával a ako si sa rozprával s druhými? Je všetko pravda, čo si dnes povedal? Ako hodnotíš svoje správanie za dnešný deň? Prebehni v duchu Desať Božích prikázaní a odpovedz mi na otázku, ktoré z nich a ako si ich prestupoval. Čo si podľa hlasu svedomia mal urobiť a neurobil si?
Ak si v duchu sprítomníme udalosti uplynulého dňa, možno aj týchto dní, ľahko si uvedomíme, s akými ďalšími otázkami sa práve na nás obracia Pán Ježiš. Jeho otázky by sme mali počuť nielen na konci dňa alebo v nedeľných kázňach, ale mali by sme ich počuť priebežne pri všetkom, čo sme urobili, povedali alebo čo robíme, hovoríme. On je so svojimi otázkami neprestajne prítomný v našom živote, len my tieto otázky nechceme počuť, lebo sa ich bojíme. Učeníci mlčali, lebo sa hanbili za to, o čom sa rozprávali a hádali. Aj my by sme si pred Ježišovými otázkami najradšej zapchali uši a namiesto odpovede a odpovedí radšej mlčíme, lebo sa hanbíme za nejednu vec, ktorú sme urobili, a za to, čo sme povedali. Hosť, ktorý pri nedávnej návšteve pohýbal celým Slovenskom, pri stretnutí s kolegami na mieste, kde bol pôvodne pochovaný Daniel Krman, si dovolil kritickú poznámku na adresu dlhých, často neoslovujúcich kázní. Po potlesku povedal, že si všimol najmä tlieskajúce ženy, ktoré sú vraj hlavnou obeťou našich kázní… Ako civil som tiež rozčarovaný z „kancel“ tónu a kopiacich sa zbožných fráz bez predlohy, čo môže byť aj svedectvom nedostatočnej prípravy! Na to som vždy upozorňoval mojich študentov na praktikách homiletiky.
Preto by sme mali poctivo a podľa pravdy odpovedať na otázky nášho Majstra, Učiteľa. To by mal byť jeden z obsahov našej každodennej modlitby: Pane, v duchu počujem Tvoje otázky, a i keď sa hanbím, chcem na ne odpovedať. A v modlitbe by sme Mu mali, ako pri osobnej spovedi medzi štyrmi očami, vyrozprávať všetko. S poďakovaním za Jeho pomoc by sme mali povedať aj to, o čom si myslíme, že v našom správaní bolo dobré a správne. No rozhodne by sme mali, a to so stálym vedomím Jeho prítomnosti a Jeho pohľadu upretého na nás, vymenovať aj všetko to, za čo sa hanbíme, čo nás trápi a čo by sme najradšej vymazali zo svojho života. No ani svoje pohnútky a motívy by sme Mu nemali zatajiť.
On o tom všetkom síce veľmi dobre vie, ale pre nás je dôležité, aby sme si uvedomili, že On to skutočne vie! Mali by sme sa vrátiť aj k tým menej príjemným, ba až nepríjemným veciam, aby sme to zlé, čoho sme sa dopustili, nezametali jednoducho pod koberec. My si to radšej nepripomíname, aby nás netrápili výčitky svedomia a pocit hanby. Najradšej by sme na to zabudli a pred Ním zatajili. Ale tým by sa v našom vnútri iba vždy viac hromadili nevyriešené veci, ktoré by sa v nás potom stali zdrojom napätia a nepokoja. Preto je lepšie vyspovedať sa mu v modlitbe zo všetkého.
Učeníci, hoci na Ježišovu otázku neodpovedali, sa dozvedeli, čo si On myslí o ich hádke. Jasne, zásadnými, principiálnymi slovami im to povedal. Môžeme sa aj my nejako dozvedieť, čo si On myslí o všetkom, čo Mu v modlitebnej spovedi povieme? Čím lepšie ho budeme poznať, tým správnejšie budeme vedieť odhadnúť, ako nám odpovedá. Je pre nás veľkým privilégiom, že máme štyri evanjeliá, ako aj ďalšie knihy Biblie. V našom vlastnom záujme je, aby sme obsah evanjelií a ďalších častí Písma čím lepšie poznali.
Učeníci viackrát – ako aj v tomto prípade – Pána Ježiša svojimi postojmi nepríjemne prekvapili. Dojíma nás však Jeho trpezlivosť, ktorú mal s nimi. Vždy im síce jasne povedal, čo si o ich správaní myslí, nikdy to nezakrýval falošnou zdvorilosťou, ale vždy to hovoril pokojne, s pohľadom, v ktorom bol aj smútok z ich nízkej duchovnej úrovne, ale aj nádej, že sa dajú poučiť, aby sa už nevracali k predošlým chybám. Môžeme rátať s tým, že aj k nám pristupuje s takýmto milosrdným pohľadom a že počíta s naším napredovaním v budúcnosti. Mali by sme sa usilovať, aby tých sklamaní zažil pri nás čím menej. Vízia vyššej duchovnej úrovne, na ktorú nás náš Učiteľ chce dostať, by mala byť zdrojom sily na tejto ceste. Extravagantnosť niektorých príhovorov, najmä pre širokú verejnosť či médiá, mi pripomína pýchu, ktorá by nemala mať miesto u tých, ktorým sú dané, neraz nie najčistejším spôsobom, pozície, ktoré potom odhaľujú pravú podstatu rečníka. Lebo platí, že až keď sa dostane človek na piedestál, odhalí svoju pravú tvár… Je zvláštne, ako chutí pokušeniu moci – podľa Mňačkovej skvelej knihy „Ako chutí moc“, ktorú by si mali všetci teraz úspešní, vznášajúci sa v horných končinách, akože naši predstavení, znova prečítať!! Tak sa nám javí podľa niektorých prejavov, že sa im nedarí odolať pokušeniu „producírovať sa“. Aj tí, ktorí sa odvolávajú na svoje údajné „vokáciointerna“. Nechže nám slúži na zamyslenie situácia, ktorú napríklad v súčasnosti, nielen v sekulárnej spoločnosti, zažívame…
Tá druhá vec, ktorú si chceme všimnúť, sa týka predmetu rozhovoru učeníkov. Cestou sa zhovárali o tom, kto je najväčší. Šlo teda o zostavenie určitého hierarchického poradia v spoločenstve dvanástich učeníkov. Uviedli sme už príklad Jakuba a Jána, ktorí si chceli zaistiť prvé miesta v budúcom kráľovstve. Z toho môžeme usudzovať, že k téme o hierarchickom poradí sa učeníci vracali častejšie. Keď po poslednej večeri Pán Ježiš predpovedal, že Ho všetci učeníci opustia, Peter sebavedomo vyhlásil, že i keby Ho všetci opustili, on Ho nikdy neopustí. Týmito slovami prezradil, že o sebe si myslí viac ako o ostatných. Bol to prejav určitého vedomia nadradenosti. Môžeme teda konštatovať, že sa Ježišovi učeníci – pravdepodobne všetci – snažili byť na prvom mieste alebo čím bližšie k prvému miestu. Konkrétnosti tohto rozhovoru nepoznáme, ale vieme ho celkom dobre pochopiť. Lebo niečo podobné je aj v našej dobe celkom bežnou vecou. Snaha byť na prvom mieste alebo na niektorom z prvých miest sa objavuje vo vláde, v politike, v podnikoch a organizáciách, v zamestnaní, v škole, cirkev nevynímajúc – prakticky všade. Ježiš to vedel a pri inej príležitosti povedal, že to vo svete naozaj tak chodí.
K tomuto konštatovaniu však doložil veľké ALE: Ale medzi vami to tak nesmie byť. Spoločenstvo učeníkov nemalo byť v tejto veci konformné so svetom, nemalo sa podobať svetu, ale malo sa od neho radikálne líšiť. Cirkev nemá byť v tejto veci konformná so svetom, nemá sa správať podľa vzorcov sveta, ale má sa od nich radikálne odlišovať. Túto úplnú zmenu hodnôt vyjadril Pán Ježiš slovami: „Ak niekto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a nech slúži všetkým.“ Podľa tohto zásadného rozdielu by malo byť poznať cirkev, podľa tohto rozdielu by sa mala cirkev odlišovať od sveta.
Dá sa podľa tohto rozdielu naozaj poznať cirkev? Namiesto odpovede nám ostáva len bolestný, smutný úsmev a sklopené oči. Keby sa Ježiš Kristus nás ako cirkvi spýtal: Cirkev, o čom sa vy najčastejšie rozprávate, čo je najčastejšou témou vašich rozhovorov? – keby sa nás takto spýtal, či by sme nemlčali takisto, ako mlčali Jeho učeníci? Pretože by sme sa hanbili odpovedať? Témy a predmety našich rozhovorov, hádok, nášho úsilia, nášho premýšľania, sú prejavom toho, na akej duchovnej úrovni sa nachádzame. Akú duchovnú úroveň prezradili učeníci tým, že sa rozprávali a hádali, kto z nich je najväčší? Odpoveď je veľmi smutná: prezradili, že sa zatiaľ nachádzajú na nízkej, primitívnej duchovnej úrovni. Ak si položím otázku, akú duchovnú úroveň prezrádzajú dnes rozličné spoločenstvá vrátane cirkvi, akú duchovnú úroveň prezrádzajú ľudia, ktorí sa hádajú o prvenstvo, vyvíjajú úsilie a robia všelijaké podrazy, aby dosiahli svoje ciele, odpoveď bude taká istá.
A tak sa slová Pána Ježiša obracajú na jednotlivcov, na každého z nás: „Ak niekto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a nech slúži všetkým.“ Týmito slovami dáva Pán Ježiš najavo, že snaha o veľkosť nie je sama osebe zlá, ale platí to len za predpokladu, že sa veľkosť chápe úplne iným spôsobom, než ako je to bežné medzi ľuďmi vo svete. Cesta k veľkosti má byť cestou pokory a cestou služby. To znamená: kdekoľvek vidno, že ľudia potrebujú pomoc, pomoc fyzickú, materiálnu, duchovnú, tam človek podľa svojich možností má pomáhať. Čím viac človek pomáha druhým, tým viac sa dvíha jeho duchovná a mravná úroveň. Toto je cesta k veľkosti – prekvapivá, paradoxná cesta, úzka cesta, tesná brána. V očiach ľudí to nemusí byť veľkosť, ale hodnotenie zo strany ľudí je pri zisťovaní skutočnej veľkosti veľmi často zavádzajúce, a tak má byť človeku ľahostajné. Nemôžeme sa vždy riadiť podľa toho, čo si o nás myslia a hovoria ľudia. Ak chceme zistiť svoju duchovnú úroveň, musíme sa pýtať, ako nás vidí a hodnotí Pán Boh, Pán Ježiš Kristus. Už sme si povedali, že čím dôkladnejšie budeme poznať Jeho slová a celý Jeho život, tým lepšie dokážeme odhadnúť Jeho mienku o nás. Pokornú službu On hodnotí ako prejav skutočnej veľkosti. On je náš Učiteľ, náš Spasiteľ, náš Vodca. I keď pravda o nás, ktorú sa od Neho dozvieme, nás bude bolieť, musíme vedieť, že poznanie tejto pravdy je v našom záujme. Lebo náš Pán Ježiš Kristus nás chce viesť na stále vyššiu úroveň. Vo všetkých ohľadoch sa oddá zveriť sa do rúk tohto múdreho Vodcu, Radcu, Vodcu a Tešiteľa.
V úvode som spomenul svojho nebohého otca. Máme viacerí v živej pamäti prednes Rázusovej dlhej básne Návšteva, ktorú povedal bez chyby a predlohy pri jednej návšteve nášho myjavského kostola. Odporúčam všetkým, najmä dnes úspešným a predstaveným, pozorne si túto báseň prečítať, ale hlavne sa nad ňou zamyslieť… Až v šedinách dokážem pochopiť otcove postoje a porovnať ich napríklad so správaním tých, ktorých on rešpektoval, no, ako mi kládol na srdce, vzdával úctu úradu, nie človeku. Ako sa voči nemu zachovali, čo sa dotklo aj mňa, nechávam na Pána, ktorý raz povie posledné slovo aj nad nami… Kiež by zaznelo: „Dobrý a spravodlivý sluha, nad málom si bol verný, vojdi v radosť svojho Pána.“ Amen.
Modlitba
Pane náš, Učiteľ a Spasiteľ, ďakujeme za Tvoj život, ktorý nám slúži za príklad. Za Tvoje večne platné a aktuálne slová, ktoré si aj nám adresoval a my ich možno aj hlásame z piedestálov či kazateľníc, ale nežijeme podľa nich. Tvoje slovo chce byť naším zrkadlom, odhaľovať našu skutočnú tvár, nedostatok pokory, tichosti, lásky a skromnosti. Je našou každodennou obžalobou, lebo sme čoraz viac slepí a hluchí a nechceme vidieť holú skutočnosť a počuť Tvoj plač na naším „Jeruzalemom“.
Odpusť nám naše viny, aj za gestá pri Večeri Pánovej, ktoré chcú zakryť našu podstatu a zbožnú pretvárku. Zabúdame na tú pravdu, že pýcha peklom dýcha, zahmlievame a zakrývame ju hrdosťou na tradíciu, povestnou luteránskou tvrdosťou, aj tvrdosťou srdca. Niektorí sú ešte málo potrestaní, preto prosíme o čas na pokánie pre nás i pre tých, ktorých si aj nám prikázal milovať, hoci je nám to často proti srsti a máme problémy odpúšťať. Zmiluj sa nad nami, teraz i v hodine našej smrti. Amen.
Samuel Ján Mišiak
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: pixabay.com
Spätné odkazy