Sloboda povolaných v Kristovi
„Čo teda povedať? Že nachodíme Abraháma ako svojho praotca podľa tela? Lebo ak Abrahám bol ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie pred Bohom. Veď čo hovorí Písmo? Abrahám uveril a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Ale tomu, kto skutky vykonáva, tomu sa mzda nepočíta z milosti, ale z podlžnosti. Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť.“
R4, 1 – 5„Či chceš pochopiť, prázdny človeče, že viera bez skutkov je neužitočná? Či náš otec Abrahám nebol ospravedlnený zo skutkov, keď svojho syna Izáka položil na obetný oltár? Vidíš – viera spolupracovala s jeho skutkami a skutkami sa stala dokonalou, a naplnilo sa Písmo, ktoré hovorí: Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť; nazvaný bol priateľom Božím. Vidíte, že zo skutkov býva človek ospravedlnený, a nie zo samej viery.“
Jk 2, 20 – 24
Ďakujeme Bože, že si nás nezatratil,
Ale rôznymi darmi si nás obohatil.
Utvrď nás vo viere, z nej prúdi sila istá,
A udržuj nás z lásky, ku dňu Ježiša Krista. Amen.
Bratia a sestry!
Prečítali sme z dvoch listov Písma Sv. texty, z ktorých každý hovorí niečo iné. Apoštol Pavel tvrdí, že človek je ospravedlnený vierou a apoštol Jakub zase, že viera je vlastne nanič, ak nie je sprevádzaná skutkami.
Martin Luther kládol silný dôraz na vieru. List ap. Jakuba prehlásil za slamenú epištolu.. Z tohto dôvodu ju vo svojom preklade Biblie do nemeckého jazyka zaradil na samý koniec, ako najhoršiu epištolu.
Na prvý pohľad sa zdá, že medzi listom Rímskym a listom Jakuba, je rozpor. Vyzerá to naozaj tak, že list Jakuba odporuje Pavlovmu učeniu o ospravedlnení z viery. Tak vierou, či skutkami, získavame pred Bohom ospravedlnenie? Čím sme prijatí na milosť? Je náš výkon pred Bohom rozhodujúci? Sú naše zásluhy a dobré skutky, ktoré konáme, rozhodujúce? Alebo nezáleží ani tak na tom, čo robíme, hlavné je, že máme vieru, ktorá nás pred Bohom ospravedlní?
Pokúsim sa na tieto otázky zodpovedať. Pokiaľ tieto výpovede z Písma berieme ako výroky, ktoré môžeme citovať bez ohľadu nato, komu a do akej situácie boli napísané, potom je medzi týmito výrokmi v Biblii zjavný rozpor. Pokiaľ však Biblii rozumieme ako slovu Božiemu adresovanému človeku do určitej životnej situácie, potom tu rozpor nie je.
Ap. Pavel písal svoje riadky do inej situácie ako Jakub. Pavel písal ľuďom, ktorí sa pevne držali toho, že pred Bohom obstojí jedine náboženský výkon. Verili, že človek je ospravedlnený, omilostený pred Bohom nie z Božej milosti, nie pre Kristovu obeť na kríži, ale preto, že človek dokáže urobiť dobrý skutok. Podaj výkon! Urob dobrý skutok! Posti sa pravidelne, dávaj almužny, modli sa, zúčastni sa púte, bičuj svoje telo, odopieraj si, ži v samote a Boh ťa zato prijme na milosť. Nádej na záchranu pred Bohom je len tam, kde sa usiluješ niečo dobré urobiť.
Ap. Pavel položil dôraz na zvesť o milosti Božej. On sám vo svojom živote do istého momentu tiež podával veľký náboženský výkon a v tom snažení ako farizej vystúpil až na pomyselný vrchol. Tam však poznal len to, že je to tak, ako keď človek s námahou vystúpi na najvyšší vrch a myslí si, že odtiaľ je už len skok do neba. Tam však zistí, že nebo je aj z najvyššieho vrchu nedosiahnuteľne ďaleko. Človek sa jednoducho nedostane k Bohu svojím výkonom. Len Boh môže postaviť most, po ktorom k Nemu my ľudia môžeme prísť. A tým mostom je kríž Kristov.
Aj náš reformátor Martin Luther tým v živote prešiel. Utiahol sa do kláštora a tam s veľkým nasadením hľadal Boha, Jeho lásku a pokoj. Podával výkon, každodenne sa modlil, dodržiaval predpísané pôsty, spával na kamennej dlážke, dokonca si bičoval telo a Boh mu bol stále veľmi ďaleko a pokoj do srdca neprichádzal. Luther sa mohol zblázniť pri myšlienke, čo ešte pre Boha urobiť, aby bol spasený a mal večný život. V takej nelichotivej situácii ho ako blesk z neba osvietilo slovo z listu ap. Pavla Rímskym a prinieslo do jeho srdca konečne svetlo, radosť a vytúžený pokoj. Nie výkon, ale milosť! Len skrze milosť sa dostaneš k Bohu. Len z milosti budeš spasený skrze vieru.
Toto slovo platí pre nás aj dnes. Len po moste, ktorým je Kristov kríž sa dostaneš k Bohu. Ak si myslíš, že je to na tebe a tvojom výkone, vôli a sebazaprení, si vedľa. V tom je problém mnohých východných náboženstiev, ktoré sú dnes aj u nás stále populárnejšie, že kladú dôraz na človeka a jeho úsilie cvičením, meditáciami a rôznymi inými výkonmi, ktorými má človek zaručene získať vnútorný pokoj a tú správnu energiu. Toto nie je tá správna cesta.
Vďaka Bohu za toto Pavlovo slovo i za jeho znovu objavenie Lutherom.
Teraz k slovám ap. Jakuba. Ten hovorí zase do inej situácie. Ľudia prijali Pavlovo učenie o ospravedlnení z milosti Božej skrze vieru ako učenie a nič viac. Týmto učením neraz zdôvodňovali svoju lenivosť. Nič nerobili pre dobro a prospech svojich blížnych. A načo by aj, veď milosť stačí na všetko. Rovnako zmýšľali aj súčasníci Luthera. Ak je všetko zabezpečené milosťou Božou, načo sa o niečo usilovať, načo iným pomáhať a dobro konať.
My si to vieme dobre predstaviť z každodenného života. Peniaze dostanem vďaka podpore, či sociálnym dávkam, tak načo sa namáhať a pracovať. Rodičia ma živia, mám strechu nad hlavou, načo by som sa každý deň išiel do roboty.
Ľudia druhej generácie, ktorým píše Jakub zmýšľajú tak, že Boh vo svojej láske musí prejaviť človeku milosť a odpustiť mu, lebo je to Božia úloha. Takýto postoj a uvažovanie nahnevali Jakuba. Také znevažovanie Božej milosti?! To je podľa nich viera?! Viera predsa nemôže byť len presvedčenie, že Boh existuje a dáva svoju milosť. Toto predsa vie aj diabol. Viera v sebe musí niesť čin, konanie v prospech druhého, v prospech dobra celku, či cirkvi. Viera je činná skrze lásku. Viera musí byť stále vo výkone, v službe. Abrahám konal, rovnako aj neviestka Rachab. Všetci, ktorí úprimne verili, konali. Nesedeli so založenými rukami a nehovorili: Nič nemusím robiť, lebo je tu milosť Božia. To je pohľad ap. Jakuba do situácie, kde viera nič nerobila. Kde viera nemala žiaden dopad do každodenného života. Živá viera je vždy odpoveďou na Božiu lásku a láska musí byť vždy smerovaná na Boha a blížnych. Človek nekoná dobré skutky preto, aby bol spasený, ale preto, že je spasený. Dobrý skutok je ovocím viery, nie prostriedkom k spáse. Vďačná viera odpovedá na spásu a milosť Božiu milovaním blížneho a konaním dobra. Potom už dobré skutky nemôžu byť našou zásluhou pred Bohom.
Ak to zhrnieme, tak vidíme, že v týchto biblických slovách rozpor nie je. Každý text znel k inej skupine ľudí a v inej situácii. K niekomu z vás možno teraz prehovoril Pavel: Nespoliehaj sa na svoj výkon, na dobré skutky! A zas k inému prehovoril Jakub: Tvoja viera bez dobrých skutkov je mŕtva!
Bratia a sestry!
Slovo Božie je človeku dané a určené do konkrétnych situácií života. Nie je určené vždy, všetko a každému v danej chvíli. To je dielo Ducha Svätého, ktorý ti dáva poznať, aké slovo potrebuješ počuť dnes, čo je požehnaním pre teba v situácii, v ktorej sa nachádzaš.
Každý potrebuje počuť to základné slovo o kríži Kristovom a nádeji v Ňom. Potrebuje však počuť aj slovo osobne pre seba. Prosme každý deň o to, aby k nám to správne slovo v každom čase znelo. Amen.
Modlitba:
Ďakujeme, drahý náš Bože, za uistenie, že sme spasení z Tvojej milosti a lásky. Posilni nás k tomu, aby sme každý deň odpovedali na Tvoje dary a lásku, láskou k našim blížnym. Lebo, kto blížneho miluje, Teba miluje. Pomáhaj nám nielen veriť, ale aj obetavo slúžiť a milovať. Amen.
Mgr. Ondrej Koč
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: pixabay.com
