9. nedeľa po Svätej Trojici
„ Koniec všetkého je blízko. Buďte teda rozvážni a dbajte na modlitby. A nadovšetko, verne sa milujte vospolok, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. Buďte navzájom pohostinní bez reptania. Posluhujte si ako dobrí šafári rozličnej milosti Božej, každý tým duchovným darom, ktorý prijal. Keď niekto hovorí, nech hovorí ako reč Božiu; keď niekto posluhuje, nech to robí ako z moci od Boha, aby sa vo všetkom oslavoval Boh pre Ježiša Krista; On má slávu a moc naveky vekov. Amen.“
1Pt 4, 7 – 11
Milí bratia a milé sestry,
Z uvedených slov 1. listu Petra nám znejú slová, ktoré nás chcú poučiť ako očakávať posledných príchod Pána Ježiša na túto zem, ako správne, rozumne šafáriť s tým všetkým čo nám bolo zverené a dané od Pána Boha. Posledný príchod Pána Ježiša Krista na túto zem spomínam zámerne, pretože aj keď my mu dnes nevenujeme toľko pozornosti, v novozmluvnej dobe to bolo bežné. Očakávanie skorého konca sveta je typické najmä pre novozmluvné knihy, veď aj prečítané verše začínali slovami „Koniec všetkého je blízko.“
Avšak toto očakávanie skorého konca nemá robiť kresťana ľahostajným a nečinným pre veci pozemského života, ale naopak, má ho to povzbudiť k tomu, aby dokázal prítomnosť, svoj život vnímať vážne, pretože to ako teraz žijeme má rozhodujúci význam pre našu budúcnosť, pre náš život po opustení tejto časnosti. Veď náš terajší spôsob života rozhoduje o tom či Kristov druhý príchod bude pre nás záchranou alebo záhubou. To si uvedomoval už pisateľ prvého listu Petra, ktorý ponúka akýsi návod vtedajším kresťanom ale aj nám dnes. Píše o tom ako sa mámme správať, poukazuje na akési povinnosti, ktoré by mali prameniť z našej živej viery v Trojjediného Boha: Otca, Syna i Ducha Svätého.
V prvom rade je zdôraznená rozvážnosť, ktorá má byť spojená s modlitbami. Akoby chcel autor povedať: buďte vždy pripravení obrátiť sa k Pánu Bohu so svojimi oslavami, vďakami i prosbami. Veď ak v živote kresťana chýba modlitba, ktorá je rozhovorom s Pánom Bohom, tam nedochádza k budovaniu vzťahu ani viery v Pána Boha z ktorej následne pramenia prejavy lásky. Veď práve preto autor hneď napomína k láske. Napomína k milovaniu sa vospolok, teda k bratsko – sesterskej láske, ktorú nemôžeme v nijakom prípade oddeľovať od lásky k Pánu Bohu. Na to, že láska má byť neoddeliteľnou súčasťou života kresťana poukazuje aj apoštol Pavel v hymne lásky v prvom liste Korinstkým ale aj pisateľ 1. listu Jána, ktorý hovorí:
„Milovaní, milujme sa, pretože láska je z Boha, a každý, kto miluje, z Boha sa narodil a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska.“ (1J 4, 7 – 8).
Na veľký a nezastupiteľný význam lásky autor 1. listu Petra poukazuje citovaním slov z Prísloví 10. kapitoly 12. verša kde čítame „Nenávisť vyvoláva rozbroje, ale láska prikrýva všetky priestupky.“ Jedine láska dokáže prikryť všetky hriechy, priestupky druhých a v odpustení na nich zabúda. Veď aj láska, Božia láska k nám preukázaná v obeti Ježiša Krista na golgotskom kríži takisto prikrýva všetky hriechy. Prikrýva totiž všetky naše v pokore pred Pánom Bohom vyznané hriechy a priestupky, ktorými sme sa previnili nielen voči ľuďom ale aj Pánu Bohu.
Nechávame takýto priestor láske aj v našich životoch? Dokáže aj naša láska prikryť priestupky našich blížnych tak ako Božia láska prikryla naše priestupky? Dokážeme si navzájom odpúšťať a preukazovať si aj napriek našim nedokonalostiam lásku? Ak nie, tak je niekde problém. Pretože láska musí byť viditeľná aj navonok. Nestačí len o láske rozprávať či spievať. Skutočná láska sa prejavuje v skutkoch, naberá praktický rozmer, ktorým je aj odpúšťanie si navzájom. A tento praktický rozmer lásky nachádzame opísaný aj v nasledujúcich veršoch.
V nich sme napomenutí k pohostinnosti bez reptania, čo znamená, že naša pohostinnosť vychádza z lásky k tomu druhému pre ktorého chceme to najlepšie. Veď ak by sme boli pohostinní a mnoho pri tom reptali, bol by to síce navonok krásny skutok, ale z mravného hľadiska a pred Bohom by neobstál, pretože nebol vykonaný z lásky ale z prinútenia. Môžeme povedať, že pohostinnosť je akousi kresťanskou povinnosťou na ktorú nepoukazuje len pisateľ Petrovho listu, ale aj samotný Pán Ježiš, ktorý u Matúša v 25. kapitole hovorí:
„Lebo hladný som bol, a dali ste mi jesť; bol som smädný, a dali ste mi piť; prišiel som ako cudzinec, a prijali ste ma;“ (Mt 25, 35).
Ďalší praktický rozmer lásky je opísaný v 10. verši slovami „Posluhujte si ako dobrí šafári rozličnej milosti Božej, každý tým duchovným darom, ktorý prijal.“ Každý z nás vyniká niečím iným, každý dostal dar pre niečo iné v čom vyniká, v čom je dobrý. Nezabúdajme však, že všetky tieto dary, talenty sme dostali od Pána Boha, sú to dary Jeho milosti. Avšak tieto dary nemajú slúžiť na to, aby vyzdvihli našu hodnotu, aby sme boli my ospevovaní, ale tieto dary sme dostali preto, aby sme nimi slúžili iným, aby sme ich využívali v službe druhým a na oslavu Pána Boha od ktorého sme ich prijali. Veď aj my raz budeme musieť vydať počet zo svojho šafárenia so zverenými darmi tak ako to Pán Ježiš opisuje v známom podobenstve o hrivnách. Preto to všetko čo sme dostali, nezakopávajme či už zo strachu alebo chýbajúcej pokory, ale zodpovedne využívajme v službe iným.
Bratia a sestry, pisateľ Petrovho listu nás od začiatku k niečomu napomína – máme byť rozvážni, nezabúdať na modlitby, milovať sa navzájom a túto lásku pretavovať do konkrétnych činov. Činov lásky ktorými sú najmä odpúšťanie si, pohostinnosť či posluhovanie si darmi, ktoré nám boli dané od Pána Boha. Nikto z nás to nedokážeme sám celé vykonať. Sme na to všetko príliš slabí. A práve preto pisateľ Petrovho listu v závere zdôrazňuje Božiu činnosť, pomoc pri našich slovách ale aj skutkoch. Pán Boh dáva nám slabým a hriešnym ľuďom silu slov Božích a s Jeho pomocou prekonávame nechuť, ťažkosti a slabosti pri vykonávaní konkrétnych skutkov lásky. Bratia a sestry, ak budeme v našom každodennom živote konať podľa Božej vôle, vedzte, že nikdy nebudeme musieť byť odkázaní na svoju slabosť a úbohosť, pretože moc Božia pri nás uspôsobí na vykonanie všetkého dobrého. Veď Trojjediný Boh: Otec, Syn i Duch Svätý má slávu a moc naveky vekov. Amen.
Modlitba:
„Taký je osud tých, čo si bláznivo dôverujú, a koniec tých, čo vo svojich ústach majú záľubu. Sela.“ Ž 49, 14
Mgr. Anna Debnárová
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: pixabay.com
