„Cirkev, ktorá nás nič nestojí, nám za nič nestojí.“

Na prvý pohľad krásne marketingové heslo, povzbudzujúce k vyššej finančnej obetavosti pre cirkev.

Zarazilo ma, že na internetovej stránke  konzervatívneho katolíckeho subjektu citujú evanjelického nositeľa úradu. Dokonca dvoch. Okrem paroly: „Cirkev, ktorá nás nič nestojí, nám za nič nestojí,“ tam zaznelo z evanjelických úst aj: „Viac veriacich, viac peňazí.“

Toto marketingové heslo z úst evanjelického nositeľa úradu, žiaľ, zaznelo aj na pôde Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Toto heslo je používane v kontexte sčítania ľudu a od toho sa odvíjajúcej podpory štátu pre cirkev, ale tiež v kontexte vymáhania peňazí od cirkevných zborov, údajne na platy farárov a na tzv. spoločnú službu. Problémom je, že do dnešných dní neexistuje štatút, koľko pôjde na platy a koľko na spoločnú službu. Áno, naozaj  je potrebné premýšľať nad koncepciou samofinancovania všetkých výdavkov v cirkvi. Tých, ktoré už teraz zabezpečujeme, aj tých, ktoré je potrebné zabezpečiť. Problémom zostáva dôvera. Je nezmyselné nalievať do deravého hrnca. Je nezodpovedné posielať peniaze tam, kde sa klame a kde ich nechcú a nedokážu zúčtovať. Nie tomu sa však chcem venovať.

Zarazila ma teologická stránka tohto vyjadrenia.  „Cirkev, ktorá nás nič nestojí, nám za nič nestojí.“ Tento výrok evokuje, že hodnota cirkvi závisí od našej obetavosti, a to je už zavádzajúce. Čím obetavejší budeme my, tým vzácnejšou bude cirkev. To neplatí. Je to blízke pohanskému: “Do ut des, t. j. Daj, aby si dostal.“ Väčšina pohanských náboženstiev funguje na tomto princípe. Daj, aby si dostal. Obetuj, nakloň si boha. Ovplyvni ho. Zaviaž si ho. Daj a dostaneš.

V tomto kontexte niektorí obetovali nielen plody zeme a zvieratá, ale prinášali aj ľudské obete.

Do reformácie bolo aj v kresťanskej cirkvi veľa tohto nekresťanského myslenia. Zaslúžim si. Odslúžim si. Nakloním si Pána Boha pôstom, púťou, askézou, obetou, dobrými skutkami.

Obeťou Pána Ježiša Krista sa skončili obete. Tak nám svedčí písmo Novej zmluvy. Obeť Ježiša Krista, Božieho Syna, je jedinou a postačujúcou obeťou za hriechy celého sveta. Otáznymi sú všetky ostatné obete, aj na pôde cirkvi. Raz a navždy platí obeť Ježiša Krista. Pokladom cirkvi je Ježiš Kristus. Najväčšou hodnotou v cirkvi je Jeho milosť, ktorá k nám prúdi z golgotského kríža.

Cirkev má svoju hodnotu, či na ňu prispievame, alebo nie. Jej hodnota sa neodvíja od našej obetavostí, ale od obete Ježiša Krista a od Jeho prítomnosti v cirkvi.

Ježiš Kristus nechce naše drobné peniaze ani  tisícové milodary. V prvom rade chce naše srdce. Chce našu vieru a našu poslušnosť. Darmo niekto povie, že našiel spásu v Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, ale žije vo verejnom hriechu a klamstve na celé Slovensko. Žije v sebaklame. (Píšem všeobecne – myslím konkrétne.)

A tam, kde srdce bije pre Ježiša Krista, tam nie je potrebné predpisovať cirkevnú daň – cirkevný príspevok. Porovnajme si v našom účtovníctve,  o koľko väčšie sú milodary oproti predpísanej cirkevnej dani. Na pôde Novej zmluvy nenájdeme zmienku o vymáhaní cirkevného príspevku. Štedrého darcu miluje Boh. Apoštolov podporovali podľa svojich možností. Robili zbierky nie predpísané, vynútené, ale z viery, z túžby, aby slovo evanjelia bolo kázané do všetkých končín zeme. Aby kazatelia slova cítili podporu cirkvi. Duchovnú i materiálnu.

Pozor na marketing. Pozor na nebiblické kampane, aby bolo viacej peňazí. Naším cieľom nie je viac peňazí. Cieľom je čím viac evanjeliom zasiahnutých a spasených duší.

Svet sa topí v mamone. (M. Luther) Dávajme si pozor.

Mgr. Ján Meňky
evanjelický a. v. farár

ilustračné foto: pixabay.com

%d blogerom sa páči toto: