Stredovek je charakteristický tým, že cirkev sa v tomto období odvrátila od pôvodných kresťanských princípov. Proti tomu sa postavilo viacero reformátorov už pred Martinom Lutherom v mnohých častiach Európy. V Anglicku šíril myšlienky nápravy cirkvi Ján Viklef[1], ktorého nasledovníkom v Čechách bol Jan Hus. Jeho myšlienky sa nestretli v rímskokatolíckej cirkvi s veľkým obdivom. Jej vrchnosť ho na sneme v Kostnici v roku 1414 odsúdila na smrť. Ani po mučení a trýznení neodvolal svoje myšlienky, a preto bol v roku 1415 upálený na hranici. Husove myšlienky si osvojila veľká časť spoločnosti. Tieto myšlienky a učenie ovplyvnili vo vtedajších Čechách a okolí bohoslužobný a kultúrny život.[2]

Už takmer 500 rokov za deň začatia Lutherovej reformácie považuje 31. október 1517, keď mladý augustiniánsky mních a profesor biblických vied Martin Luther vystúpil proti predávaniu odpustkov, čím spustil beh dejín, ktorý ovplyvnil celé smerovanie a vývoj vtedajšej spoločnosti v Európe. Cirkev v tej dobe prežívala organizačnú, štrukturálnu, dogmatickú, mravnú, etickú, ekonomickú a sociálnu krízu. Bežným javom boli vojny, hladomory, ale i epidémie, ktoré spôsobovali sociálny, mravný a etický úpadok. Ľudia sa nemali na koho spoliehať. Poznávanie samého seba ako jeden z následkov humanizmu spôsoboval zvýšenie sebavedomia laikov v spoločnosti aj v cirkvi. Reformácia ovplyvnila všetky stránky vtedajšieho sociálneho, verejného, náboženského a politického smerovania európskeho kontinentu.[3] Martin Luther vyzval k verejnej dišpute, v ktorej chcel na základe dôsledného štúdia Biblie dokázať, že spásu ponúka Boh v Kristovi. Ponúka ju bez zásluh všetkým tým, čo ju prijmú vierou (sola gratia, sola fide). Celá stavba systému zásluh, ktorú predpisovala vtedajšia rímskokatolícka cirkev, bola napadnutá, čo spôsobilo niekoľkoročné boje v rovine teologických a mocenských stretov. V roku 1530 bolo na sneme v Augsburgu predložené Augsburské vyznanie (Confessio Augustana) Lutherovým spolupracovníkom Filipom Melanchtonom s cieľom dokázať, že sa neodchýlili od Písma, keďže boli označovaní za bludárov a kacírov. Postupom času si stúpenci Martina Luthera – luteráni vytvorili svoje vlastné bohoslužobné a cirkevné pravidlá. Reformácia upravila celý bohoslužobný a cirkevný život. Cieľom reformácie nebolo založenie novej ani premena starej cirkvi, ale návrat života podľa Písma svätého, evanjelia. Reformácia nebola jednotným hnutím a nikdy nevytvorila jednotnú cirkevnú štruktúru. Postupom času sa rozdelila na niekoľko prúdov. Medzi hlavné prúdy patria luteráni, kalvíni a zwingliáni. Existovali však aj radikálnejšie podoby reformácie.[4]

Božie dielo obnovy cirkvi a jej nápravy, ktorého hlavným predstaviteľom bol Martin Luther, sa ujalo a rozšírilo medzi obyčajnými ľuďmi, v mestách, medzi samotným kňazstvom a kniežatami. Služby Božie, bohoslužobné úkony, výučba detí už boli v duchu obnovenej cirkvi. Niekde boli dokonca upravené a zmenené samotné zriadenia podľa reformačných zásad. Týmto všetkým bol formálne aj právne dokončený rozchod s rímskokatolíckou cirkvou.[5] Čisté evanjelium sa stávalo víťazom nielen v Nemecku, ale aj v ostatných krajinách Európy.

Teologické dôrazy Lutherovej reformácie

Martin Luther ešte pred svojím vystúpením, počas toho, ako bol v kláštore, prežíval vnútorný zápas. Neustále sa snažil dosiahnuť dokonalosť, čo sa mu jeho vlastnou silou nedarilo. Ako píše Adolf Harnack: „Luther si myslel, že bojuje sám so sebou a so svojím hriechom, ale v skutočnosti bojoval s náboženstvom svojej cirkvi.“ Nevedel nájsť žiadnu istotu. Začiatkom Lutherovej reformácie je podľa Daniela Veselého jeho správne pochopenie ospravedlnenia, ktoré je možné dosiahnuť iba vierou (Justificatio sola fide). Týmto objavom dosiahol svoj vnútorný pokoj. Túto etapu Lutherovho boja môžeme podľa Veselého datovať od konca roku 1512 až do začiatku roku 1513. Svoje názory mohol presadzovať aj na wittenberskej vysokej škole, kde našiel veľa pozorných poslucháčov.[6] Zároveň však môžeme konštatovať, že Lutherovo pochopenie či „objavenie“ učenia o ospravedlnení jedine vierou zmenilo nielen jeho vlastný život, ale následne toto učenie prinieslo zmenu aj pre celú západnú civilizáciu. Dokonca sa stretávame aj s názormi historikov, ktorí hovoria, že Martin Luther, ktorý sa narodil 10. novembra 1483, je odlišný od toho Martina Luthera, ktorý zomrel 18. februára 1546. Avšak datovať začiatok reformácie, resp. prvé teologické dôrazy reformácie nie je až také jednoznačné. V kontexte udalostí a periodizácie Lutherových spisov by sme však mohli uvažovať aj o roku 1513, keď sa Luther začal venovať prednáškam o Knihe žalmov, ale oveľa významnejšie sa javia byť roky 1515, keď sa venoval Listu apoštola Pavla Rímskym, a obdobie medzi rokmi 1516 – 1517, v ktorom sa zase venoval Listu apoštola Pavla Galatským. Niekde v rozmedzí spomenutých rokov môžeme pokojne hovoriť o Lutherovom objave učenia o ospravedlnení. Veľmi jasne toto samotné chápanie učenia o ospravedlnení vystihujú slová samotného Martina Luthera:

„Nesmierne som túžil pochopiť Pavlov List Rimanom a nič mi nestálo v ceste, iba jeden výraz, „spravodlivosť Boha“, pretože som ho chápal tak, že znamená tú spravodlivosť, ktorou je spravodlivý Boh, a ktorú uplatňuje spravodlivo pri trestaní nespravodlivých…. Dňom i nocou som premýšľal, až kým som nepochopil súvislosť medzi spravodlivosťou Boha a výrokom „spravodlivý z viery bude žiť“. Potom som pochopil, že spravodlivosť Boha je tá spravodlivosť, ktorou nás Boh z milosti a číreho milosrdenstva ospravedlňuje prostredníctvom viery. Hneď nato som sa cítil ako znovuzrodený, akoby som vošiel otvorenými dverami raja. Celé Sväté písmo nadobudlo nový význam, a kým predtým má výraz „spravodlivosť Boha“ napĺňala nenávisťou, teraz mi znel nevýslovne ľúbezne a oveľa milšie. Táto pasáž z Pavla sa stala pre mňa bránou do neba…“[7]

Lutherov náboženský boj utváral nový charakter myslenia, posudzovania života a sveta. Cieľom je pochopenie pravého vzťahu človeka k Pánu Bohu. Správne spoznávať Boha môžeme iba vtedy, ak sa dotkne nášho svedomia, zoberie si ho, a my pochopíme, akí sme nehodní a slabí. Viera je poznanie samého seba, uvedomovanie si, že iba Boh smie obnoviť zničený vzťah medzi nami a Ním a rovnako medzi nami a blížnymi. Luther preto položil základ pre formálny princíp reformácie, ktorý si v krátkosti bližšie všimneme, kde jediným prameňom a pravidlom života je Písmo sväté (sola scriptura). Môžeme byť ospravedlnení pred Bohom jedine z Jeho milosti (sola gratia), skrze našu vieru v Pána Ježiša Krista (sola fide), a to len pre zásluhy Pána Ježiša Krista (sola redemptione Christi).[8]

Sola scriptura

Hlavná formálna zásada reformácie bola – prameňom a pravidlom viery a života je Písmo sväté. Z nej vyplýva ďalšia zásada, ktorá hovorí o tom, že aby rozumeli všetci ľudia Písmu, musí sa hlásať v materinskej reči, pričom mala na zreteli spasenie človeka a zároveň chcela, aby sa náboženský život stal osobnejším, vnútornejším, ako bol predtým.[9] Samotnú dôležitosť Písma svätého potvrdzuje aj Martin Luther na Ríšskom sneme vo Wormse v roku 1521, kde svojimi postojmi dáva jasne najavo, že jeho svedomie nie je zviazané ničím iným, jedine Písmom svätým – zvesťou zákona i evanjelia.

Nakoľko Písmo sväté samo seba dostatočne vysvetľuje (scriptura scripturae interpes) za pomoci Ducha Svätého, následne sa stáva nadbytočnou nielen dôležitosť učiteľského úradu cirkvi, ktorá by autoritatívne a záväzne rozhodovala vo veciach viery, ale nadbytočnou a oslabenou sa zároveň stáva aj tradícia, ktorá bola a dodnes aj je v rímskokatolíckej cirkvi vnímaná ako normatívna veličina kresťanskej viery.[10] Nemôžeme však tvrdiť, že by Luther svojím postojom sola scriptura zavrhol akúkoľvek tradíciu. Rešpektoval spisy cirkevných otcov (napr. Augustín) a rovnako aj prvé vyznania viery, ktoré boli záväzné pre cirkev v jeho dobe (Atanáziovo, Nicejské vyznanie).

Podľa rímskokatolíckej náuky, ako uvádza Daniel Veselý, je Božie konanie rozhodujúce vo sviatosti, kde pôsobí tajomnú zmenu, avšak podľa Luthera sa Boh stretáva s človekom práve skrze slovo, z čoho vyplýva, že dôležitú úlohu v cirkvi má práve zvesť slova Božieho „tak bude moje slovo, ktoré vychádza z mojich úst: nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná, čo sa mne páči, úspešne spraví, na čo ho posielam.“[11]

Písmo sväté zohrávalo významnú úlohu nielen v osobnom živote Martina Luthera, ale aj v jeho teologických dôrazoch, v ktorých sa na Písmo vždy odvolával ako na základný princíp – všetky biblické pojmy „vysvetľoval z centra Písma od ospravedlnenie, a hriešnika skrze vieru“.[12] Na slovo Božie nazeral ako na Krista, pretože vedie priamo ku Kristovi. Avšak dôležitú úlohu Písmo zohrávalo aj pri Lutherovej snahe o obnovu vtedajšej rímskokatolíckej cirkvi. Dokonca sa táto zásada prejavila i v Lutherovom preklade Biblie do reči ľudu.

Sola gratia

Milosť zohráva v Lutherovej teológii dôležité miesto, nakoľko spása je jednotlivcovi udeľovaná skrze Ducha swvätého práve „sola gratia“, „sola fide“ a „sola redemptione Christi“. Spása sa tak deje „sola gratia non sine homine“.[13] Spása je tak úplne človeku darovaná Božou milosťou a človek – hriešnik je sám od seba úplne neschopný akéhokoľvek spasiteľného skutku, čo bolo aj predmetom Tridentského koncilu (1545 – 1563).[14] Dokonca Luther v Heidelberskej dišpute (1518) v 16. téze tvrdí: „Človek, ktorý je presvedčený, že môže dosiahnuť milosť konaním toho, čo je v ňom, pridáva hriech ku hriechu, a tak sa stáva dvojnásobne vinným.“[15] Chápanie Božej milosti podľa Luthera nachádzame napríklad aj v odvolaní sa na Písmo, List apoštola Pavla Títovi, kde sa píše: „Ale keď sa zjavila dobrota a láskavosť nášho Spasiteľa Boha k ľuďom, spasil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme konali, ale podľa svojho milosrdenstva, (a to) kúpeľom znovuzrodenia a obnovením skrze Ducha Svätého, ktorého vylial na nás hojne skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby, ospravedlnení Jeho milosťou, stali sme sa dedičmi podľa nádeje večného života. Verná to reč, a žiadam si – toto zdôrazňuj: aby tí, čo uverili Bohu, snažili sa konať dobré skutky. To je dobré a užitočné ľuďom.“[16]. Rovnako aj v R 4, 4 – 5; Ef 2, 8 – 9. V súlade s apoštolom Pavlom, ktorý hovorí: „A keď z milosti, tak nie zo skutkov, ináč by milosť nebola milosťou.“[17]. Môžeme povedať, že milosť je milosťou len bez našich zásluh, skutkov. sola gratia teda znamená milosť bez akejkoľvek ľudskej prímesi, bez prídavkov, milosť, ktorá nepripúšťa žiadne ľudské konanie. Luther vníma milosť ako vzťah Boha k nám hriešnikom, ktorým sú nezaslúžene odpustené hriechy. Pri svojich štúdiách Biblie prichádza na nové vysvetlenia, ktoré následne spracúva do svojich definícií o hriechu, milosti a ospravedlnení.

Sola fide

Pojem viera zohráva rovnako dôležitú úlohu v celej Lutherovej teológii. Reformácia totiž nanovo uvádza do platnosti osobnú vieru ako dôveru. V stredovekej teológii bolo chápanie viery posunuté k významu, ktorý hovorí o viere ako o presvedčení v pravdivosť na základe autority cirkvi.[18] Viera je tak podľa M. Luthera „Božie dielo v nás, ktoré nás premenilo a znovuzrodzuje z Boha (J 1, 13) a usmrcuje starého Adama, robí z nás celkom iných ľudí, s iným srdcom, mysľou, dušou a všetkými silami“.[19] V žiadnom prípade teda nejde o ľudské rozhodnutie, ale Božie dielo (cf. G 3, 23. 25.). Rovnako však Luther dodáva, že viera je z počutia (cf. R 10, 17), je z počutia Božieho slova, prichádza v zasľúbení, v ktorom sa nám otvára sám Ježiš Kristus a s Ním Božia ríša.[20] Veď i vzťah človeka k Bohu bol už v raji založený jedine na viere, človek žil deň čo deň dôverou v Boha. Avšak pád človeka znamená odpadnutie od viery, strácanie dôvery v Boha. A ako Božie stvorenie máme i my dnes žiť jedine vierou, máme dôverovať Bohu ohľadom konečného výsledku vecí. Práve to je zmyslom Kristovho kríža a vzkriesenia – vytvoriť vieru, ktorú človek stratil v raji, a tým nové stvorenie.[21] Reformačné sola fide tak poukazuje na to, že spása je nám daná milosťou skrze vieru a nie pre naše zásluhy, čo veľmi vhodne vystihujú slová apoštola Pavla: 8Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; 9nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil.“[22]

Sola redemptione Christi

Posledné reformačné sola, ktoré je rovnako jedným z pilierov Lutherovej teológie a ktoré si zároveň chceme bližšie všimnúť, je sola redemptione Christi. Vznik tejto reformačnej zásady môžeme vidieť vo vtedajšom učení o vzývaní svätých, ale i v chápaní učenia o dobrých skutkov. Táto reformačná zásada nám pripomína, že naša spása je nám daná jedine len pre zásluhy Pána Ježiša Krista. Ježiš Kristus zomrel za naše hriechy, vstal z mŕtvych. Svojou krvou  nás vykúpil od smrti večnej a moci diabolskej Aj keď je pravda, že toto učenie nie je objavom samotného Luthera, práve Luther túto zásadu úplne radikalizuje a nepripúšťa žiadnu spoluprácu a ľudské zásluhy pri spáse človeka. Nikto sa teda „nemôže postaviť pred Boha pyšne a samospravodlivo, odvolávajúc sa len na vlastné zásluhy, ale naša spravodlivosť je len z Krista samého, z odpustenia našich hriechov a našich nedostatkov v dôsledku Kristovej obete na Golgote, a len z úprimného nášho pokánia. Len cez odpustenie našich hriechov môžeme pred Bohom na Božom súde obstáť“[23]. Veď ak by naša spása bola závislá od našich zásluh a skutkov, nemali by sme istotu spasenia, skôr istotu zatratenia. Jedine Kristus a Jeho zásluhy nám dávajú istotu spasenia, a tak je spása založená len na Kristovi – Jeho kríži a zmŕtvychvstaní. Práve ľudská snaha o spoluprácu pri spáse je prejavom nevery a nedôvery voči Kristovi a Jeho dielu. Veď ak by bola iná cesta spasenia než skrze zásluhy Pána Ježiša Krista, nemusel by zostúpiť na zem, zomrieť a vstať z mŕtvych. Dobré skutky teda nie sú podmienkou spásy, ale jej priamym dôsledkom, ovocím.

P. Althaus povedal, že „Lutherova teológia je oceán“, čím naznačil rozsiahlosť i hĺbku Lutherovej teológie zároveň, dúfame, že napriek tomu sa nám podarilo predstaviť aspoň základné piliere jeho teologických dôrazov, ktoré dodnes formujú mnohých teológov, a zároveň sú vieroučným základom aj našej Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.

Mgr. Ivan Debnár

ilustračné foto: pinterest.com


[1] V  literatúre je uvádzaný Ján Viklif, Ján Viklef alebo po anglicky John Wycliffe.
[2] KLÁTIK, Miloš. Cestou nádeje. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2014. s 16.
[3] HANUS, Radoslav. Teologické a historické príčiny smerujúce k reformačnému pohybu v Európe. In Lutherova teológia a súčasnosť. Zborník z teologickej konferencie ECAV na Slovensku. zostavovateľ MILOŠ, Klátik. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 2014. s. 14 – 15.
[4] FILIPI, Pavel a kolektív. Malá encyklopedie evangelických cirkví. Praha: Libri, 2008. s. 95 – 97.
[5] CHABADA, Ján. Augsburské vierovyznanie. (Historicko-teologická črta), [Prednáška pri príležitosti Pamiatky reformácie]. 20. 10. 1955, Ústredný archív ECAV na Slovensku. s. 1.
[6] VESELÝ, Daniel. Martin Luther – reformátor. 2. doplnené vydanie. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1994. s. 24 – 25.
[7] BAINTON, H. Roland. Martin Luther. Bratislava: Návrat domov, 1999. s. 61.
[8] PETRÍK, Ján. Kapitoly z domácich cirkevných dejín. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1969. s. 243 – 244. Cirkevné listy, 1967. ročník 80, č. 9. s. 138.
[9] OSUSKÝ, S. Štefan. Naše iskry II.: Slovenské evanjelictvo a národ. Bratislava: Kostnická jednota, 1926. s. 4.
[10] RAHNER, Karel a VORGRIMLER, Herbert. Teologický slovník. Praha: Vyšehrad, 2009. s. 363.
[11] Iz 55, 11.
[12] VESELÝ, Daniel. Všeobecné cirkevné dejiny. Novovek. 1500 – 2000. Bratislava: EBF UK v Bratislave, 1999. s. 8.
[13] PÖHLMANN, Horst Georg. Kompedium evangelické dogmatiky. Praha: Nakladatelství Mlýn, 2002. s. 307.
[14] RAHNER, Karel a VORGRIMLER, Herbert. Teologický slovník. Praha: Vyšehrad, 2009. s. 363.
[15] SCHWARZ, Hans. Pochopenie človeka u Martina Luthera medzi autonómiou a teonómiou. In Testimonia Theologica. [online]. Bratislava: Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského, 2008, ročník 2, č. 1. s. 1.
[16] Tit 3, 4 – 8.
[17] R 11, 6.
[18] PÖHLMANN, Horst Georg. Kompedium evangelické dogmatiky. Praha: Nakladatelství Mlýn, 2002. s. 76 – 77.
[19] BAYER, Oswald. Život z viery. Poprad: Polárka, 2000. s. 39 – 40.
[20] BAYER, Oswald. Život z viery. Poprad: Polárka, 2000. s. 65.
[21] FORDE, O. Gerhard. Boh sa skláňa k človeku. Lutherovo pochopenie evanjelia. Bratislava: Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského, 2003. s. 59 – 60.
[22] Ef 2, 8 – 9
[23] KIŠŠ, Igor. Svet je Boží. Úvahy k témam z evanjelickej dogmatiky a etiky. Bratislava., s. 5. Rukopis.

%d blogerom sa páči toto: