Warning: Use of undefined constant WP_CACHE_KEY_SALT - assumed 'WP_CACHE_KEY_SALT' (this will throw an Error in a future version of PHP) in /data/c/9/c918e8f8-8403-4245-baa1-c6723b6c99a9/asloz.sk/web/wp-content/plugins/w3-total-cache/Util_Debug.php on line 63
Privoláš národy - Asloz

Zjavenie Krista Pána mudrcom

„Tak, hľa, privoláš národy, ktoré nepoznáš, a národy, ktoré ťa nepoznajú, k tebe pobežia kvôli tvojmu Bohu, Hospodinovi, Svätému Izraela, lebo On ťa oslávil.“
Izaiáš 55, 5

Niektorí odporcovia kresťanstva ohľadom  šírenia kresťanskej viery namietajú takto: „Misionári prišli do cudzích krajín bez pozvania. Napriek svojim vznešeným cieľom úplne ignorovali miesto, kde sa usadili a boli celkom ľahostajní k hodnotám ľudí, ktorým prišli pomôcť. Starali sa do vecí, ktoré sa ich vôbec netýkali. K tradičnej domorodej duchovnosti sa stavali ako k chybnej či diabolskej. Podplácali alebo nútili ľudí, aby zavrhli svoje tradičné zvyky. Násilím ich obracali na kresťanskú vieru.“

Položme si v tejto súvislosti niekoľko vážnych otázok: Neprispeli kresťanskí misionári k zániku domorodých kultúr? Neskončili vykorisťovaním práve tých, o ktorých tvrdili, že im prišli pomôcť a zachrániť  pre kráľovstvo nebeské? Nenarobili misionári v krajinách, kde pôsobili, viac škody ako osohu? Začnime španielskou inváziou do Latinskej Ameriky, pretože tento príklad dobre ilustruje, ako sa celá táto záležitosť môže skomplikovať. Bolo tu prítomné vykorisťovanie a zneužívanie domorodcov? Nanešťastie, áno. Ale spôsobili to misionári? História nám hovorí, že misionárske hnutie bolo často sprevádzané ekonomickou politikou koloniálnych vlád, ktorá je známa ako merkantilizmus. Bola to predstava, že najsilnejšou krajinou bude tá krajina, ktorá bude vlastniť najviac zlata. Vládol tiež názor, že politická rovnováha síl v Európe je sčasti určená tým, ktorá krajina úspešne prebáda Latinskú Ameriku a iné časti sveta. Výsledkom bolo, že motivácia merkantilistov sa nešťastne zmiešala s misionárskymi výpravami. Je naozaj pravdou, že Španieli napáchali v Latinskej Amerike hrozné zločiny. Ale to všetko iniciovali ľudia bažiaci po zlate a dobrodružstve, kým misionári tam vykonali chvályhodné veci. V hojnom počte sa stavali kostoly a budovali náboženské komunity. Misionári sa starali o chorých a pomáhali chudobným. Dominikán Bartolomej de las Casas sa jednoznačne postavil na stranu Indiánov a všemožne bojoval proti svojvôli španielskych dobyvateľov. Riadil sa pritom heslom: „Chlieb núdzneho je všetko, čo má. Preto ten, kto mu ho berie, je vinný jeho krvou.“

Treba takisto poznamenať, že neprajníci, kritici misionárskej práce mali a aj dnes majú idealistické predstavy o tom, že domorodci boli vždy šťastní a žili takmer dokonalým životom, akoby sa v ich kultúre nedialo nič, čo by bolo spojené s uctievaním démonov či špiritizmom. Lenže keď čítame záznamy ľudí, ktorí prešli niektorými oblasťami odľahlých končín zeme, vidíme, že títo domorodci žili v zúfalých fyzických i duchovných podmienkach a misionári ich životnú úroveň veľmi zvýšili a im pomohli. Aztékovia napríklad prinášali svojim božstvám každoročne ľudské obete, aby si získali ich priazeň. To isté praktizovali aj Mayovia. Aztéckemu bohu jari Šipe Totekovi sa vzdávala úcta tým, že ľudskej obeti bola stiahnutá zaživa koža. Uitotovia, kolumbijskí Indiáni, sa zasa klaňali božstvu, ktoré ich viedlo ku kanibalizmu. Konzumovanie nepriateľov bolo pre nich náboženskou povinnosťou.

Misionári teda prispeli k tomu, že medzi Indiánmi došlo k zániku prinášania ľudských obetí, k zániku kanibalizmu, mágie, špiritizmu, veštenia i k zániku používania omamných látok pri náboženských rituáloch. Kresťanstvo prinieslo Indiánom skvalitnenie v duchovnej i materiálnej oblasti. Žiaľ, do Latinskej Ameriky spoločne s misionármi prichádzali aj krutí vykorisťovatelia, chamtivci, dobyvatelia a zločinci. A práve títo zneužívali, utláčali, týrali a zabíjali domorodé obyvateľstvo Južnej Ameriky. Podobne je tomu aj v súčasnosti. Mnohí kresťania sa snažia v pokore a bázni šíriť zvesť evanjelia do celého sveta, kým mnohí politici využívajú kresťanstvo na svoje sebecké záujmy a ciele. Veľmi ľahko môže dôjsť k zneužitiu kresťanskej viery a k pošpineniu Kristovho mena, keď sa za kresťanstvom ukrývajú tí, čo kresťanmi nie sú a nikdy nimi neboli.

Vráťme sa však k tomu, ako sa niektorí naivne domnievajú, že Indiáni žili v čistej kultúre, v úplnej harmónii, že to boli vlastne úžasne dobrí a mierumilovní ľudia. Chápte – filmy typu Winetou nám podávajú veľmi skreslený obraz o tom, ako Indiáni v skutočnosti žili. V tomto smere sme tak ovplyvnení televíziou, že máme tendenciu pôvodných obyvateľov Ameriky idealizovať. Obdivujeme ich „nevinnú“ kultúru, máme sklon vidieť Indiánov ako pohostinných, nevinných a prívetivých ľudí. Pritom prehliadame fakt, že indiánske kmene žili medzi sebou často v nenávisti a vzájomne sa napádali. Zabúdame, že sa klaňali zlým silám, ktorým prinášali ľudské obete. Odmietame prijať skutočnosť, že medzi niektorými kmeňmi bol rozšírený kanibalizmus či okultizmus.

Nie je teda zarážajúce, že pôvodných obyvateľov Ameriky si idealizujeme, kým pôvodných obyvateľov Afriky, Austrálie či Indonézie kritizujeme, pričom všetci pestovali kult pohanstva? Nenahovárajme si, že Indiáni si pred príchodom kresťanstva žili ako v raji. Ich náboženský život bol totiž presiaknutý uctievaním krvilačných a smilných božstiev práve tak, ako to bolo v prípade kanaánskych národov, ktoré sa protivili Bohu. Zdá sa nám, že pohania boli spokojní so svojím životným štýlom? Domnievame sa, že im nič nechýbalo? Tak potom z akej príčiny sa vybrali mudrci od východu hľadať betlehemské dieťa? Ak by im pohanstvo vyhovovalo, načo by sa išli pokloniť narodenému Kráľovi? Dôvod je zrejmý – pohanský kult nedával človeku dostatočné a uspokojujúce odpovede na zmysel života. Títo mudrci si uvedomovali v plnej miere, že v Ježišovi k nám prichádza skutočný Boh.

Iste je pozoruhodné, že malé dieťa priťahuje pozornosť ľudí z ďalekých krajín. Keď príde na svet dieťa, je okolo neho istý rozruch. To je prirodzené. Prídu krstní rodičia, starí rodičia, možno teta a ujo, niekoľko známych z okolia. Ale to je všetko. Dieťa Ježiš však priťahuje ľudí z veľkej diaľky. Mudrci symbolizujú pohanský svet, ktorý sa klania Božiemu Synovi a spoznáva v Ňom svojho Spasiteľa. Či je to Indián, Afričan, Maur, Číňan, Germán či Slovan, každý potrebuje Krista. Preto kresťanskí misionári putovali do celého sveta, aby priniesli pohanom radostnú zvesť o spáse a nasmerovali ich k Bohu.

O mudrcoch z východu nevieme mnoho. V gréckom texte stojí, že to boli mágovia. V našom preklade mudrci. Nevieme ani, koľko ich vlastne bolo. Gašpar, Melichar a Baltazár sú výplodmi ľudskej fantázie. Biblia o tom nehovorí nič. Dozvedáme sa akurát to, že mudrci sa prišli Ježišovi pokloniť a odovzdať Mu svoje dary, čo aj urobili. Ako často sa táto milá scéna zobrazuje vo výtvarnom umení. Maliarov akiste priťahuje zvláštnosť toho, že veľkí, výnimoční muži sa klaňajú v prachu pred malým dieťaťom. Mudrci boli doma vo svete, ktorý bol hlboko náboženský. Všetky náboženstvá majú jednu spoločnú črtu: Človek chce preniknúť k Bohu. A všetky náboženstvá majú spoločné aj to, že ani jedno sa k Bohu nedostane. Keď mudrci vzývali dieťa, vlastne vyznali: To je koniec všetkých náboženstiev, v ktorých človek hľadá Boha. Teraz totiž Boh prišiel k nám a hľadá nás. Aký úžasný zlom v dejinách sveta! Všetky pohanské národy prinášali obete svojim nezmyselným božstvám a teraz prichádza skutočný Boh, aby sa obetoval za každého človeka.

Príbeh mudrcov od východu vypovedá o tom, že Kristus prišiel na svet nielen pre Židov, ale pre všetkých ľudí. Písmo Sväté o Božom Synovi hovorí: „Tak, hľa, privoláš národy, ktoré nepoznáš, a národy, ktoré ťa nepoznajú, k tebe pobežia kvôli tvojmu Bohu, Hospodinovi, Svätému Izraela, lebo On ťa oslávil.“ Či je to Indián, Európan či Afričan, či ktokoľvek iný, Ježiš Kristus je tu pre každého. Tým, že misionári putovali po svete a zvestovali slovo evanjelia, naplnili Kristovu vôľu, ktorý povedal: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“ Ďakujme preto Bohu za každého horlivého misionára, za každého služobníka Božieho, ktorý vydáva svedectvo o spáse, za každého brata a sestru, ktorí na tomto svete šíria evanjelium pokoja, radosti a lásky. Spoločnosť bude o to bohatšia, lepšia a spokojnejšia, o čo viac bude tých, ktorí vo svojich srdciach budú nosiť pravého Boha a ktorého On poslal – Ježiša Krista. Amen.

Mgr. Ivan Mucha
evanjelický a. v. farár

Ilustračné foto: pixabay.com