3. adventná nedeľa
„V tom čase nebolo kráľa v Izraeli; každý robil, čo uznal za správne.“
Sud 17, 6
Milí bratia a milé sestry v Kristu,
počas uplynulých nedieľ sme hovorili o kráľovi a o kráľovstve, ktoré k nám prichádza. Hovorili sme o tom, aký je to vlastne kráľ a aké je Jeho kráľovstvo. Dnešná nedeľa hovorí o človeku, ktorý pripravoval ľud na prijatie kráľa. Je to človek veľmi zaujímavý, čo do slov i čo do výzoru. Veď veľmi dobre poznáme tú starú frázu, ktorá hovorí: šaty robia človeka. A keď si tak predstavíme Jána Krstiteľa a jeho zovňajšok, asi by sme mu veľmi nedôverovali. Predstavte si muža s dlhými vlasmi a dlhou bradou, odeného do odevu z ťavej srsti a opásaného koženým opaskom. Tento výzor bezdomovca ešte doplňujú čudné stravovacie návyky. U evanjelistu Matúša čítame, že Ján jedával kobylky a poľný med. Jeho bydliskom bola púšť a miesto výkonu práce údolie pri Jordáne kde kázal a krstil. Pri svojej zvesti si nebral servítku pred ústa. Výrazy ako vreteničie plemä, či príkre odsúdenie zlého konania, neboli v jeho reči ničím zvláštnym. Napriek tomu k nemu prichádzalo množstvo ľudí, počúvali ho a spytovali sa, čo majú robiť. Mnohí vo svojom srdci uvažovali, či on nie je ten mesiáš, ktorý mal prísť. Ján to však kategoricky odmietol. Hovoril o tom, že on je len posol. Hlas volajúceho na púšti. Pripravoval ľud na prijatie Krista.
Iste premýšľate ako tieto slová súvisia s našim biblickým textom, ktorý sme si prečítali z knihy Sudcov. V tom čase nebolo kráľa v Izraeli; každý robil, čo uznal za správne. Cítite iste v týchto slovách, akési bezvládie a svojvôľu. Iste uznáte, že takýmto spôsobom sa nedá viesť kráľovstvo, krajina, ale ani žiadny štát. Veď, keby každý robil, čo uznáva za správne, keby každý bol meradlom správnosti svojich činov, podľa toho, čo uzná za dobré, iste by sme skoro narazili do vzájomných konfliktov. Súčasná situácia v našej krajine, tiež nie je jednoduchá a niekedy by sme tiež mohli vyznať akoby v týchto časoch nie je vládcu v našej krajine a každý robí, čo uzná za správne. Je však jasné, že takto by to nemalo byť. Kniha Sudcov to hovorí so zjavným smútkom. Ak si to zoberieme bližšie, celá táto biblická kniha má jeden základný motív a je zasadená do obdobia, kedy už nemáme veľké osobnosti, ktoré viedli ľud, ako boli Mojžiš, či Józua a u Izraelcov ešte nie je ustanovený inštitút kráľovstva s veľkými kráľmi ako boli Saul, Dávid, či Šalamún. Vieme veľmi dobre, aké to je mať za vzor žijúce osobnosti. Nebolo to tak len v minulosti, ale je to dodnes. Charizmatická osobnosť vie povzniesť nielen seba, svoje okolie, ale aj mnohých iných ľudí, ktorí o nej vedia. V dnešnej ére masovokomunikačných prostriedkov sa tak zvesť o nej môže doniesť k mnohým ľuďom. V minulých dobách bol takýmto vzorom kráľ, podľa jeho dvora sa správali dvory šľachticov, zemanov, ale aj obyčajní ľudia. Čo konal kráľ, to sa v značnej miere odrazilo aj na spoločnosti. Aj keď dnes nemáme kráľovstvo, predsa máme vrchnosť, z ktorej si mnohí berú, alebo aspoň by chceli brať vzor. Veď tá by mala byť príkladom dobrého konania, vzorom spravodlivosti, čestnosti a úprimnosti.
V tom čase nebolo kráľa v Izraeli a každý robil, čo uznal za správne. Ako som už spomenul v knihe Sudcov je zachytené obdobie, kde takéto jasné vzory chýbajú. Za sudcov sú tu označovaní ľudia ako Šamgar, Tólá, Jáír, Otniél, Ehúd, Debora, Bárák, Gideon, Samson. Iste mnohé z týchto mien počujete prvýkrát. A v mysli vám skrsne spomienka možno iba na siláka Samsona, ktorý však sudcom nebol, prípadne Gideona. O čom je teda táto reč. V tom čase nebolo kráľa v Izraeli a každý konal, čo uznal za správne. Veľký vodca Jozue neustanovil pred smrťou svojho nástupcu. Iste veľmi dobre poznáte Jeho slová, kde hovorí: Ja a môj dom budeme slúžiť Hospodinovi. Keď však vymreli všetci, čo pamätali na Božie vedenie po púšti, Izraelci začali zabúdať na Boha. Čoraz viac prijímali do svojho života pohanské zvyky a dostali sa do područia iných národov. Kniha Sudcov v tom vidí aj Boží trest za nevernosť. Keď sa však spamätali a kajali sa, Boh im posielal sudcov, ktorý ich z područia iných národov vyslobodili. Toto obdobie trvalo skoro 400 rokov a patrí medzi najtemnejšie obdobia v histórii Izraela. V tom čase nebolo, kráľa v Izraeli a každý konal, čo uznal za správne. Je to smutné konštatovanie. Po tom Józuovom: Ja a môj do budeme slúžiť Hospodinovi. To znie aj trochu čudne. Veď Izraelci mali stále svojho Pána a kráľa, bol ním Hospodin. Mali prikázania, ktorými sa mali riadiť, mali svätyne a obetné predpisy, mali truhlu zmluvy, stánok stretávania. Všetko toto bolo a napriek tomu znie v knihe sudcov ako refrén: v tom čase nebolo kráľa v Izraeli a každý konal, čo uznal za správne. Izraelci zabudli na Hospodina. Sudcovia ich vytrhli z biedy len na krátky čas. Keď to povedomie o Božej zachraňujúcej moci opäť stratili, keď sa od Neho odvrátili, opäť upadli do područia iných národov.
Keď Ján krstil pri Jordáne, situácia bola podobná. Izraelské kráľovstvo bolo v područí Rimanov, bolo rozdelené na štyri časti, v ktorých vládli Pontský Pilát, Herodes, jeho brat Filip a Lyzaniáš. Jánova kritika na stranu kráľovského dvora mu priniesla väzenie. Herodes neprijal kritiku a nakoniec dal Jána na návod Herodiady sťať. Herodes bol len bábkovým kráľom v rukách Rimanov. Ľud čakal na ozajstného kráľa a Ján Krstiteľ ho mocne zvestoval. Keď ho uväznili, prišiel mocnejší ako on. Cesta bola pripravená. Jánova zvesť zasiahla mnohých a aj viacerí jeho učeníci prišli ku Kristovi. Spomeňme len Jakuba a Jána.
V tom čase nebol kráľa v Izraeli a každý robil, čo uznal za správne. V tom čase nebolo vládcu, premiéra, prezidenta, vodcu a každý robil, čo uznal za správne. Iste sa aj dnes mnohý tak správajú. Ako to však má byť u nás kresťanov. Ktorí vyznávame, že máme Pána a Kráľa. Ktorí sa k Nemu pravidelne modlíme. Pre kresťana platí, že sa nikdy nemá správať, ako keby na tejto zemi nebolo žiadneho vládcu. Práve v dobách, kde chýbajú jasné vzory, v dobách ťažkostí, bezvládia, súženia, má kresťan stále vyznávať a držať sa toho, že je tu spravodlivý vládca a kráľ. Naša domácnosť má byť vzorom pre okolie, že takéhoto kráľa máme a má byť vzorom v konaní a správaní sa. Má vyznávať podobne ako kedysi Józua: Ja a môj dom, to jest všetci, ktorí v ňom žijeme, budeme slúžiť Hospodinovi. Jeho slova sa držať, jeho prikázania zachovávať. Kresťania majú byť takýmito svetlami, majákmi v neistých časoch. Domy postavené na skale, ktorou je Kristus. Ktorého pokladáme za jediného Pána a kráľa, ktorý má moc zachrániť naše telá i duše, celého človeka. Amen
Modlitba:
Ďakujem Ti, Hospodine, za svedectvo Jána Krstiteľa, že on ako pripravovateľ cesty nášmu Pánovi smelo o sebe vyznal, že nie je on tým spasiteľom, ale po ňom príde väčší. Nech je nám vzorom aj v našom kresťanskom konaní, aby sme pri zvesti slova o Tebe nie seba stavali do popredia, ale Teba. Nech sú naše slová jasné a smelé aj v tomto ťažkom čase. Chceme byť Tvojimi vernými svedkami a pomáhať nachádzať ľuďom správny smer. Nech sme hlasom na púšti tohto sveta, ktorý je jasne počuť a vydáva svedectvo o Tebe.
Amen.
Mgr. et Mgr. Miloslav Gdovin
evanjelický a. v. farár
ilustračné foto: pixabay.com
