Prichádza, aby vstúpil
1. nedeľa adventná
Modlitba:
V ústrety Tebe, Kriste náš milý, kráčame dnes,
uzrieť Ťa v duchu, načrieť i sily jak Ty sám chceš.
Buď požehnaný na svojej púti a prídi i k nám,
bez Teba duša hynie nám, smúti, vojdi v jej chrám. Amen.
„Požehnaný Pán Boh Izraelský, že navštívil svoj ľud a vykúpil ho. A ty dieťatko budeš sa volať prorokom Najvyššieho, lebo pôjdeš pre tvárou Pánovou, aby si mu pripravoval cestu a učil jeho ľud známosti spasenia, totiž, že náš Boh odpustí hriechy zo svojho milosrdného srdca, s ktorým zhliadol na nás ako vychádzajúce slnko z výsosti, aby svietil sediacim v tme a tôni smrti a upravil nám nohy na cestu spasenia. A toto dieťatko rástlo a mocnelo na duchu a bolo na púšti až do dňa svojho vystúpenia pred Izraelom. Amen.“
L 1, 68; 76 – 79
Milé sestry a bratia!
Noc pokročila a deň sa priblížil. To sú slová apoštola Pavla. Hodia sa do tejto situácie, k dnešnému ránu. Aj teraz sme svedkami toho, že noc pokročila a nastal nový deň. Tento deň je vzácna preto, lebo vstupujeme do Adventu. Štyri nedele pred Vianocami nás pripravujú na príchod Mesiáša Pána Ježiša Krista.
Evanjelista Lukáš nás chce konkrétnym posolstvom a svojim vlastným svedectvom, uviesť do adventu. Ide o akýsi žalm chvály, ktorým kňaz Zachariáš oslavuje Hospodina, keď je dotknutý nastávajúcim adventom v jeho vlastnom živote.
V prečítanom texte sú štyri veľmi zaujímavé obrazy spojené s príchodom Boha na túto zem.
Prvý obraz predstavuje kňaza Zachariáša, ku ktorému prichádza Boží anjel so vzácnym posolstvom. Prináša zasľúbenie o narodení syna, ktoré bude priamo súvisieť s narodením Mesiáša. Zachariáš však pochybuje. Neprijíma toto svedectvo. Nevie tomu veriť. Božia reakcia na jeho pochybnosti je možno z ľudského pohľadu prísna. Anjel mu povie, onemieš a nebudeš môcť hovoriť, dokiaľ sa toto všetko nestane.
Druhý obraz predstavuje mladé dievča, ktoré sedí niekde doma v Nazarete a prichádza za ňou ten istý anjel so zasľúbením, že počne a porodí syna. A tu počujeme pokorné a radostné prijatie tejto skutočnosti, ktoré Mária vyjadrí slovami: Som služobnica Pánova, nech sa mi stane podľa Tvojej vôle.
Tretí obraz predstavuje túto mladú Máriu, ktorá sa vyberie z Nazareta do Jeruzalema k svoje príbuznej Alžbete a tam sa navzájom tieto ženy tešia z toho, že obe počuli krásne zasľúbenie, že budú obdarované životom a sú vďačné za to, že si ich Boh vyvolí pre svoje dielo.
Štvrtý obraz predstavuje kňaza Zachariáša, ktorému sa pri narodení syna, ktorému dajú meno Ján, znova rozviaže jazyk a on môže hovoriť a tento chválospev je výsledkom novej možnosti hovoriť. Skúsme si predstaviť, aké to muselo byť ťažké pre kňaza, byť deväť mesiacov nemý a nemôcť vykonávať svoju kňazskú službu v chráme. Preto na znak vďaky, radosti a nadšenia, napíše Zachariáš tieto krásne slová: Velebí moja duša Boha a pokračuje, zo svojho milosrdného srdca, s ktorým zhliadol na nás ako vychádzajúce slnko z výsosti, aby si zasvietil sediacim v tme a tôni smrti a upravil nám nohy na cestu spasenia.
Bratia a sestry, Zachariáš má na ceste života už niečo za sebou. Prežil všeličo pekné i ťažké, ale to najťažšie, čo nesie celý život so sebou, je skutočnosť, že jeho národ sa nachádza v ťažkom položení, lebo je zotročovaný rímskou mocou, že trpí náboženskou i politickou neslobodou. Zachariáš vie, ako Boží služobník, o prísť majúcom Mesiášovi. Túži po oslobodení a naplnení Božích zasľúbení. K tomu nie je obdarovaný so svojou manželkou ani potomstvom a zrazu príde moment, keď Boh prichádza. Prichádza advent do jeho života, do jeho rodiny. Smútok sa stáva minulosťou. Prichádza radosť a potešenie z toho, že sa napĺňajú proroctvá a on vie, že s Mesiášom sa na tomto svete všeličo zmení. A on to v tých slovách chválospevu aj vyjadruje a ospevuje, že príde Boh, ktorý bude milovať ľudí, prejaví lásku a milosrdenstvo, daruje odpustenie, prinesie oslobodenie a nový život. A k tomu sa stane i ten vzácny div, že žena, ktorá v súvislosti s vekom, už nemôže mať deti, predsa počne a privedie na svet dieťa.
Bratia a sestry, to je advent v živote Zachariáša. Aký bude ten tvoj advent? Boh dnes prichádza a ja by som zhrnul slová dnešného chválospevu do tejto vety:
- Prichádza, aby nás požehnal
- a aby sme mu my slúžili
Boh prichádza, aby požehnal Zachariáša, jeho manželku, aby sňal zo svojho národa ťarchu otroctva, aby sňal z nás naše bremená, ktoré nás ťažia. A najväčším bremenom nášho života je náš hriech, ktorý ťaží naše svedomie a On prichádza, aby sa zo svojho milosrdného srdca sklonil k tým, ktorí sedia v tme. Sme všeličím vnútorne zasiahnutí, zničení, niekedy tomu hovoríme stres, či depresia, proste hlboké sklamanie, smútok, beznádej, nechuť žiť a ísť ďalej cestou života. Prichádza, aby svojím svetlom z výsosti zasvietil tým , ktorí sedia v tôni smrti a prežívajú smrť ako najťažší fenomén života a premenil tôňu smrť na radosť z vzkriesenia a večného života.
Otvorme svoje srdcia, lebo taký Boh, ako prišiel k Zachariášovi a Alžbete, prichádza aj k tebe a ku mne dnes. Nastáva nový deň. S novým dňom vždy prichádza niečo nové. To čo bolo sa už nevráti, je to za nami. Nový deň otvára nové možnosti. Tento nový deň prináša novú budúcnosť, inú existenciu. Všetko nové vo vzťahu k Bohu i k ľuďom sa začína pokáním.
V našich kostoloch je v advente fialové rúcho. Fialová farba je symbolom pokánia. Ak chceme začať s Bohom, začať život, ktorý prináša, nemôže sa začať inak, ako pokáním. Teda tým, čo bolo, či je zlé sa stane minulosťou. Tým, že to budeme ľutovať, poprosíme o odpustenie, že darujeme odpustenie a nebudem žiť ďalej vo vnútornej tvrdosti a sklamaní, lebo to nikdy neprinesie nový začiatok. Povedané slovami apoštola Jána: Ajhľa stojím pri dverách a klopem a každý, kto počuje môj hlas a otvorí mi dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.
Bratia a sestry, v starom Izraeli v čase Ježišovho života, stolovanie nebolo len symbolom dobrej pohody, dobrého jedla a pitia. Malo ďaleko hlbší duchovný význam. Stolovanie bolo znakom spoločenstva, vzájomnej jednoty a požehnania. Požehnanie znamená Božiu prítomnosť v živote mojom, mojej rodiny, spoločenstva, požehnania, bez ktorého je náš život chudobný. Toto všetko prináša Kristus aj nám. Preto prichádza, aby nás požehnal a aby sme mu mi slúžili.
Možno cítite aj vy, že sa tu jedná o vzťah. Boh prichádza k nám, k človeku. Chce obnoviť spoločenstvo s nami prerušené našim hriechom. Boh prichádza s plným priehrštím svojho pokoja, lásky, priazne. Jednoducho toho, čo nazývame požehnaním. S istotou, že chce byť s nami, stáť pri nás v každej situácii, či životnom položení. Chce nás uistiť o tom, že niet takého problému v našom živote, ktorý by nám nepomohol vyriešiť. A očakáva od nás, že my otvoríme svoje srdcia, prijmeme toto požehnanie a budeme mu slúžiť. Zachariáš to vyjadruje slovami, že my budeme slúžiť svojmu Bohu bez strachu v svätosti a spravodlivosti pred jeho tvárou po všetky dni svojho života.
Bratia a sestry, slúžiť môže ten, kto zažije to prvé, totiž, že prijme požehnanie. Ten, kto je požehnaný, sa môže stať požehnaním pre druhých. Nejde to nijako inak. Ten, kto je požehnaný, potom môže slúžiť bez strachu. O strachu sa zvykne hovoriť, že má veľké oči. Strach v živote človeka všeličo spôsobuje. Často sa bojíme viac, ako je vhodné. Niekedy treba mať aj bázeň, rešpekt, či trochu strachu, aby sme boli zodpovední. Aby sme mnohé veci brali vážne. Ale Zachariáš hovorí o službe Bohu a ľuďom bez strachu. Strach môže mať dve podoby, je to strach pred Bohom a strach pred ľuďmi. Strach pred Bohom by som nahradil ďaleko krajším, vzácnejším slovom bázeň. Luther hovorí v Malom katechizme: Máme sa Pána Boha báť a ho milovať! Mať bázeň pred Bohom znamená mať pred ním rešpekt. Znamená to, brať Boha a jeho slovo smrteľne vážne a prechovávať k nemu úctu. Podľa jeho slova žiť a konať. Boha sa treba skutočne v tomto zmysle báť a mať pre ním bázeň.
Ale netreba sa báť ľudí a mať pred nimi strach. Kto sa bojí Boha, ten sa nemusí mať ľudí. Treba mať úctu a rešpekt pred autoritami aj na tejto zemi. Oni sú odvodené od Božej autority. Ale, ak tieto autority nekonajú v súlade s Božou vôľou, nemáme sa ich báť.
Božie slovo hovorí, viac sa sluší poslúchať Boha, ako ľudí. Ak chceme slúžiť a mať z tej služby radosť, potrebujeme Božie požehnanie a nebáť sa.
Zachariáš myslí v tomto chválospeve aj na svojho syna Jána, o ktorom hovorí, že on je ten, ktorý pôjde pred tvárou Pánovou a bude mu pripravovať cestu, bude sa volať prorokom Najvyššieho a bude učiť ľudí ceste spasenia. A my vieme, ako krásne túto úlohu celým svojím životom naplnil smutného a bolestného konca, do mučeníckej smrti. Učil ľudí ceste spasenia a ukazoval na Krista. Na toho, ktorému mali všetci slúžiť, ktorého mali oslavovať, o ktorom Ján vyznal, že mu nie je hoden rozviazať remienky na obuvi, lebo je poslaný od Otca.
Milí bratia a sestry!
Zachariáš prežil svoj advent, chvíľu, keď Boh vstúpil do jeho života a otvoril mu novú budúcnosť. O to isté sa Boh usiluje aj v tomto advente. Prichádza, aby vstúpil do našich životov a priniesol novú budúcnosť. Budúcnosť, v ktorej nás on bude viesť, požehnávať a my mu budeme celým životom slúžiť. Amen.
Modlitba
Nebeský Otče, ďakujem, že si pretrhol nebesá a zostúpil do našej chudoby, hriechu, beznádeje a priniesol si možnosť nového začiatku. Daj, aby sme túto možnosť využili a otvorili svoje srdcia Tvojmu Synovi Ježišovi Kristovi. Len v Ňom je pravá budúcnosť a zmysel život. Daj, aby sme to pochopili. Amen.
Mgr. Ondrej Koč
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto:Andres F. Uran on Unsplash
