Učenie o predestinácii (predurčení k spáse) patri k najťažším kapitolám dogmatiky – vierouky, lebo tu ide o jedno z Božích tajomstiev. Biblické učenie o tejto otázke nebudeme podrobne rozoberať, pretože to patrí skôr do výkladov a novozmluvnej teológie. Zo svedectva Písma jasne vysvitá, že naše spasenie je dielom Božej milosti. Boh nám v Kristovi pripravil spasenie.
Neveriaci v Krista nedochádzajú spasenia
Táto príprava spásy ako Boží úmysel je označená pojmom predzvedenie: „Lebo ktorých (Boh) vopred poznal, tých aj predurčil na podobu obrazu svojho Syna, aby On bol prvorodený medzi mnohými bratmi.“ (R 8, 29) Predzvedenie však nie je predurčenie, totiž vedenie o niečom v kauzálnom – príčinnom zmysle. Predzvedenie znamená, že Boh vo svojej milostivej vôli vedel o nás, priznal sa k nám ako takým, ktorí budú spasení. Tento Boží plán nemôže nič prekaziť. Treba však poznamenať, že toto predzvedenie nie je totožné s vyvolením. Vyvolenie je totiž druhý stupeň predzvedenia, je to už historické uskutočnenie Božieho plánu spásy. Aj to sa realizuje v Kristovi a človek sa ho stáva účastným vierou. Boh ponúka spásu všetkým a nielen niektorým, niekoľkým: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ „… vydal som ho do rúk najmocnejšiemu medzi národmi a naloží s ním podľa jeho bezbožnosti.“ (J 3,16; Ez 31, 11). Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení (1Tim 2, 4; Tit 2, 11). Ak však nedochádzajú všetci spasenia, je to preto, lebo neprijímajú im ponúkanú milosť – neveria v Krista. Toto je všeobecné učenie Písma. Len ojedinele nachádzame citáty, ktoré naznačujú, akoby išlo o partikulárnu predestináciu (Iz 6, 9 – 10; J 12, 39 – 40; Mt 18, 13 – 14). Ak však tieto miesta vysvetľujeme vo svetle celého Písma, vidíme, že tu nie je reč o partikulárnej predestinácii, lebo nie Božia vôľa bola príčinou zatvrdnutia Židov, ale ich neochota. Židia nechceli veriť, a preto ich neskôr Boh potrestal tým, že nemohli veriť. Ani R 9, 11: „… a keď sa jej ešte nenarodili (synovia), ani nespravili nič dobré ani zlé, aby zostala v platnosti rada Božia, tá podľa vyvolenia…“ – nehlása partikulárnu predestináciu. Je tu síce reč o zavrhnutí Židov, ale je to len zavrhnutie dočasné, a nie trvalé. Toto zavrhnutie Židov slúži k spáse pohanom a napokon i k obráteniu Židov samých, lebo R 11 sa končí mohutnou doxológiou (je velebenie výsostnej božej moci) o veľkej – všeobecnej milosti Božej, ktorá sa nad všetkými zmilúva: „A tak celý Izrael bude spasený, ako je napísané: Príde zo Siona vysloboditeľ, odvráti bezbožnosť od Jákoba; a to bude moja zmluva s nimi, keď im snímem hriechy. Podľa evanjelia sú síce nepriatelia pre vás, ale podľa vyvolenia (sú) milovaní – pre otcov.“
Spoliehať sa na Boha odporúčal Luther
Učenie o predestinácii pochádza od Augustína, ktorý oproti pelagianizmu (učenie Pelágiusa, že krst nemá žiadnu hodnotu a nič nemení v živote človeka, pretože milosť, ktorú nám má dať krst, je nám daná v stvorení v prirodzenosti) prízvukoval, že človek nie je schopný k ničomu dobrému, všetko je od Boha, ktorý je absolútna moc. On vyvolil k spaseniu len určitých ľudí; tí vyvolení nemôžu stratiť Božiu milosť. Neskoršie sa úradná cirkev odklonila od Augustína a priblížila sa k pelagianizmu. Predstináciu do dôsledkov hlásali Zwingli a Kalvín. Zwingliho náuku možno označiť za determinizmus (filozofický názor, podľa ktorého je akékoľvek dianie nevyhnutne príčinne dané a náhoda neexistuje) a vo svojich dôsledkoch je to ohrozenie vykupiteľského Kristovho diela. U Kalvína je predestinácia základným článkom učenia. Boh určil od večnosti jedných k spaseniu, iných k zatrateniu. Boh predurčil aj pád prvého človeka. To je tzv. supralapsárna predestinácia. Sám Kalvín označuje toto Božie rozhodnutie ako „decretum horribile“ – „hrozné rozhodnutie“. Je to však potrebné preto, lebo všetko má slúžiť k Božej sláve. Teda Kalvínovo stanovisko sa úplne uplatnilo vo väčšine reformovaných vierovyznaní, iba v Holandsku sa arminiáni postavili proti nemu a na dordechtskej synode prijali infralapsárnu predestináciu (predestinácia až po páde prvého človeka). Melanchton hlásal najprv prísny determinizmus. Neskôr však zmenil svoj názor pod vplyvom Luthera, a tak v Augustane nenájdeme už vyhradenú náuku o predestinácii. Aj Luther bol spočiatku zástancom krajného determinizmu. V spise De servo arbitrio, 1525, popiera akúkoľvek slobodu človeka. Boh je absolútnym Pánom, a preto On všetko pôsobí a určuje. Luther však vie o biblickej zvesti, že Boh nechce smrť hriešneho človeka, Boh chce spásu všetkých. Tak to zjavil v Ježišovi Kristovi. A predsa, tento Boh vo svojej tajnej rade určil lós všetkých. Tento rozpor medzi „Deus abscenditus“ a „Jeus revelatus“ rozriešil Luther tak, že odporúčal spoliehať sa na zjavenie Boha a Jeho prostriedky milosti. Neskoršie Luther zmiernil tento prísny determinizmus. To robí rozdiel medzi praescienciou a predestináciou. Milosť Božia platí pre všetkých, vyvolení sú však len tí, ktorí veria v Krista. V tomto zmysle učila luteránska dogmatika 17. storočia. Racionalisti a Schleiermacher prízvukovali viac univerzalizmus milosti Božej. V novšej dobe bolo pozorovať návrat k staroluteránskym názorom. Walther, predstaviteľ teológie luteránskej cirkvi v Amerike, tvrdil, že vyvolenie nie je závislé od viery človeka, ale je podmienkou viery.
Boh je slobodný v tom, komu udelí milosť – musí však veriť v Krista
Nemecká luteránska teológia sa stavala proti kalvínskej náuke o predestinácii, lebo považuje dejiny za niečo uzavreté, dokončené. Táto náuka má nebezpečné konzekvencie aj pre náuku o spáse. Človek si nemôže byť nikdy istý svojím spasením, lebo Božie zasľúbenie o spáse neplatí všetkým, ale len vyvoleným. Zbytočne upiera svoj zrak ku Kristovi. Náuka o predestinácii nemôže mať ten zmysel, aby rozriešila záhadu v dejinách spásy. A predsa treba vážne brať z náuky o predestinácii pojem zavrhnutia. Musíme prízvukovať, že Boh je slobodný vo svojom milosrdenstve. Bohom nedisponuje človek, ale Boh disponuje človekom. Až vtedy, keď si uvedomíme, že Boh môže zavrhnúť, koho chce, až vtedy si náležíte oceníme div slobodnej Božej milosti. Uvedomenie si možnosti zavrhnutia neznamená porušenie evanjelia o všetko zahŕňajúcej milostivej Božej vôli, ale je to nevyhnutná podmienka pre to, aby sme si uvedomili, že i pri plnom chápaní evanjelia Boh ostáva pre človeka Bohom a viera ostáva vierou. Veriť znamená z možnosti Božieho zavrhnutia utiekať sa ku skutočnosti vyvolenia, ktoré nám ponúka evanjelium (s bázňou). Myšlienka takto chápanej predestinácie posilňuje vieru a očisťuje ju, aby viera ostala vierou. Nemožno celkom odstrániť pozadie zavrhnutia ako možnosť Boha, ktorý je tu ako „Deus absconditus“ – „Boh skrytý“. Pravdaže, vo viere sa utiekame od tohto skrytého Boha dvojitej predestinácie k zjavenému Bohu, v Jeho jednoznačnej skutočnosti, ako k večnému Zľutovníkovi.
Spracované podľa JM
ilustračné foto: pixabay.com
