30 rokov ŠtB
Prečo sa o tom má stále hovoriť?
Jednoduchá odpoveď by mohla znieť: Pretože sa stále klame a zrádzajú sa ľudské životy. Ak máme zametať pred vlastným prahom, tak nemáme hľadieť na svet, ale pozrime sa do našej cirkvi.
No tam sa mnohým pozerať nechce, lebo niekto si vytvoril svoj život tak, aby mu bolo za každého režimu, za každej politickej klímy stále dobre. Ako v tomto ponímaní obstojí kresťan? Skutočný kresťan s ťažkosťami, pretože hriech vládne v tomto svete v ľudskom tele v značnej miere a s hriechom je potrebné bojovať.
No niektorí paradoxne namiesto hriechu bojujú s veriacimi v cirkvi. A nad veriacimi chcú zvíťaziť vo svojom vymyslenom boji.
Počas komunistického režimu u nás sa bojovalo proti triednemu nepriateľovi nielen zo Západu, ale hlavne v domácich radoch. Nepriateľa bolo potrebné hľadať aj v cirkvi, aj v tej našej. Na veľké prekvapenie nás mladších sme po páde komunizmu u nás zistili, že sa to v našej cirkvi len tak hemžilo množstvom bratov v službe, ktorí donášali svetským orgánom jeden na druhého.
Nie brata, ale vraj nepriateľa išiel udať, nažalovať. Prečo? Aby dotyčnému sťažil život. Čo v tej dobe znamenalo aj stratu súhlasu k vykonávaniu kňazskej služby, stratu miesta v cirkevnom zbore, ba aj väzenie. Už aj z tohto pohľadu je farizejské, keď niekto povie, že sme sa z toho aj ako cirkev kajali. Nekajali!
Lebo pokánie znamená aj zmenu myslenia, ktoré by mal prinášať život, a nie rovnaké praktiky konania voči sebe v cirkvi ako za komunistického režimu. Vymyslieť si nepriateľa, vytvoriť legendu, teda históriu dotyčného „nepriateľa“, a potom štvať evanjelickú verejnosť klamstvami – a následne hovoriť o jednote, o potrebe pokoja a spolupráce, to je scenár, ktorý sa po páde režimu už zopakoval niekoľkokrát.
Rovnaký scenár, rovnaké postupy, len nepriateľ, daná osoba či osoby majú iné mená. Výsledok má vždy rovnaký, a to poškodiť jednotlivcov a priniesť do cirkvi rozklad. Kto nechce vidieť, neuvidí; a kto nechce počuť, nebude počuť. Tak, ako poniektorí nechceli počuť hlas bratov farárov, ktorí boli väznení a z ktorých bývalý režim urobil ľudí druhej kategórie, tak aj dnes niektorí opakujú lži, ktoré sa šíria z najvyšších miest cirkvi – a to je zle.
Účelovými záznamami, krivými uzneseniami na synodách, na dištriktoch alebo v zboroch si chcú aj pred Pánom Bohom tí, ktorí si vymýšľajú nepriateľov, zabezpečiť akúsi „imunitu“. V skutočnosti nie voči Pánu Bohu, ale voči ľuďom sa chcú javiť lepšími. Tými, ktorí odhalili nepriateľa a účinne proti nemu bojujú. Roky sledujeme tento cirkus zla spôsobený spolupracovníkmi ŠtB. Rovnaký scenár, rovnaké nátlakové metódy, vyhrážanie sa, rovnaké rozbíjanie cirkevných zborov. Rovnaké ničenie ľudských životov a následne presadzovaný pocit ich víťazstva, toho, ako zvíťazili nad nepriateľom – no v skutočnosti vždy konali diabolsky.
Spochybňovanie deštruktívnej činnosti spolupracovníkov ŠtB sa vysvetľuje novými časmi, jednoducho: teraz už každý má byť ticho. Jedno však týmto propagátorom „pokoja“ uniká, a to nebezpečenstvo zvyknúť si na konanie zla. Zla, ktoré sa halí do rúcha nečitateľnosti pre verejnosť, a pritom je neskutočne deštruktívne. Ak sa to netýkalo teba, tak aj pripomínanie práce spolupracovníkov ŠtB je minulosťou. Problémom je, že duchovní, ktorí boli spolupracovníkmi s ŠtB, neprestali v cirkvi konať zlo. Dôsledky ich činnosti sa prejavujú doposiaľ.
Preto sa o tom má hovoriť, lebo tajná činnosť proti cirkvi neprestala. Navonok sa má javiť všetko v poriadku. Dokonca biskupi vyzývajú k spolupráci, k jednote, akoby to doposiaľ nemalo platiť a generácie pred nami akoby nevedeli, že ako kresťania si majú pomáhať, a to nielen v bežnom živote, ale i pri šírení evanjelia. Smutné je na tom to, že kedykoľvek sa objaví problém v cirkvi, na deväťdesiatdeväť percent je za tým to temné pôsobenie tých, ktorí sa nevzdali svojho zámeru riadiť ľudí podľa seba, a nie podľa Kristovho evanjelia.
„Viete, oni nemajú radi dobrých ľudí.“ „ Im prekáža, keď niekto má rád evanjelickú cirkev.“ „ Na nič sa nehráte.“ „ Vám na cirkvi záleží.“ „Oni, on, nechce, aby sme vám pomáhali.“ „Neklamete s nimi.“ – To je len pár výrokov evanjelikov, ktoré som počula, ako oni vnímali pôsobenie niektorých funkcionárov v cirkvi aj voči mne. Práve títo funkcionári v cirkvi často dehonestovali úprimných evanjelikov, vysmievali sa im, ohovárali ich, presadzovali do funkcií ľudí, ktorí im v ničom neprotirečili, ale ani nepovedali slovo napomenutia, ani poukázali na zlé smerovanie. Oni nič nevideli, nevidia, lebo poskytnutá funkcia im lichotí a zaviazala im zároveň ústa pre pravdu a rast v cirkvi.
Nie raz som počula, ako sa dohadovali miesta, ako sa hovorilo o tom, ako si budú vyberať ľudí (žiaľ, nikdy nie s cieľom posunúť cirkev k lepšiemu), ako budú voliť tých, čo neurobia hanbu (paradoxne je potrebné vidieť kauzy, ktoré ich nominanti spôsobili v cirkvi). Takže tu nejde o vieru človeka v Pána Boha. O jeho kvality, úprimnosť, ochotu, Božie volanie do služby. Nie, tu po páde komunizmu šlo stále o to jedno: mať sa dobre, priživiť sa na cirkvi. Dobrých odstaviť zo služby, darebných zvoliť, aby zastrašovali Boží ľud. Cena za ich prilepšenie si života: zrada človeka. Scenár na dosiahnutie cieľa: vytvorenie nepriateľa. Akčný plán: rozvrat, vytvorenie zlého obrazu človeka v spoločnosti, rodine, práci. Izolovanie a ponižovanie. Použitie priateľov na vytváranie zlého obrazu. Maskovanie: prezentovať sa ako ten, ktorý pomáha, ktorý je iný, ktorý nie je ako ten nepriateľ.
A kde je pravda? Pravda je tá, že Krista vždy zabíjajú, a pritom tvrdia, že v Neho veria. Aj všetky dnešné trápenia v cirkvi sú dôsledkom zlého zmýšľania, zrady na človeku a vysmievaniu sa Pánu Bohu.
Vysporiadanie sa v našej cirkvi s otázkou ŠtB sa neudialo, preto cirkev stále žne krízy, ktoré vyrastajú z praktík voči ľuďom v cirkvi. Práve tie praktiky sa presadzujú, ktoré sú v rozpore s Kristovým poslaním a učením cirkvi.
Toto je hra o život, kde Boh chce zachraňovať a zachraňuje človeka, ale myseľ ochotná zrádzať znova a znova ničí cirkev zvnútra.
S praktikami ŠtB som sa ja osobne paradoxne stretla a stretávam v prostredí cirkvi po páde komunistického režimu. Kto by tomu veril, však? A predsa je to pravda. Je to pravda. O záchranu ľudského života tým, ktorí boli vychovávaní eštebákmi, v cirkvi nikdy nešlo. Ich pôsobenie priamo protirečí Kristovmu poslaniu zachraňovať tlejúce, nalomené, choré, teda samotnú podstatu misijného príkazu. Veď či preto cirkev zachraňuje cez slovo Kristovo, aby potom mohla „zabiť“ človeka?! Pri praktikách spolupracovníkov ŠtB v cirkvi je to dodnes praxou!
Hovoriť o tom sa má stále preto, aby si nik nevytváral ilúziu o cirkvi, ktorá sa od záchrany človeka odkláňa.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
