„Bratia moji, pokladajte si za najväčšiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania, vediac, že skúšky vašej viery spôsobia vytrvalosť. Ale vytrvalosť nech je dokonalá v skutku, aby ste boli dokonalí a celí bez úhony, aby ste v ničom nemali nedostatok. Ak sa niekomu z vás nedostáva múdrosť, nech si ju prosí od Boha, ktorý prosto a ochotne dáva všetkým, a dostane sa mu jej. Ale nech prosí s vierou, bez akéhokoľvek pochybovania. Lebo kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, ktorú vietor unáša a zmieta. Lebo nech si taký človek nemyslí, že dostane niečo od Pána – muž (to) rozpoltený, vo všetkom počínaní nestály.“ (Jk 1, 2 – 8)
Považujem si za veľkú česť byť prítomný na týchto službách Božích, keď Trojjedinému Pánu Bohu ďakujeme za našu Evanjelickú a. v. cirkev na Slovensku, ktorá bola zriadená vo vtedajšej úplne začínajúcej ČSR. Pánu Bohu ďakujme aj za to, že viedol a požehnával tých, ktorí boli pred storočím na čele našej cirkvi, že im v náročných podmienkach dával silu viery, pevnú vernosť evanjeliu Pána Ježiša Krista, múdrosť, odvahu a odhodlanie i veľkú vytrvalosť a trpezlivosť.
Hospodin spojil srdcia dvojičiek týchto
Jur Janoška vo svojej správe o tomto procese v kontexte povojnového obdobia píše: „Kysne to na všetky strany v ľudskej spoločnosti, ako kysnúce víno vyhadzuje zo seba na vrch špinu, no bude sa ono čistiť, ale žiada nové nádoby. V týchto bôľoch pôrodných sa rodia dva blížence: slobodná Československá republika a jej mladšia sestra, ev. a. v. cirkev na Slovensku… Stojíme tu nad ich kolískou. Akých najsúcejších, najrozvážnejších, najhúževnatejších z duchovného i svetského stavu údov mala ev. a. v. cirkev na Slovensku, takí ste povolaní sem, aby ste stáli nad jej kolískou… Hospodin spojil srdcia dvojičiek týchto, aby tá mladšia jemnosťou svojou úzdila silu, mravom svojím šľachtila život, bohatstvom nehynúcich pokladov srdca a duše obohacovala srdce a dušu staršej svojej sestry – a staršia veľkou mocou svojou mladšiu ochraňovala, šľachetným snahám jej k uskutočňovaniu dopomáhala, v tiesňach života jej vždy pomocnú ruku podať hotová bola. Keď sa takýto pomer vernosti zachová i na jednej, i na druhej strane, pomer tento dopomôže k rozkvetu i republike, i cirkvi… A ja myslím, že my z našej stránky dosiahneme tento cieľ tak, keď učiteľom našim vo všetkom našom konaní bude čisté evanjelium Kristovo, najprvším zákonom zákon, ktorý je najvyšším v kráľovstve Kristovom, zákon lásky, zákon, ktorý nevytvára prísnosť trestať nešľachetníkov, veď i otec tresce, i keď miluje poblúdeného syna svojho. Kristus vzal korbáč na kupcov a predavačov, ktorí: Dům modlitby učinili peleší lotrovskou. Až po najkrajnejšie hranice možnosti láska; kde tá neosoží, plná prísnosť, ale i v jednom, i v druhom nestranná, úplná spravodlivosť vedie spolupracujúce kruhy. To vzbudí i u nepriateľov cirkve úctu, a koho si musíme uctiť, ku tomu máme i dôveru. I lekár ostrým nožom vyreže vred na tele, čo spôsobí bolesť, a potom uzdravenie.“
Spása je vysoký cieľ
Veľmi dobre vieme, že v živote sa dá veľa dosiahnuť vytrvalosťou a trpezlivosťou. Bez vytrvalosti ľahko zakrpatie aj nadanie. Na druhej strane vytrvalosť neraz umožní predbehnúť menej nadanému i nadaných. Vytrvalosť je mnoho ráz viac ako nadanie.
Túžbou ľudí býva, aby kráčali životom ľahko. Aby sa všetko samo poddávalo a vychádzalo v ústrety.
Ale to je vo svojej podstate veľmi nebezpečná cesta, viac ako tá, kde je na každom kroku prekážka a kde sú ťažké úseky, vyžadujúce vypätie všetkých síl a sústredenie celej mysle, aby mohli byť čo najlepšie prekonané. Zlenivieť pohodlím môže telo, ale aj duch. Preto apoštol Jakub píše: „Bratia moji, pokladajte si za najväčšiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania, vediac, že skusovanie vašej viery pôsobí vytrvalosť.“ Tu ide o vytrvalosť v duchovnom boji, o víťazstvo, ktoré nemožno dosiahnuť bez vytrvalosti. Bez vytrvalosti viery, lásky a nádeje.
Kresťanská vytrvalosť musí byť založená na dôvere v Pána Boha.
Spása je vysoký cieľ, vyšší a vzácnejší ako všetky rekordy a ceny. Nie je ľahko dosiahnuť tento cieľ, i keď nám cestu k nemu umožnila a veľmi uľahčila Božia láska v Kristovi. Nesmieme svoj boj, svoj podiel na tomto zápase podceňovať. Je veľkým omylom brať kresťanstvo pohodlne, akoby nám jeho požehnanie a konečný cieľ nemohli utiecť, akoby sa už samo sebou rozumelo, že musíme obdržať dedičstvo večného života len preto, že sa voláme kresťanmi.
Dosiahnuť spasenie vyžaduje vytrvalosť na ceste za Kristom. A túto vytrvalosť treba pestovať, treba sa v nej cvičiť, ako každodenne cvičia tí, čo chcú vyhrať, alebo sa aspoň čestne umiestniť na pretekoch, teda tí, čo nechcú hneď na začiatku boja z ďalšej súťaže vypadnúť. A na niečo podobné myslí v prenesenom zmysle aj Jakub, keď hovorí o príležitosti pre cvičenie sa vo viere v rozličných pokušeniach.
I dnes sa mnoho kresťanov vzdáva bez boja
Pohodlný život by viedol kresťana k spohodlneniu ducha a taký duch by nebol pripravený na nejaký rozhodnejší útok diabla. Podľahol by mu, lebo nebol zvyknutý bojovať, ale duch, ktorý sa kvôli rôznym skúškam stáva ostražitý a skúsený v boji s diablom a hriechom, vie vydržať mnoho, aby nakoniec slávil víťazstvo a obdržal veniec večného života.
Vlastnou mocou sa nedá víťaziť nad pokušením a tí, čo sa zabudli modliť a Boha prosiť o pomoc pre svoj boj, všetci podľahli alebo podľahnú pokušeniu hriechu. Tam možno i celkom malé pokušenie odvedie od cesty spasenia.
Žiaľ –, aj v dnešnej dobe je taká situácia, že je dosť kresťanov, ktorí sa ani len nepokúsia bojovať a vzdávajú sa bez boja. Samozrejme, dá sa to ospravedlňovať – na prvé počutie veľmi vznešenými výhovorkami, únavou, pocitom bezmocnosti, rezignovanosťou. Nie je však často príčinou takéhoto stavu ospalý duch, lenivý, alebo už i celkom mŕtvy?
Apoštol sa obracia na tých, ktorým záleží na spasení. Chceme dosiahnuť ten vysoký cieľ? Apoštol nám odkazuje: Cvičte sa vo vytrvalosti, bojujúc verne svoj boj viery za každých podmienok a okolností!
„A ak sa niekomu z vás nedostáva múdrosti, nech si ju prosí od Boha, ale nech prosí v dôvere…“ Dôvera nás spája v jednotu so zdrojom požehnania a moci, aby sme každé pokúšanie víťazne premohli. Musíme mať istotu, musíme byť presvedčení z celej duše o tom, že Boh chce naše víťazstvo a že nám k nemu i dopomôže, hoci by cesta k cieľu bola dlhá a ťažká a vyžadovala veľkú vytrvalosť a mnoho trpezlivosti. Vyžaduje práve to, čo nám kresťanom obyčajne chýba. Keby sa na prvé volanie ozvala pomoc a hneď na začiatku rozhodla boj v náš prospech, viac by sme dôverovali modlitbe. Ale keď treba znovu a znovu volať, prosiť, keď treba dlhšie bojovať, trpieť a čakať, kedy sa Božie zasľúbenie potvrdí pre nás, ukáže sa, že naša dôvera nemala pevnejší základ, a preto nemáme ani väčšiu vytrvalosť – vytrvalosť vo viere, láske i nádeji.
Viera pochybujúceho je veľmi biedna bylinka
Vytrvalosť v boji ducha a viery je potrebné vedome pestovať, postupne sa v nej umocňovať a k tomu je každé pokušenie vhodnou príležitosťou, vhodným otužovaním i utužovaním a cvičením. Len je potrebné vedieť, čo je náš cieľ, a tak sa stavať zoči-voči každému pokušeniu, každej skúške viery. Zocelený, pripravený duch s Božou pomocou vydrží, zvíťazí, lebo bude chcieť dosiahnuť svoj vysoký cieľ za každú cenu, ktorú by bolo treba v tejto časnosti zaplatiť. Kresťanská vytrvalosť musí byť zbavená každej pochybnosti a nerozhodnosti.
Viera pochybujúceho je veľmi biedna bylinka, ktorú každý nedostatok vlahy vysuší, každý mrázik spáli. „Kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, ktorú vietor unáša, zmieta.“ Niekedy sa vlna vzduje dosť vysoko, ale na ako dlho? Len na chvíľku, aby potom zase tým hlbšie klesla. Takou je i cesta pochybujúceho, nerozhodného kresťana. Zvlnená podľa vetra, podľa počasia doby, rôznych okolností, pokušení a ťažkostí. Na vierolomných kresťanov sa nedá spoľahnúť.
Ich reči, vyslovené za priaznivých okolností nemajú cenu, pretože ich celkom odvolajú, len čo zaveje iný vietor. Jakub píše: „Nech si taký človek nemyslí, že dostane niečo od Pána.“
Sám Pán Ježiš Kristus svojou poslušnosťou Otcovi, svojou veľkou trpezlivosťou, dôverou, oddanosťou až do smrti kríža ukázal vrchol príkladu boja lásky s hriechom a peklom. Je potrebné sa veľmi vážne zamyslieť nad tým ako sme prijali Jeho pozvanie: Poď za mnou! Či sme si tú cestu predstavovali bez kríža, bez nepriateľstva sveta, bez pokušenia, trápenia a boja? Cieľ je vysoký, a bez Krista nedosiahnuteľný. Hlavnú podmienku, aby sme ho mohli dosiahnuť, splnil za nás náš Spasiteľ. Aj nám treba vybojovať si cestu k Nemu a to nejde bez pevnej viery, nezlomnej dôvery a bez vytrvalosti.
Cesta spasenia to nie sú preteky, v ktorých by sa uplatnili len niekoľkí zdatnejší jednotlivci. Všetci máme pozvanie k účasti na spáse. Slabých, ktorí prosia, posilňuje Božia láska. Duchom pyšní a sebavedomí nevystačia so svojimi silami, lebo príliš dôverujú svojej sile a schopnostiam.
Pokora, pocit slabosti nie je u kresťana znamením prehry, nerozhodnosti a pochybovania. Ak sme my slabí, mocný je ten Všemohúci, ktorý zasľúbil: „Vzývaj ma v deň súženia a vytrhnem ťa a ty ma budeš oslavovať.“ V Ňom je naša sila, záruka nášho víťazstva, naša spása. Ale o tom musí kresťan vedieť a nesmie o tom pochybovať.
V pôste si pripomíname, aký bol náš Vykupiteľ zdanlivo bezmocný v rukách sveta! Zdalo sa, že svet a peklo nad Ním nadobro zvíťazili. Vysmievaný, mučený, pribitý ako zločinec na kríž, ale porúčal sa do rúk Otca aj vtedy, keď bol pred smrťou. Vytrval v úlohe Baránka až do konca. Tak zvíťazil nad nepriateľom ľudskej duše. Bol povýšený Otcom do slávy, ktorá prekonáva všetky ľudské predstavy.
Nasledujme Ho skutočne, teda nielen podľa našich predstáv, ale podľa Jeho príkladu, podľa Jeho vôle. Pochybujúci, nerozhodní, vrtkaví kresťania nemajú nádej. To nie je cesta pre nich, na tú nestačia. Len vytrvalí a očakávajúci v dôvere v Boha zdolajú prekážky.
Preto ani v súčasnej ťažkej situácii nevešajme hlavu, nerezignujme, ale buďme vytrvalí vo viere, v láske a v nádeji, prosme múdrosť od Pána Boha, pokladajme za výhodu každú príležitosť, kde sa možno pocvičiť vo vytrvalosti, kde nám bola daná príležitosť dosvedčiť silu viery a kresťanskej rozhodnosti. To sú pravé víťazstvá a zisky pre kresťana – a nie tie, čo s časnosťou pominú ako vzduté vlny mora, ktoré vietor zmieta a unáša. Vytrvalosť na základe viery a dôvery v Boha, vytrvalosť v láske a nádeji. Jej ovocie je vzácne a potrebné. O to sa s Božou pomocou snažme v osobnom živote i v živote našej evanjelickej a. v. cirkvi. Nech nám je Hospodin milostivý.
Kázeň odznela 6. apríla 2019 na slávnostných službách Božích v Poprade-Veľkej pri príležitosti 100. výročia zriadenia Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku.
Miloš Klátik,
emeritný generálny biskup ECAV na Slovensku
