Pravé šťastie nie je vo veciach, ale v hodnotách, na vrchole ktorých stojí Ježiš Kristus

„Podobné je kráľovstvo nebeské pokladu skrytému na poli, ktorý človek našiel a skryl, od radosti nad ním ide, predá, čo má, a kúpi to pole. Ďalej podobné je kráľovstvo nebeské kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly, keď našiel drahocennú perlu, odišiel, predal všetko, čo mal, a kúpil ju.“

 Z vlastných skúseností vieme, že nie je ľahké kúpiť darček pre druhého človeka, najmä v tom prípade, ak ho dobre nepoznáme. To je dôvod, prečo tým občas strávime kopu času. Umárame sa otázkami: „Čo by som mu len dal? Kúpim nejaký značkový alkohol. Ale čo ak je abstinent?“ Alebo: „Čomu by sa asi tak potešila? Zoženiem nejaký ľúbostný román. No má vôbec čas na čítanie kníh?“ Celý zmysel kupovania darov spočíva v tom, že by sme dotyčnej osobe mali zaobstarať niečo, čo nemá, čomu by sa potešila, alebo po čom túži. Niečo, čo ju aspoň na okamih urobí šťastnou. Zdá sa, že tento problém sa nám čiastočne podarilo vyriešiť blahoprajnými pohľadnicami či SMS správami: „Veselé Vianoce! Šťastný Nový rok! Všetko najlepšie k narodeninám! Veľa šťastia k výročiu sobáša!“ Šťastné toto, šťastné tamto, nezáleží na tom, o čo vlastne ide. Takéto želania ľudia zvyčajne radi počúvajú a aj prijímajú. Jestvuje totiž niečo, o čom sme si istí, že si to každý želá, a o čom je jasné, že toho nikdy nie je dosť. Ako to však súvisí s ľudskými hodnotami? Šťastie považujeme vo všeobecnosti za kráľovnú hodnôt. Všetci po ňom prahneme a potom je prirodzené, že sa ním často vo svojich myšlienkach zaoberáme. Je však chybou, keď svoje šťastie stotožňujeme s vlastnením materiálnych vecí. Domnievame sa, že je veľa vecí, bez ktorých sa nezaobídeme, a teda bez ktorých nedokážeme byť šťastní. Svet reklamy, zábavy a údajného úspechu nám vraví: „Nemôžeš byť šťastný, pokiaľ nemáš veľa peňazí, moc, zábavu, popularitu a zdravie.“ Toto všetko sú predpoklady, ktoré nám ako na podnose prináša súčasná kultúra. Organizácia spojených národov zašla dokonca tak ďaleko, že jej úradníci sformulovali zoznam dvanástich vecí, bez ktorých vraj človek nemôže byť šťastný. Bolo medzi nimi rádio, bicykel i súprava kuchynských spotrebičov. Ak začneme spájať svoje osobné šťastie s materiálnymi vecami, môžeme sa dostať do nepríjemností. Všetky tieto veci sú mimo nás, a teda ich do istej miery nevieme vôbec ovplyvniť. A čo je ešte dôležitejšie, žiadna z nich nie je trvalá ani istá. Ak si nemôžeme byť istí vlastníctvom vecí, ktoré sú nevyhnutné ku šťastiu, potom nebudeme nikdy skutočne šťastní. Budeme žiť v ustavičnej úzkosti, že naše šťastie je vratké a môže kedykoľvek vyprchať. Väčšina z nás by mala akiste problém s definíciou šťastia. Je to totiž tak, že jestvuje veľa druhov šťastia. Povedať, že sa cítim šťastný po tom, čo som vypil pohár chutného vína, nie je to isté, ako povedať, že Zuzana je šťastná žena, alebo Pavol s Máriou sú šťastní manželia. Existuje viacero úrovní šťastia. Šťastie môže byť povrchné a pominuteľné, alebo môže preniknúť až do špiku našich kostí. Jedným zo stupňov šťastia je blaho. Každý z nás akiste okúsil chvíle eufórie a nesmiernej radosti. Sú chvíle, keď si sadneme na lúke, ľahneme do trávy a zabudneme na všetky starosti, ktoré na nás dennodenne dotieravo dorážajú. Tešíme sa z krás prírody a prežívame ničím nerušenú voľnosť a slobodu. Tieto krásne pocity vychádzajú zo širokej škály zdrojov. Od bicyklovania až po spievanie s priateľmi pri ohníku v teplý letný večer. Od pozorovania tajuplnej nočnej oblohy až po načúvanie horskému vodopádu. Tieto pocity však môžu byť vyvolané aj umelo. Napríklad drogami, alkoholom, surfovaním na sociálnych sieťach či sexuálnou rozkošou. Jedna pieseň zo šesťdesiatych rokov 20. storočia je svojím obsahom v istom zmysle príťažlivá pre každého z nás. Spieva sa v nej: „Spomaľ, ideš príliš rýchlo, nechaj, nech ráno trvá, jednoducho kopni do dlaždičky, hľadaj zábavu a cíť sa fajn. Nemusíš nič robiť, zachovať žiadne sľuby. Som strapatý a otupený, zrelý do postele, nech ranný čas zaveje ma lístkami, život, milujem ťa, všetko je príma.“ Cítiť sa fajn – to je presný opis povrchného druhu šťastia. Zabúdame na svoje povinnosti, sľuby a záväzky, a utekáme k pocitom ľahostajnosti a nespútanej slobody. Ibaže takéto šťastie nedokáže uspokojiť našu dušu. Iným stupňom šťastia je potešenie. Občas jednoducho vyskočíme z postele tou správnou nohou. Sú dni, keď nám všetko vychádza. Prvý deň letných prázdnin, zvýšenie platu, nečakaná výhra v lotérii. Toto sú skvelé momenty, hoci v živote ich nebýva veľa. Potešenie a radosť sa na seba veľmi podobajú a občas ich od seba ťažko rozlíšiť. Sú medzi nimi aspoň tri rozdiely: potešenie môže byť ilúziou, kým radosť je skutočná, potešenie je prechodné a prchavé, kým radosť je trvalá, potešenie je v podstate len pocit, kým radosť je stav bytia. Aurelius Augustinus rozlišuje medzi potešením a radosťou. Radosť definuje ako potešenie v pravde a poukazuje na to, že potešenie môže byť výsledkom zlých vecí, ale aj dobrých, kým radosť je vždy dobrá. Niekto môže cítiť potešenie z hriechu. Prelietavý muž sa môže napríklad cítiť úžasne, keď je vždy s inou ženou v posteli. Bankový zlodej cíti potešenie, keď sa mu podarí ďalší kúsok, ktorý privádza políciu do zúfalstva. Existuje teda dobré i zlé potešenie. Lenže tam, kde vládne hriech, môže byť iba potešenie, nie pravá radosť. Radosť sa totiž kamaráti s pravdou, kým hriech s klamstvom. Ďalším stupňom šťastia je pokoj. Každý z nás si predsa želá život bez hádok, stresu, odlúčenia a konfliktov. Nechceme nič, čo by nás sužovalo a robilo vrásky na duši. Avšak skutočný pokoj možno získať až v nebi, kde bude naša duša blažená a spokojná. Iba vtedy a tam bude všetko skutočne dobré. Iba tam bude každá slza utretá a každá rana zahojená. Tu na zemi budeme zakusovať náznaky tohto pokoja, aby sme boli schopní spoznať, ako veľmi po ňom túžime. Mohli by sme povedať, že pokoj a šťastie sú takmer totožné hodnoty. V Písme svätom slovo pokoj znamená nielen neprítomnosť zla, ale taktiež prítomnosť všetkého dobra. V dnešnej dobe sa však slovo pokoj spája viac s odpočinkom a absenciou hádok. Je často nesprávne interpretované a tak ho mnoho ľudí nesprávne chápe. Pokoj v biblickom chápaní znamená, že tak ako tu na zemi máme isté poslanie a prácu, tak to bude aj v raji. Nijaké bezduché pohľady, nijaké bezcieľne vylihovanie a nijaká nuda. Posledným stupňom šťastia, ktorý uvediem, je radosť. Je to vychutnávanie dobra, ktorého sa nám dostáva od Boha, ktoré dôjde svojho dokonalého naplnenia v nebi. Obrazy, ktoré používa Biblia na opis neba, sú obrazmi hostín, sviatkov či svadieb. Teda je to oveľa atraktívnejšie, ako sa niektorí nazdávajú. Apoštol Pavol ostal úplne bez slov, keď sa usiloval opísať nebo. Riekol: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“ Šťastie je a zároveň nie je všetko to, čo si želáme a o čom snívame. Nie vždy si totiž želáme to, čo by nás viedlo k pravému šťastiu a čo by posunulo náš charakter bližšie k dobru. Aby sme boli šťastní, musíme nielen vlastniť to, po čom prahneme, my sa musíme zároveň aj učiť túžiť po tom, čo je skutočne dobré. Biblický text hovorí: „Podobné je kráľovstvo nebeské pokladu skrytému na poli, ktorý človek našiel a skryl, od radosti nad ním ide, predá, čo má, a kúpi to pole. Ďalej podobné je kráľovstvo nebeské kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly, keď našiel drahocennú perlu, odišiel, predal všetko, čo mal, a kúpil ju.“ Zapamätajme si dobre: Poklad nie je na predaj! Poklad je niečo také vzácne, že to nemožno ničím nahradiť. To isté platí aj o šťastí. Nie je to niečo, čo si môžeme kúpiť. Šťastie si totiž človek nosí vo svojom srdci. Šťastie je poklad ukrytý na poli. A čo je vlastne tým poľom? Je to srdce verné Bohu. Žiaľ, dnes sa nevernosť chápe ako cesta k slobode a spontánnosti. V minulosti sa nevernosť považovala za to, čím bola: za zradu. Dnes jej dávame vzletné mená. A kto sú potom naši hrdinovia? Svalnatí fešáci, ktorí prechádzajú od jednej dámy k druhej ako motýľ z kvetu na kvet. Dnešnými hrdinami sú postavy z televíznych seriálov, ktoré intrigujú a podvádzajú svojich partnerov, priateľov či kolegov. Sú to mediálne celebrity, ktorých osobné životy sú často nánosom hanby a skazenosti. Lenže život nevery, hoci sa zdá príťažlivý a zaujímavý, je najistejšia cesta k prázdnote a nepredstaviteľnému sklamaniu. Šťastie môže byť iba tam, kde je vernosť Bohu a Jeho princípom. Z tohto dôvodu žalmista o Bohu napísal: „Niet šťastia mimo Teba.“ Položme si teda otázku: V čom vidíme svoje šťastie? Túžime po pravom šťastí? Často sa totiž stáva, že mnohí z nás nie sú šťastní iba preto, lebo svoju pozornosť obrátili nesprávnym smerom a klopú na nesprávne dvere. Pravé šťastie nie je vo veciach, ale v hodnotách, na vrchole ktorých stojí Ježiš Kristus. Čím skôr si to človek uvedomí, tým skôr jeho duša nájde pokoj a radosť.

Ivan Mucha,  
farár v CZ Málilnec

ilustračné foto: pixabay.com