5. nedeľa po Svätej Trojici
Suspírium: Kto Ťa chce znať, náš Spasiteľu, musí mať dušu láskou vrelú – vedieť i odpúšťať. Opustiť sveta manie, neraz i povolanie, mať k službe Tvojej sily… Nuž daj jej i nám, Ježiši náš milý! Amen (M. Rázus)
„Druhého dňa stál zas Ján i dvaja z jeho učeníkov. A zahľadel sa na Ježiša, ktorý tadiaľ prechádzal, a povedal: Ajhľa, Baránok Boží! Tie slová počuli oní dvaja učeníci a nasledovali Ježiša. Ako sa Ježiš obrátil a videl ich, že Ho nasledujú, riekol im: Čo hľadáte? Spýtali sa Ho: Rabbi, čo v preklade značí: Majster – kde bývaš? Povedal im: Poďte a uvidíte. Išli teda, videli, kde býva, a zostali ten deň u Neho; bolo (totiž) okolo desiatej podvečer. Jedným z dvoch, ktorí to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. Tento našiel najprv svojho brata Šimona a povedal mu: Našli sme Mesiáša, čo v preklade značí Pomazaný (čiže Kristus),…“
J 1, 35 – 42
Milí bratia a milé sestry!
Keď povieme slovo učeník, hneď sa nám v mysli objavia 12 učeníci, ktorých si Pán Ježiš povolal. A to ich povolanie bolo dynamické a akčné, zanechali siete a nasledovali Ho. Učeník je niekto, kto sa pridržiava niečieho učenia. Je to nasledovník alebo žiak. Je to niekto, kto prijíma spôsoby niekoho iného. Učeník je niekto, kto sa učí žiť ako Jeho učiteľ. Učeníctvo, ale nevynašiel PJ. Už rabíni v Jeho dobe na seba preberali zodpovednosť za svojich študentov a učili ich nasledovať, napodobňovať a načúvať.
Takisto aj Ján Krstiteľ mal svojich učeníkov. Jeho poslanie a pôsobenie ho pripútalo k Jordánu, presnejšie k dolnému toku rieky, kde bolo najviac vody. Bolo to pri Salime naproti Jerichu. Tu sa Ján Krstiteľ usadil a pripravoval ľudí na príchod Mesiáša. Keď sa pri Jordáne objavil Ježiš, vydal o Ňom krásne svedectvo: „Ajhľa, Baránok Boží!“ Počuli to aj Jánovi dvaja učeníci, a ich otvorené srdcia naplnila Božia istota, že On je ten pravý Mesiáš. A tak opúšťajú Jána Krstiteľa a vydávajú sa za Ježišom.
Mali však obavy, ako ich prijme a nedokázali sa Ježišovi priamo prihovoriť. Iste im dobre padlo, keď ich Ježiš predbehol otázkou: Čo hľadáte? Oni sa však zmohli iba na protiotázku: „Majster, kde bývaš?“ Ich otázka veľa naznačuje. Učeníci chcú vedieť, kde Ježiš býva. Ako Ježiš žije. Sú naozaj zvedaví. Chcú Ho lepšie spoznať. A tým, že Ježiša nazvali Majstrom, potvrdzujú, že chcú byť Jeho žiakmi. Na otázku dostali aj patričnú odpoveď: Poďte a uvidíte!
Je pravdou, že aj dnes sa môžeme dozvedieť veľa o človeku, keď spoznáme jeho dom. Dnes máme postavené a zariadené veľmi krásne domy, či byty. No, nezáleží na tom, či je ten dom honosný, ale či je útulný. Či je chladný, alebo milý. Či sa snažíme predovšetkým o to, aby sme sa v ňom cítili dobre, aby sa naši príbuzní a priatelia vždy s radosťou vracali späť. A tiež, aby tí, ktorí sa rozhodli nás navštíviť boli spokojní a nič im nechýbalo.
Učeníci sa asi tiež držali slov, povedz mi, kde bývaš a ja ti poviem, kto si. Sú zvedaví, kde Pán Ježiš býva, ako vyzerá Jeho dom. A pravdepodobne vedeli aj to, že vybavenie izby odhaľuje veľa o jej obyvateľoch. Lebo väčšinou tam máme veci, na ktorých nám záleží. Alebo, ktorým sa venujeme.
„Išli teda, videli, kde býva a zostali ten deň u Neho.“ Títo prví učeníci, navštívili Pána Ježiša. Možno sa teraz pýtame, a divíme, prečo nenájdeme v Biblii o tom viac. O dome, alebo o stane, kde Ježiš býval. Počujeme skôr slová: „Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by hlavu sklonil“ Mt 8, 20.
Ježišov dom, Ježišovo ubytovanie nie je opísané ani v Jánových slovách. Tak, ako Ježiš žije? – o tom nepočujeme nič.
Teraz môžeme premýšľať o dvoch možných vysvetleniach: nie je o tom nič napísané, pretože každý vedel, kde je Ježiš doma a ako to tam vyzeralo – alebo opis Jeho domu nie je dôležitý.
Ako to má Ježiš doma – to nie je dôležité! Oveľa dôležitejšie ako ten vonkajší vzhľad je vnútorná blízkosť k Bohu. To, že zostali u Neho ten deň dokazuje, že medzi učiteľom a žiakmi došlo hneď k radostnej zhode. Vtedy si iste uvedomili, že našli niekoho, koho doteraz hľadali.
Prvou podstatnou udalosťou v živote učeníkov bolo poznanie Ježiša. Stalo sa začiatkom ich osobného vzťahu k Majstrovi. Poznanie v reči Biblie znamená osobné stretnutie, ktoré preniká až do srdca a mení život. Je to teda poznávanie, ktoré sa stáva stretnutím premieňajúcim vnútro človeka.
Keď hovoríme o poznaní Ježiša, môže sa stať, že sa v nás odrazu zrodí presvedčenie, že ono v prvom rade záleží od našej iniciatívy, ale nie je tomu tak. V poznaní Ježiša iniciatíva nevychádza od učeníkov, ale od Majstra. Učeníci poznajú Ježiša, pretože On ich poznal ako prvý. Vzťah k Ježišovi je absolútnym darom; je to milosť. Učeníci túžia poznať Ježiša, pretože najprv On zatúžil po nich a poznal ich. Koľkokrát sa v nás rodí túžba poznať Ježiša, toľkokrát môžeme povedať, že táto túžba je vnuknutím, ktoré sme dostali od Neho. Čo to znamená?
Z evanjeliových udalostí jasne vyplýva, že Ježiš poznal svojich učeníkov skôr, ako ich stretol či už na brehu mora, na colnici. Tiež udivený Natanael sa pýta Ježiša: „Odkiaľ ma poznáš?“ a počuje odpoveď: „Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal... Tiež apoštol Pavel, keď sa vracia ku stretnutiu s Ježišom, vyznáva, že je to dar, ktorý nijako nezáležal od neho. Jednoducho vyznáva:
„Boh si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal…“ (Gal 1, 15).
Takáto cesta viery je cestou učeníkov všetkých čias, a teda i našou cestou, a to počnúc otázkou, ktorou sa Ježiš obracia na oných dvoch učeníkov, ktorí – pobádaní Jánom Krstiteľom – sa rozhodli nasledovať ho: „Čo hľadáte?“ Tú istú otázku položil vo veľkonočné ráno vzkriesený Ježiš Márii Magdaléne: „Žena, koho hľadáš?“ (J 20,15). Každý z nás, nakoľko sme ľudské bytosti, niečo hľadáme: hľadáme šťastie, lásku, dobrý a plnohodnotný život. Boh Otec nám toto všetko daroval vo svojom Synovi Ježišovi.
Pri tomto hľadaní má zásadnú úlohu pravý svedok, osoba, ktorá už má kus cesty za sebou a stretla sa s Pánom Ježišom. V evanjeliu je týmto svedkom Ján Krstiteľ. Z tohto dôvodu vie nasmerovať učeníkov k Ježišovi, ktorý im ponúka možnosť získať novú skúsenosť, keď hovorí: „Poďte a uvidíte“. O tom, že títo dvaja učeníci nebudú môcť viac zabudnúť na krásu daného stretnutia, svedčí i evanjelistov záznam o čase: „Bolo totiž okolo desiatej podvečer“ teda asi štyri hodiny popoludní.
Len osobné stretnutie s Ježišom privádza človeka na cestu viery a učeníctva. Mohli by sme mať mnoho zážitkov, uskutočniť veľa vecí, vytvoriť si vzťahy s mnohými ľuďmi, ale len stretnutie s Ježišom – v hodine, ktorú pozná len Boh – môže dať plný zmysel nášmu životu.
Nestačí si vytvoriť obraz o Bohu len na základe toho, čo sme kdesi počuli; treba sa vydať hľadať Majstra a ísť tam, kde prebýva. Otázka učeníkov na Ježiša: „Kde bývaš?“ má silný duchovný zmysel: vyjadruje ich túžbu poznať, kde býva Majster, aby potom mohli zostať s Ním.
Bratia a sestry, Nasledovanie Krista nie je ako prísť na krátku návštevu. Je to trvalé rozhodnutie prebývať, zostať pri Ňom a s Ním. Aj keď príde utrpenie, skúška, sklamanie, neúspech… Život viery spočíva v túžbe zostať s Pánom Ježišom Kristom, a teda v neustálom hľadaní miesta, kde prebýva. To znamená, že sme povolaní stretávať sa s Ježišom v modlitbe, v Jeho slove a sviatostiach. Hľadať Ježiša, stretnúť sa s Ježišom, nasledovať Ježiša to je cesta aj pre nás. Amen.
Modlitba:
Drahý náš Pane Ježiši Kriste, ďakujeme Ti za mnohé príklady, ktoré nás majú povzbudzovať vo viere v Teba. Ďakujeme Ti za Tvoju veľkú lásku, ktorou aj nás miluješ, veď preto sa stále ku nám prihováraš a pozývaš nás do svojej blízkosti. Odpusť nám našu nedôveru, naše pochybovanie, a pomôž nám viac sa spoliehať na Teba. Nech nám viac záleží na Tvojom názore, Tvojej pravde ako na názoroch ľudí. Prosíme: zostaň s nami a poraď nám, ako sa máme rozhodovať tak, aby sme Tebe urobili radosť a my, aby sme dosiahli dobré a požehnané veci v našom pozemskom živote a dostali tak osvedčenie, že Ti patríme, a že si si nás obľúbil, a preto môžeme aj očakávať večný život u Teba v Tvojom kráľovstve. Amen.
Mgr. Beata Šalamun Fraňová
evanjelická a. v. farárka
Ilustračné foto: wikipedia.org
