18. po Svätej Trojici
„Keď farizeji počuli, že umlčal sadukajov, zišli sa a jeden z nich, znalý zákona, pokúšal Ho touto otázkou: Majstre, ktoré je veľké prikázanie v zákone? Odpovedal mu: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach sa zakladá celý zákon aj proroci. „
Mt 22, 34 – 46
Bratia a sestry, milí čitatelia Asloz,
témou dnešnej nedele je Povinnosť lásky. Milovať Boha a blížneho ako seba samého je najvyšším, najdôležitejším prikázaním. Podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi Ježiš ukazuje, že mojím blížnym je každý človek, núdza ktorého sa ma dotkne. Žijeme vo svete, v ktorom máme vďaka médiám každodenne aktuálne informácie o tom, čo sa deje na celom svete. Dozvedáme sa tak aj o trápení a utrpení miliónov ľudí. Toľkých, že nám hrozí, že si človek zvykne na to, čo nám bezprostredne nehrozí a tak nás to priamo nedotýka. Neraz z toho prepadáme pocitu bezradnosti, čo vyúsťuje k ochladeniu citov, k alibizmu a v konečnom dôsledku nezáujmu o ľudské osudy.
V našom Cirkevnom centre voľného času na myjavských kopaniciach sme po vypuknutí nezmyselnej vojny na Ukrajine prichýlili vyše 30 utečencov, najmä matky s deťmi. Staráme sa o nich od marca minulého roku, lebo niektorí prišli o všetko, čo mali, strechu nad hlavou, i majetok, čo tam ostal. Ich osudy počúvame a empaticky zdieľame ich osudy. Spomínali nám napr. príhodu, že jeden autobus s migrantmi, ktorý bol za nimi v kolóne, keď prechádzali vojnovou zónou zrazu uvideli, ako ho zasiahla ruská raketa a nikto v tom autobuse to neprežil. Nemožno sa čudovať, že viacerí upadli do depresií. Pomáhame im vyrovnať sa s údelom, čo ich postihol. Jeden mladý manželský pár, čo prišiel s malým synčekom sa nám zverili, že majú síce na Ukrajine veľké úrodné polia, ale všetko je zamínované bez možnosti využitia ich majetku. Sú zúfalí a nevedia čo s nimi bude. Iní nám hovoria, že domy kde bývali sú zničené po bombardovaní a tak sa nemajú kde vrátiť. Našinec si niečo také ani nedokáže predstaviť a my sa snažíme ich vypočuť a dať im najavo, že cítime s nimi. Stretnutia s týmito rodinami sa ma dotkli mimoriadne hlboko. Mám už iný pohľad i na náš údel vylúčených zo služby, na všetko, čo nám bolo ublížené, keď pár jednotlivcov sa spiklo proti nám a našli podporu u niektorých, čo sú pri moci… Pochopila som, čo je v živote dôležité a snažím sa empatiou pomáhať tým, ktorým slúžim už druhý rok.
Bratia a sestry, to, čo má v živote najvyššiu hodnotu, je láska. Láska, ktorá praje inému človeku to najlepšie. Láska slúžiaca, ktorá je schopná zdieľať osudy iných, pomáhať a tak zabúdať na svoj údel. Ona dáva výpovednú hodnotu vyjadreniam o viere, o tom, či srdce človeka patrí Bohu.
To, čo ľudia okolo nás, i naši mirganti potrebujú počuť a zažiť, je povzbudenie, že Boh je s nami. Že „pramienky útechy, prýštiace z dobroty Najvyššieho“ nachádzame v jasnom postoji človeka, ktorý poverenie milovať berie vážne. V človeku, ktorý pred zlom a nespravodlivosťou nekapituluje, ale neprestáva hľadať a tvoriť nové možnosti, aby mohol mať prístup ku vzdelaniu, dôstojnej zdravotnej a sociálnej starostlivosti každý. Pramienky útechy, prýštiace z dobroty Najvyššieho sa objavujú v tom, kto sa od hľadania pravdy nenechá znechutiť. Vo vytrvalej službe človeka, ktorý sa zaujíma o život jednotlivcov a skupín ľudí, ktorí boli už dávno pred pandémiou zraniteľní a odkázaní na pomoc – seniori, fyzicky a psychicky postihnutí, osamelí, ľudia bez domova. Ak ešte prichádzajú ďalšie krízy, ak netušíme, čo a kedy bude, keď sa stále viac ľudí dostáva do hraničných situácií, vôbec nie je automatické, že sa obrátime k Bohu. K autentickej viere v Boha, ku skutočnému pokániu, zmene života nás môže viesť len Božia dobrota. Nie strach, ale predovšetkým láska, ktorá je podľa hymny lásky z 1.Kor 13, 13n najväčším Božím darom pre nás i našich blížnych.
Dôsledky lásky sa prejavia, keď nás zaskočí choroba, strata zamestnania alebo pochybnosť o tom, či to, na čom pracujeme a v čo dúfame, vôbec niekam smeruje, hrozí, že sa nám rozpadne celý svet. Ak v takej chvíli jeden druhého podporíme, ak budeme pri sebe stáť, bude to dobrá cesta k záchrane. Prikázanie lásky však nestačí len poznať. Nestačí, ak hodnoty, ktoré sa v našej spoločnosti zvyknú označovať za kresťanské – ako poslušnosť, zodpovednosť, skromnosť, pokora, česť a iné – budeme vyznávať len v chrámoch. Teraz ich máme možnosť naplniť v každodenných rozhodnutiach. V rodinách, na pracoviskách, v priateľstvách, v susedstve. Ako solidaritu a nezištnú pomoc. Ako záujem o to, čo ľudí teší a čo ich trápi. Keby sa nám to darilo, tlmočili by sme tým, za koho považujeme Ježiša Krista. Na tom, ako sa správame v takýchto záťažových situáciách sa ukáže, či s Ním počítame, či Ho rešpektujeme, alebo o Ňom vedieme iba prázdne reči – s pátosom a očakávaniami podobnými prírodným pohanským náboženstvám, ktoré si vystačia s kultickými rituálmi a pripisujú im magický charakter. Nech by pôsobili akokoľvek vznešene, ostanú prázdne. Neúčinné.
S našimi ubytovanými sa stretávame aj v modlitbách v našej modlitebni aj počas ich sviatkov. Veríme, že spoločnými modlitbami pri ich krásnej liturgii, ktorú prichádza slúžiť ich pravoslávny kňaz Jerej Marek môžeme hľadať a nachádzať to čo nás poteší a upokojí, ale aj to, čo nás povzbudí a povedie k tomu, aby sme niektoré dôležité veci v živote prehodnotili. Teraz je dôležité, aby sme si slovo, aj kontakty, cesty jeden k druhému nachádzali inak ako predtým. Je to neraz náročné, ale môžeme v tom vidieť nielen väčšiu námahu, ale aj väčšiu slobodu. Odriekanie, ale aj nové inšpirácie tam, kde by sme ich inak možno neobjavili.
Život má veľa podôb, veľa tvárí. A poznáme iba niektoré. Často sa poznania ďalších vzdávame vopred, niekedy v strachu, inokedy s pocitom krivdy a trpkosti. Ale aj v čakaní, odriekaní, na konci môžeme chcieť vidieť a spoznať Boha v láskavom človeku. Takom, aký každého berie vážne. Takom, ktorý prijíma všetkých rovnako. Bez rozdielu. Bez ohľadu na vek, rod, stav, momentálne výkony či frekvenciu účasti na bohoslužobných aktivitách. Časom, keď vnímame, že život je krásny a z toho, čo sa nám darí – z prajných ľudí, dobrej hudby, literatúry, umenia, ktoré nás povznesie, môžeme mať radosť, ale aj časom, v ktorom si nič nemôžeme plánovať a cítime sa ukrátení alebo ohrození, nás môže viesť k podstate a zmyslu iba láska. Rozumie jej úplne každý, ale najmä tí, ktorí potrebujú našu lásku a medzi nich patria aj utečenci, ktorých osudy by nám nemali ostať ľahostajné, veď oni potrebujú počuť a zažiť, že Boh je láska a kto zostáva v láske zostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. Amen.
Modlitba:
Bože a Otče náš, uvedomujeme si, akí sme zraniteľní, aký krehký je náš život. Tento čas nezmyselnej vojny a jej dôsledky odhaľujú, koľko neistoty a strachu je v nás a ak sa mu necháme ovládnuť, robí nás necitlivými k potrebám iných. Odpusť nám nevyužité príležitosti k láske. Pomôž nám, aby sme si svoju bezmocnosť dokázali priznať, aby sme svoju rozpačitosť neskrývali za výsmech či nezáujem o osudy iných a svoje prázdno za množstvo slov, tak aby sme neunikali sami pred sebou.
Ďakujeme Ti za možnosť vnímať krásu života a sveta aj v situáciách, ktoré sú zložité. Keď sa snažíme pomáhať niesť bremená bôľu, odlúčenia od vlasti, príbuzných, čo ostali vo vojnou zmietanej Ukrajine. Ďakujeme za príklad statočných ľudí, ktorým záleží na tom, aby sa nezmyselná vojna skončila, ktorí sa viery v lásku, spravodlivosť a slobodu nevzdali, ale dokázali prežiť trpký osud s nádejou, že sa raz všetko skončí a vrátia sa k svojim drahým. Nauč nás s nimi v tomto čakaní vidieť vieru v Teba, v to, že sa Tvoja vôľa v našom svete napriek všetkým komplikáciám presadí.
Prosíme o nádej. O dôveru. O pomoc a novú silu pre bezmocných, upadajúcich, strácajúcich nádej, chorých, starých, infikovaných, umierajúcich, ale aj o tých, ktorí blížnym v tomto náročnom čase poskytujú starostlivosť a sami sa vystavujú tým rôznym rizikám.
Buď Pane s nami, keď Ťa prosíme, ako Tvoje milované deti: Otče náš, ktorý si v nebesiach! Posväť sa meno Tvoje. Príď kráľovstvo Tvoje. Buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim. I neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva naveky. Amen.
Mgr. Jaroslava Mišiaková
evanjelická a. v. farárka
ilustračné foto: unsplash.com
