V Banskej Bystrici budú zakrátko dunieť ulice ráznymi krokmi pochodujúcich vojakov, hrmotom armádnych vozidiel, techniky, zo sliačskeho letiska vzlietnu stíhačky, zatrepocú sa zástavy, vzplanú večné ohne, k pamätníkom položia vence. Všetko bude slávnostnejšie ako po iné roky – pred nami je už 75. výročie Slovenského národného povstania.

Sú a budú však i mnohé iné spomienkové stretnutia – v rodinách účastníkov a potomkov Povstania, medzi spolubojovníkmi, priateľmi, občanmi z dedín a miest, ktoré boli dejiskami protifašistickej revolty, všade tam, kde je pamiatka tejto historickej udalosti spred trištvrte storočia stále živá. A potom, nerátane bude stretnutí pri hroboch, kde skromné plamienky sviec tichými posolstvami pripomenú tisíce tých, ktorí pred 75 rokmi písali naše novodobé dejiny svojou človečinou, odvahou, statočnosťou a boli aktérmi, mnohí, žiaľ, aj obeťami i menej známych drám Povstania. V generačnej pamäti i našich evanjelických rodín kotvia na udalosti spred trištvrte storočia mnohé nezmazateľné spomienky. Často sú inakšie ako tie učebnicové – sú totiž napospol autentické, dobovo tendenčne „neupravované“. Mnohí sme ich spoznávali z reálu, mladší z rozprávania prarodičov, rodičov, priateľov, susedov, spolusestier a spolubratov, známych. Pri augustových výročiach vždy nanovo ožívajú mená a príbehy ľudí, vedno s ich osudmi, drámami, tragédiami – na otvorenej scéne dejín, kam ich postavil sám život.

Tragédia Ďurčíkovcov
V stredoslovenskej horskej dedine Šajba (dnes Strelníky), ktorá spolu so susedným Povrazníkom patria dodnes ako filiálky do Evanjelického a. v. cirkevného zboru v Ľubietovej – žili v januári pred 75 rokmi aj rodiny bratov Ondreja a Juraja Ďurčíkovcov a ich bratanca Jána Ďurčíka. Tak ako mnohé šajbianske rodiny, aj Ďurčíkovci všemožne pomáhali partizánom a vojakom pod Veprom, tiež, ako mnohí luteráni z tohto zboru, i rasovo prenasledovaným židovským rodinám či množstvu evakuantov. Po ústupe do hôr v jeseni 1944 a potom i zime 1945 bolo aj okolie Šajby plné skrývajúcich sa ľudí, medzi ktorými bol aj mladý muž s legitimáciou na falošné meno, ktorého potom identifikovali ako Roberta Štirbu – člena československej paradesantnej brigády z Ruska. Pri januárovej razii ho na šajbianskej ulici zajali Nemci. V okolí dediny bolo v tom čase veľa porozhadzovaného materiálu vojenského, spojárskeho či iného charakteru ako aj nebezpečnej munície. Pri domovej prehliadke našli Nemci u Ďurčíkov aj súčasti telefónu, ktoré domov odniekiaľ z polí doniesol syn jedného z Ďurčíkovcov. Nemci pri razii nešťastníkov vzápätí obvinili z ich príslušnosti k partizánom, dopravili do Ľubietovej, kde ich ďalej vypočúvali – aby konečný verdikt, napriek úpenlivým prosbám manželiek Ďurčíkovcov, ktoré Nemcov prosili o milosť pre svojich mužov na kolenách i viacerých známych a vplyvných obyvateľov Ľubietovej znel – smrť obesením. Popravy v parku naproti škole sa začali, keď Nemci ešte predtým bubnovaním zabezpečili povinnú účasť všetkých obyvateľov Ľubietovej. Keď obesili dvoch bratov Ďurčíkovcov, prišiel rad i na Roberta Štirbu, ktorý však predtým, ako mu kat okolo krku hodil povraz, smelo ho odsotil a spod gaštana sa dal na útek. Podarilo sa mu dobehnúť až k potoku Hutná, kde si však poranil nohu a prenasledovatelia ho tam dohnali a usmrtili, keď odvážnemu mužovi šesťkrát strelili do hlavy.

Trauma na Strelníkoch rezonuje i po rokoch
Táto dráma sa odohrala 8. januára 1945 a kati nechali troch obesených Ďurčíkovcov visieť na stromoch až do druhého dňa, mŕtveho Štirbu odviezli na cintorín do márnice. Po tejto otrasnej udalosti nemecké vojenské veliteľstvo dlho nevydávalo povolenie po kresťansky pochovať popravených, keď posledná rozlúčka s Ďurčíkovcami bola až 12. januára 1945. „Šajba vari ešte nikdy nezažila takého dojímavého pohrebu, ako mali naši traja milí Ďurčíkovci! So smútkom v srdci som spomínal na schopného Ďurka Ďurčíka, horlivého funkcionára tamojšieho Úverného družstva, na jeho prívetivého brata Ondreja, na ich bratanca Janka, ktorý sa po dlhých mesiacoch vrátil z východného frontu. Tam sa mu nič nestalo, šťastne sa vrátil, oženil sa – a teraz takto biedne zahynul! Všetci sme na pohrebe plakali. Poslúchajúc hlas vlastného svedomia vyhlásil som ich všetkých za nevinné obete. Po modlitbe v hornom dome, pri truhle Janka Ďurčíka, konala sa pohrebná počestnosť v dome dvoch bratov – celá Šajba bola prítomná, mnohí i z Ľubietovej a Povrazníka,“ poznačil si do denníka Ctibor Ján Handzo, v tom čase zborový farár Evanjelického a. v. cirkevného zboru v Ľubietovej. V gardistických novinách ho neraz kritizovali – za obsah príspevkov do vtedajšej evanjelickej tlače ale tiež za vraj „bezočivé“ negovanie gardistického pozdravu, keď na panovačné Na stráž! zásadne odpovedal: Pán Boh daj dobrý deň. Trauma na Strelníkoch rezonuje i po rokoch – pri bolestných spomienkach. Na stretnutiach s rodinami pozostalých po Ďurčíkovcoch sme sa pri reminiscenciách nikdy neubránili dojatiu. Na pamätníku na mieste popravy v ľubietovskom parku je tento nápis: Junák nedožičí divadlo vrahovi! Záveť krvi jasná: „Budujte svet nový!“ Za hrdinský boj proti fašizmu boli nemeckým vojenským súdom odsúdení, na gaštanoch v parčíku pri MNV v Ľubietovej obesení dňa 8. I. 1945: Ďurčík Ondrej nar. 15. XI. 1909, Ďurčík Ján 14. IV. 1914, Ďurčík Juraj 15. IV. 1907, Štirba Robert 24. IX. 1921, Česť hrdinom SNP, ktorí položili svoje životy za našu slobodu.

Plamienky na hroboch z pohnutých čias
V ľubietovskom parku je aj ďalšia pamätná tabuľa, obsahujúca mená padlých v národnooslobodzovacom boji v rokoch 1938 – 1945. Sú to: Ondrej Graca, Jozef Rusko, Emil Filadelfi, Jozef Jančík, Jozef Potančok, Ján Rizman, Ján Rusko, Štefan Krnáč, Emil Hudec, Július Kováč, Samuel Lamper, Martin Holík, Ľudevít Kudry, Bohumil Kmeť. Plamienky sviec vidno pri pamätníku – tiež na ľubietovskom, strelníckom i povrazníckom cintoríne – na hroboch ďalších obetí tých pohnutých čias. Žiaľny býva pohľad na tieto rovy. Mnohé z nich sú aj detské. Tak ako inde, aj pod legendárnym Veprom – ktorý tvorí stred Slovenska. V nejednom hrobe sú v pochované i nevinné obete kade-tade nezodpovedne porozhadzovaných vojenských výbušnín, ktoré si vyžiadali mnohé životy – aj malých detí. Šajbanov Juraja Majera Lokšovie smrteľne zranila mína, malého Jožka Chriašteľa explózia protitankovej strely, ktorú nerozvážne hodil do ohňa, delostrelecký granát roztrhal Rozáliu Ondrejkovú i jej malú, iba trojročnú vnučku Máriu, Martina Majera Vôdkovie, ktorý chcel z horiaceho domu zachrániť svoje vnúča, zabil šrapnel, mínometná strela Martina Holíka, zásah z ťažkého guľometu zabil ľubietovského stolára, otca siedmich drobných detí Jána Rizmana, nastražená munícia Jána Štubniaka Gregušovie, mnohých ďalších, medzi nimi aj syna farára Handzu Ivana vážne zranila vojenská munícia a poranenia mnohých sa skončili amputáciami.

Keď Augsburg duše ráňal
Ťažko skúšané niekdajšie slobodné banské kráľovské mesto Ľubietovú i obe fílie – Šajbu a Povrazník – však čakali ďalšie drámy. Písal sa 13. február 1945, keď v troch obkľúčených a ostreľovaných obciach vybubnovali, že všetci muži vo veku od 16 do 60 rokov sa musia zhromaždiť v ľubietovskej školskej telocvični, odkiaľ budú transportovaní. Stalo sa – zhromaždení muži netušili, kam ich donútia ísť, ani čo ich čaká. Dozvedeli sa – nasledoval transport v smere západ. Aj keď sa apelovaním na nevyhnutnosť prítomnosti niektorých profesií podarilo viacerých mužov z transportu naveľa uvoľniť, zástup až 535 mužov smeroval do Nemecka. Tam, za veľmi ťažkých podmienok – hladní a uzimení, boli potom i títo ľudia, podobne ako ich druhovia z ďalších dedín, nasadzovaní na rôzne pracovné miesta, odpratávanie trosiek po bombardovaniach, do tovární a inam. Ľubietová sa oslobodenia dočkala 22. marca 1945, keď ako prvé vkročili na jej pôdu silné rumunské hliadky pod vedením nadporučíka Jura Telleucca a z pivníc i mnohých úkrytov sa vyrojili dlhé týždne a mesiace „neviditeľní“ prenasledovaní – židovské rodiny i ďalší perzekvovaní. Pre desiatky Ľubietovčanov, Šajbanov a Povrazníčanov v Nemecku sa však vojna ešte neskončila. Jeden z odvlečených, Ľubietovčan a niekdajší kostolník Samuel Meinhold, si v Augsburgu do zápisníka zaznačoval, čo ich postihlo. Trpeli hladom, zimou, brat Samuel však zaznačil aj väčšiu duševnú ranu. Tak ako on, viacerí odvlečení Slováci v Augsburgu sa na Veľkú noc pripravili: predsviatočne sa obriadili a poumývali sa, oprali si košele i bielizeň, aby čo najdôstojnejšie vstúpili do tamojšieho chrámu, pripomenúť si sviatok Vzkriesenia. „Išli sme štyria, a to Viliam Turčan, Ján Koller, Ján Rusko a ja do kostola: po službách Božích sme chceli pristúpiť k Večeri Pána, lenže nás od oltára odstrčili so slovami: Slowakische Partisanen nein! Nuž veru, je to pekná kultúra, a ešte v takom slávnom evanjelickom meste… Naďalej žijeme v tvrdej práci, o hlade, strava bola čoraz horšia a menej, a keď voľakto nevládal, už bol pri ňom strážny s revolverom a pendrekom!“ Zápisky pokračovali: „V noci z 27. na 28. apríla bol okolo mesta boj a na všetky domy vyvesili civili biele zástavy, takže ráno po tretej hodine americkí vojaci bez výstrelu obsadili celé mesto. Boli sme oslobodení aj my a na našom lágri hneď zavial československý prápor.“ O ten sa odvážni internovaní muži postarali v nádeji na oslobodenie dlho pred tým očakávaným dňom oslobodenia, keď zástavu tajne šili z plachty, belasej kabátovej podšívky a červených rozpáraných trenírok. Dodnes je vlajka vzácnym exponátom v Múzeu SNP v Banskej Bystrici.

Boli aj šťastnejšie rozlúčky
Stôp po krvavých bojoch a ich obetiach, po následkoch tuhej zimy však i v okolí Ľubietovej pribúdalo aj po oslobodení. Ako sa tej pamätnej, konečne slobodnej jari začal pomaly topiť sneh, z okolia Šajby, Povrazníka i Ľubietovej takmer denne pribúdalo hlásení o početných nájdených mŕtvych, o provizórnych hroboch či náhodne objavených telesných pozostatkoch úbožiakov, ktorí sa oslobodenia nedožili. Boli ich stovky – v lesoch, zákopoch, bunkroch i voľne – na jarných lúkach. Všetkým sa dostalo dôstojného pohrebu s kňazmi, keď smutných povinností sa ujali ako evanjelický tak i katolícky farár. Kňaz Ctibor Ján Handzo, pokiaľ bolo možné mŕtvych identifikovať, potom konal svoje kresťanské poslanie aj tým, že na nájdené adresy poslal oznámenia rodičom mŕtvych. Boli však aj šťastnejšie rozlúčky – domov sa mohli vrátiť viaceré židovské rodiny, ktoré v Ľubietovej a okolí s kresťanskou láskou ale i veľkými rizikami dlhé mesiace ukrývali tunajší evanjelici. Z vľúdneho azylu – aj na často beznádejne preplnenej evanjelickej fare a inde po celom mestečku sa domov vychystali aj ďalší dočasní hostia – aj manželka brata farára Bučka s deťmi, ktorý sa, žiaľ, oslobodenia nedočkal, manželka generála Čatloša a mnohí ďalší. Vysvetlenia, prečo bol na dverách poradne pre matky s deťmi v ľubietovskom E v a n j e l i c k o m dome mesiace varovný nápis – pozor, nebezpečenstvo nákazy, sa dočkali aj tí, ktorí naň hľadievali s tajomným úsmevom či pochybovačne. Upozornenie spoľahlivo chránilo pre zničením kompletný archív Slobodného povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici, kde ho úspešne, napriek veľkému riziku, na žiadosť pracovníkov rozhlasu riskantne skrýval ľubietovský ev. a. v. zborový farár Ctibor Ján Handzo. V spomienkach a rozprávaní svedkov tých dramatických čias, na stovkách stránok v dobových denníkoch i zápiskoch, je množstvo podobných príbehov a svedectiev. O odvahe, statočnosti, hrdinstve a činmi prejavovanej kresťanskej láske Ľubietovčanov, Šajbanov/Strelníčanov i Povrazníčanov k všetkým ohrozeným blížnym. A tak je aj inde na Slovensku – všade, kde v čase Slovenského národného povstania ľudia, riskujúc prenasledovanie, vypálenie celých dedín, väzenie, odvlečenie i popravu, ostali ĽUĎMI. Mnohí v tomto čase zamierime na cintoríny a k pamätníkom na naše neokázalé tryzny. Dať na hrob kvety, pomodliť sa, zapáliť sviece a plamienkami poslať odkaz vďaky do večnosti. Tíško si tak uctiť pamiatku ako našich blízkych, tak i statočných ďalších ľudí, ktorí žili v pohnutých dobách a boli neznámymi, neoslavovanými i stále neprávom zabúdanými skromnými hrdinami tých dramatických čias. Česť ich pamiatke.

Eva Bombová  

Podklady k článku sú z obsahu osobných denníkových zápiskov Ctibora Jána Handzu, v čase Slovenského národného povstania zborového farára ev. a. v. cirkevného zboru v Ľubietovej – autorkinho otca.

 

ilustračné foto: Ilustračné foto: wikipedia.org