Nedeľa po Vstúpení Krista Pána na nebo

„Napokon sa zjavil Jedenástim, keď stolovali. Vyčítal im nevieru a tvrdosť srdca, pretože neuverili tým, čo ho videli vzkrieseného. Povedal im: choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvorenstvu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený, kto však neuverí, bude odsúdený. Tých, čo veria budú sprevádzať tieto znamenia: V mojom mene budú vyháňať zlých duchova hovoriť novými jazykmi. Budú brať do rúk hadov a keď vypijú niečo smrtonosné, neuškodí im. Na chorých budú klásť ruky a oni ozdravejú. Keď im to Pán povedal, bol vzatý do neba a zasadol po Božej pravici.“
Mk 16, 14 – 19

Bratia a sestry v Pánovi!

Počas svojej 45 ročnej praxe som vykonala veľké množstvo krstov a medzi textami v krstných príhovoroch bol najmä text Mt 28, 19-20: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého  a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“ Ako doplnenie tejto perikopy o ustanovení svätého krstu sme používali aj  dnešný kázňový text, napr. pri krstoch v rámci služieb Božích ako vzdelávanie presbyterov, ale aj rodičov a všetkých prítomných na službách Božích. Ako vysvetlenie sme pri tomto texte z najstaršieho evanjelista uviedli, že Marek to písal do zborov, ktorých členovia mali tradičnú židovskú výchovu. Evanjelista Matúš si na Ježišových slovách všimol najmä to, že je potrebné odovzdávať Jeho učenie a zachovávať Jeho životnú prax.  Akoby u Matúša chýbala zmienka, že Kristus ako sudca  príde na konci vekov. Ale my sa nemusíme toho obávať,  lebo sme pokrstení, zostávame v Kristovom učení a riadime sa Jeho slovami. Sme pripravení na parúziu, no učenie a príkladný život nemožno zanedbávať.

Na lepšie  pochopenie textu treba ozrejmiť, že evanjelista Marek píše evanjelium hlavne pre ľudí, ktorí predtým Hospodina nepoznali a uctievali rozličných gréckych,  rímskych a iných bohov. Tí potrebovali počuť naliehavejšie, že viera v Krista znamená ostrý prelom. Toto je aktuálne aj dnes, keď novopohanstvo sa rozmáha, najmä u mladých, ktorí neboli pokrstení, alebo vychovávaní v kresťanskej výchove. Toto evanjelium chce poslucháčom poslucháčom  odkázať:  buď veríš v Dia, Héru, Artemis, Šivu, Budhu, jógu, či novodobých bohov, alebo v Ježiša Krista. Nemožno čítať proroctvo delfských veštkýň, či horoskopy a nechať sa priviesť do extázy monotónnym opakovaním kúzelných formuliek a súčasne hovoriť: Ježiš Kristus je môj Pán a Spasiteľ! Pán je Boh žiarlivý a Kristus je Boží Syn. Neznáša polovičatosť. V nikom inom nie je spása jedine v Ježišovi Kristovi!  A preto Marek píše: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený.“ Je tu položený dôraz na vieru a na to, že jedine viera v Krista môže človeka zachrániť pri poslednom súde.

Toto sa zdôrazňuje najmä pre tých, ktorí Krista síce uznávali, ale úplne sa nerozišli so svojimi predchádzajúcimi pohanskými zvykmi. Niektoré denominácie zdôrazňujú i poradie, teda najprv uveriť, potom pokrstiť. My učíme, že nie je to dôležité u pokrstených, ale keďže krstíme od čias apoštolských otcov už malé deti, viď spis Didaché – učenie 12 apoštolov, potrebná je viera u krstných rodičov, ktorí vyznávajú Vieru všeobecnú kresťanskú pri krste a sľubujú, že budú pokrstené dieťa vo viere sprevádzať a vychovávať, aby raz pri konfirmácii ono samo vyznalo svoju vieru.

Zrejme sa mnohí pýtali, ako sa tá viera spozná, preto Marek pripája osobitný zoznam prejavov viery. Znie to veľmi netradične, my by sme to vôbec s vierou nespájali. „Vyháňať démonov“ znamená mať moc nad silami pôsobiacimi chaos, choroby a neveru. „Hovoriť novými jazykmi“ sľubuje dar prehovoriť v Duchu Svätom zrozumiteľne aj tým, ktorí nie sú zvyknutí hovoriť a už vôbec nie nejako obhajovať svoju vieru. „Brať do ruky hady a piť otrávené nápoje“ pripomína prevahu nad smrtiacou mocou hriechu, nech už prichádza od diabla, alebo ju veriaci nasáva z bezbožného prostredia, v ktorom žije. Uzdravovanie chorých skladaním rúk patrilo k praxi Ježiša a apoštolov; vždy za tým stála modlitba a odvolanie sa na Pána: V mene Ježiša Krista: Buď pozdravený, nech ťa Pán vyslobodí z pút tvojej choroby!

Výraz „charizma“ – dar Ducha Svätého apoštol Pavol vymenováva v listoch Rímskym a 1. Korintským ako zoznam darov, ktoré Pán dáva cirkvi. Glosolalia – hovorenie jazykmi, ktoré zdôrazňujú niektoré spoločenstvá ako autentické prejavy viery, nepokladáme za dôležité, či dokonca údajne za hlavné prejavy viery, lebo apoštol hovorí, že radšej poviem niekoľko zrozumiteľných slov, ako tisíc nezrozumiteľných. Pred časom v jednom kresťanskom časopise zverejnil istý skúmateľ „hovorenie cudzími jazykmi“, ale údajne z audio nahrávky identifikoval vzývanie nie Božieho ducha, ale iného, z jeho pohľadu negatívneho…

Každý jednotlivec je obdarovaný nejako inak, a keď sa to dá dohromady, potom je tu celok cirkvi ako Kristovho tela. Takéto mimoriadne prejavy viery sa objavujú tam, kde bratia a sestry zostávajú v učení apoštolov, v spoločenstve a vytrvalo sa modlia za seba i za svet. Tam sa potom viera prejavuje podobnými mimoriadnymi darmi, ale aj obyčajnejšími: ako je potešovanie, napomínanie, služba pri chorých a starých, starostlivosť o prevádzku cirkvi – o peniaze, organizáciu, a iste aj o upratovanie a údržbu.

Evanjelista pri rôznych prejavoch viery poukázal na niečo spoločné – je to misijné poslanie učeníkov a celého veriaceho spoločenstva. Priestorom misie je celý svet. Každý človek má byť oboznámený s evanjeliom. To je úloha misionárov, ktorí pôsobili aj v našom zbore. Je zaujímavé, že dnes treba misionovať nielen tzv. tretí svet, ale najmä „kresťanskú“ Európu, ktorá sa od Boha a viery akoby sa vzďaľovala…   Pretože kto verí v Syna Božieho, nebude odsúdený. Kto však neverí a Ježiša odmieta, ten je odsúdený už teraz. My kresťania 21. storočia si túto naliehavosť misijnej úlohy príliš nepripúšťame. Väčšinou považujeme vieru za niečo intímne, o čom sa na verejnosti veľmi nehovorí. O mnohých ľuďoch ani neviete, že sú evanjelici, pretože po celý rok do kostola neprídu. Často počujeme: „Ja verím a nepotrebujem k tomu chodiť do kostola.“  Zvyknem však pochybovať o týchto slovách, pretože viera je z počúvania skrze slovo Božie. Ak títo ľudia študujú Bibliu a modlia sa, potom skutočne veriť môžu. V opačnom prípade je to prázdna fráza. Sčítanie obyvateľov bude aj priznaním sa k cirkvi a bude zaujímavé to porovnať s predchádzajúcim sčítaniami, ako jeden y prejavov priznania sa našej cirkvi a viere v Boha.

Pri získavaní  bratov a sestier pre evanjelium je dôležité naše svedectvo ako zboru, tak celej cirkvi. Lebo naše skúsenosti svedčia o tom, že v prejavoch v masmédiách i ďalších masovokomunikačných prostriedkov (najmä v novom „trende“ našej cirkvi“) je veľa pekných, ľubozvučných, no neraz prázdnych slov… Síce je to z môjho pohľadu, ale ako počúvam, nie sme jediní, my (niektorí i šikanovaní a odpísaní) dôchodcovia… Aby sme sa navzájom mali radi, pomáhali jedni druhým a vytvárali naše zbory ako „mesto ležiace na kopci“  alebo modernejším obrazom povedané ako príťažlivú „výkladnú skriňu“ Ježiša Krista. To je iste dôležitá a náročná úloha. Viera nás však spája v jedno telo a približuje nás na dosah Kristovej lásky a moci. Môžeme svoje sklamania, bôle a starosti vložiť na Neho, pretože Mu na nás záleží. Môžeme sa spoľahnúť na Jeho sľub: „Daná je mi všetka moc na nebi i na zemi… Ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“ Ale nesmieme sa spreneveriť svojmu poslaniu,  misijnej úlohe a  šanci: Čerpať silu z Krista a ukazovať na Pánove spásonosné skutky i slovami viery a tak sa pripravovať na stretnutie s Ním, sediacim na pravici Otca, v dome Jeho i nášho nebeského Otca. kam máme nádej stretnutia na konci vekov.  Amen

Mgr. Jaroslava Mišiaková
evanjelická a. v. farárka

ilustračné foto: wikipedia.org