4. pôstna nedeľa
Radujte sa s Jeruzalemom
a jasajte v ňom všetci, ktorí ho milujete.
Radostne plesajte s ním všetci, ktorí trúchlite nad ním,
Lebo takto vraví Hospodin:
Ajhľa, ja rozprestriem až k nemu blahobyt ako rieku a bohatstvo národov ako dravý potok. Amen
„Keď sa približovali dni Jeho povýšenia, obrátil sa tvárou k Jeruzalemu, že pôjde tam.“
L 9, 51
„O čo menej Mu smiem odvrávať ja a voliť slová proti Nemu? Keby som bol aj v práve, nevedel by som odpovedať, svojho Sudcu by som mohol iba prosiť.“
Jób 9, 14 – 15
Evanjelista nám hovorí, že Ježišova tvár sa obrátila k Jeruzalemu. Mnohokrát sa nám takéto spojenie spája s tým, ako v prvých jarných dňoch pookrejeme na lavičke niekde v závetrí pri dome a necháme štrbavé slniečko, nech nám hladí tvár. Očakávame, že Ježiš pozerá na Jeruzalem a čaká veľké zmeny. Nechá, nech mu ten pohľad na Dávidovo mesto hladí tvár a pred očami mu pôjdu všetky tie krásne sny o naplnenej nádeji jeho národa. Lenže Ježišova tvár sa pozerá na Jeruzalem. Každým krokom k nemu sa približuje hrôzostrašný plán, ako zachrániť človeka. A nie, nie sú to pekné jarné lúče, ktoré priťahujú Ježiša. Skôr by sme očakávali nemilé predstavy, hrôzu, tieseň, ktoré sa objavujú v srdci. Sú to pochybnosti, neustále otázky, prečo by to mal robiť. Prečo by nemal opustiť všetkých tých ľudí, ktorých si na prsiach chová ako hady, ktorí mu o chvíľu budú kričať: „Hosana!“, ale v zápätí „Ukrižuj!“. Ježiš to veľmi dobre vie. Koho by neopantala priam smrteľná tieseň?
Ale Ježišove kroky idú pevne svojim smerom. Idú priamo, aj napriek tomu, že je to cesta za istou smrťou.
Dnešný Ježišov krok k Jeruzalemu bude niesť otázku: „Dá sa aj inak?“ Počas nášho štúdia na gymnáziu nám náš učiteľ matematiky dôkladne vštepoval pravidlo matematiky, že dôjsť k rovnakému výsledku sa dá vždy aj iným spôsobom. My sme si mali voliť taký, ktorý je najjednoduchší. Lenže Ježišova cesta do Svätého mesta nie je matematikou. Verím tomu, že keby bola iná možnosť, svoju tvár by k Jeruzalemu neuprel.
Boží Syn sa na Vianoce narodil presne tam, kde mal. Okrem toho, že to bol Betlehem, bola to aj malá maštaľ, kde ľudská ľahostajnosť nechala nočnou hodinou porodiť ženu bez pomoci a akejkoľvek adekvátnej asistencie. Biblia nám hovorí, že medzi vlastných prišiel. Z ovácií a trubadúrov nebolo nič. Bolo to len ticho nočného času, bolesť prvorodičky. Do sveta prišiel Boží syn. Do sveta, nevšímavosti, ľahostajnosti, sebectva, chamtivosti a strachu. Zákon či výnos cisára boli viac, ako život človeka. Ľudia, neznamenali vlastne nič. Boli len prostriedkom, ktorým môže niekto silný manipulovať, aby dosiahol svoj cieľ. Ak sa niekomu vplyvnému zaľúbilo, vo svojej moci mal všetko, čo bolo vaše, aj váš život. Na jednom jedinom pohľade mohlo všetko stroskotať a váš život skončiť.
Preto sa Ježiš musel narodiť v maštali, aby nám Boh jasne ukázal, čo náš ľudský hriech dokázal urobiť s Jeho stvorenstvom. Z toho čo bolo stvorené dobre, je maštaľ našich vzťahov. Pomaly miesto, kde sa nedá žiť. Od narodenia Ježiš vie, že s týmto neporiadkom práve On musí niečo urobiť. Veď nato prišiel, k tomu dňu, k tej hodine. Preto obracia svoju tvár k Jeruzalemu a robí jednotlivé kroky záchrany.
Aké sú teda možnosti? Aký krok by ešte mal urobiť, aby sa z maštale vzťahov vytvoril svet, kde sa dá žiť, nie živoriť, ale žiť slušne? Život bez strachu, bez zatrpknutosti, bez vyvyšovania sa, bez toho, aby nás ako ľudí niečo degradovalo na neľudské bytosti. Je tu krok, ktorý nás približuje k Jeruzalemu a dáva nám otázku, či sa dá aj inak. My môžeme povedať, že sa nachádzame niekde pri Cezarei Filipovej spolu s Ježišom a stávame sa svedkami toho, kým Ježiš skutočne je. Z očí nám musia spadnúť všetky škrupiny, falošné predstavy. Musíme v Ježišovi vidieť Jeho – pravého a pravdivého. V Jeho svetle zbadáme aj seba. Vidíme pravdu o sebe v Jeho pravde.
Dá sa aj inak? Dá. Nočnou hodinou v tichu noci by sa Ježiš mohol v tme vytratiť.
Vieme, že učeníci si radi pospali. Predsa to boli robotníci mora, obyčajní ľudia, ktorí nemali zaťažené svedomie. Boli jednoduchí. Na veci sa pozerali priamočiaro. Pre nich áno znamenalo áno a nie – nie. Keď im povedali, urobili; keď ich odmietli, bez okolkov odišli. V noci, keď sa dalo, spali. Naučení boli využiť každý voľný okamih na odpočinok, lebo ho bolo málo. Keď pohasli nočné ohne niekde na púšti, Ježiš by sa nepozorovane mohol vzdialiť.
Odísť preč. Inkognito sa stratiť, zobrať si svoj batoh a stratiť sa v obrovskej Rímskej ríši. Ako nádenníka by Ho mohli zamestnať kdekoľvek. Tesársky syn sa predsa vedel od svojho pozemského otčima naučiť čokoľvek. Ježiš by si tým zvolil pohodlný život. Život inkognito, v pokoji. Svojou šikovnosťou by si zarobil celkom slušne, založil by si rodinu. Veci tohto sveta by sa pre neho stali nepodstatnými. Keď to však takto povieme, prepadne nás hrôza. Sme tu sami. Nestojíme už nikomu za nič. Sme ovce ponechané na pustatine, aby si nás vlci rozobrali, uchvátili len pre seba. Nie sme na nič súci, len na to, aby sme sa stali korisťou. Už ani nebeskému Otcovi za nič nestojíme. Lenže Ježiš by sa tým stal len nestranným pozorovateľom, ktorý nás prišiel vysmiať. Ukázať nám chrbát. Lenže Ježiš nie je syn Jozefov. Je Syn Boha. Potomok Dávidov, potomok hrdinov, ktorý prišiel vybojovať boj.
Dalo sa inak, dalo sa odísť, dalo sa urobiť krok od Jeruzalema. Ale Ježiš ho neurobil. Lebo je Syn Boha živého. Je Kristus. My ľudia ešte presne nevieme, čo to znamená. Ale ak vyznáme Krista, stávame sa Jeho učeníkmi, za ktorých On je ochotný urobiť krok k Jeruzalemu. Je ochotný urobiť krok smerom ku hrôze veľkého piatku.
Dalo sa aj inak. Môžeme ti sedieť po pravici a po ľavici? Tu je vidieť pokúšanie, ktoré prichádza od človeka. Vidíme Ťa ako najmocnejšieho kráľa. Na Tvoje slovo vytiahneme ako vojvodcovia do bojov. Vytasíme meč, aby sme mobilizovali armády, povolali všetky ľudské srdcia, prinútili aj tvrdou rukou všetkých, aby ako jeden muž vytiahli do bojov.
Spojíme všetky ľudské skupiny, nech sa už nebojuje. Spojíme povstalcov Esénov, ale aj umiernených Qumráncov, spojíme Sadukajov s ich spravodlivosťou, i učených Zákonníkov, či vo vzkriesenie veriacich Farizejov. Všetky skupiny ľudí. Budeme im veliť, vytiahneme do bojov, aby nenávidený Riman rezignoval. Predsa Božím vyvoleným sa nemôže nič stať, keď je na našej strane Boh, my musíme len zvíťaziť. Každý, kto sa postaví na odpor, padne. Dobrovoľne pokľakne pred Božím trónom. Pobozká nohy Mesiáša, alebo svoju krv preleje. Všetko zlo Boh vyhladí v tomto svete. Zavládne pokoj na každej strane. Vlk bude hosťom u baránka, nebude viac vojny. Boh vojnou donúti svet ku pokoju. Dalo sa aj tak. Lenže Ježiš nejde cestou nepokojov v tomto svete. Nechce prelievať krv. Vo vojne nepadajú len vojaci, ale trpia aj nevinní. Každý jeden život je dôležitý, na každom záleží.
Nevadí, či je to stúpenec, alebo nenávidený Riman. V Božích očiach má každý jeden z nás nesmiernu cenu. Až takú, že je Ježiš ochotný urobiť krok dopredu k Jeruzalemu. Sám si volí cestu vnútorných bojov, aby priniesol pokoj človeku.
Mohol aj inak. Zvolať si dvanásť plukov anjelov. Taký veľký zástup nebeského vojska by donútil svet, aby sa zastavil. Každé zriadenie by zložilo zbrane a nemusela by padnúť ani jedna jediná kvapka krvi. Predsa kto obstojí pred Božím vojom? Keby sa postavil cisár Tibérius so všetkou svojou mocou, Bohu by neodolal. Musel by rezignovať. Celý svet by bol donútený postaviť sa na Božiu stranu. Ale tu je ten problém. Boh nepotrebuje lásku z donútenia, nepotrebuje donútiť svojich stúpencov. Preto Ježiš volí svoju cestu do Jeruzalema, svoju tvár obracia smerom pokory a bolesti, aby skončil na Golgote. Aby človek sám pochopil Boží skutok. Nie z donútenia, len s čistou vďakou.
A tak sme o krok bližšie k udalostiam, ktoré smerujú k vrcholu pôstu. Sledujme ich v týchto dňoch pozorne a dôkladne. Uvedomme si, že Ježiš mohol aj inak. A predsa sa rozhodol ísť cestou pokory, cestou zmierenia. Chcel zmieriť človeka s Bohom. Je prvým, ktorý našiel inú cestu. Je našou úlohou si vziať príklad. Aj keď nespočetne veľakrát padneme, pripustíme si, že Ježiš sa stal za nás prekliatím, aby sme sa my postavili na Božiu stranu. Aby sme mali pred Ním šancu. Veď stále platí: O čo menej Mu smiem odvrávať ja a voliť slová proti Nemu? Keby som bol aj v práve, nevedel by som odpovedať, svojho Sudcu by som mohol iba prosiť. Amen
Mgr. Daniel Duraj
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: Gerd Altmann z Pixabay