2. slávnosť vianočná

„Kto hovorí, že zostáva v Ňom, má žiť tak, ako žil On.“
Prvý list Jánov 2, 6

Vedeli ste, že patriarcha Abrahám sa bál o svoju bezpečnosť, a preto klamal o svojej žene Sáre, že je jeho sestra, a to dokonca dvakrát? Vezmime si patriarchu Jákoba, ktorý bratovi Ézavovi podvodom ukradol prvorodenstvo a potom zo strachu pred ním ušiel. Alebo: Máte vedomosť o tom, že prorok Mojžiš bol vrah a bál sa hovoriť na verejnosti? Boh musel použiť jeho brata Árona, aby bol Mojžišovým hovorcom. Medzi hrdinami Biblie je spomenutá Rachab, ktorá bola pohanka a na živobytie si zarábala prostitúciou. Ďalej je tu legendárny silák Samson, ktorý mal toľko problémov, že človek ani nevie, s ktorým má začať. V zozname nemôže chýbať kráľ Dávid, muž podľa Božieho srdca, ktorý bol cudzoložník a vrah a ktorý vychoval tvrdohlavé a nezvládnuteľné deti. Všetci títo ľudia ani zďaleka neboli dokonalí, a predsa mali vieru v Boha, ktorý im vedel pomôcť v zdanlivo neriešiteľných situáciách. Napríklad Nóach, o ktorom Písmo sväté hovorí:

„Vierou Nóach, prijmúc od Boha znamenie o tom, čo ešte nebolo vidieť, s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny. Touto vierou odsúdil svet a stal sa dedičom spravodlivosti z viery.“
(Žid 11, 7)

Nóach staval koráb stodvadsať rokov a varoval ostatných pred blížiacim sa Božím súdom. Predstavme si však, že by potopa neprišla. Nóach by sa v momente stal terčom výsmechu a všetci by ho pokladali za čistého blázna. Áno, mať vieru často znamená vykonať to, čo iní považujú za úplný nezmysel. Ak sa život veriaceho človeka zdá pohanom normálny, potom niečo nie je v poriadku.

Vráťme sa však ešte k Abrahámovi. V Novej zmluve čítame:

„Vierou obetoval Abrahám Izáka, keď ho Boh skúšal. A jednorodeného priniesol obetovať, hoci prijal zasľúbenie, a bolo mu povedané: Po Izákovi bude sa volať tvoje potomstvo. Tak uvažoval totiž, že Boh môže vzkriesiť aj z mŕtvych. Preto ho aj dostal späť…“
(Žid 11, 17 − 19)

Abrahámova nádej spočívala v Božej schopnosti vzkriesiť mŕtveho človeka. Ale čo ak by Boh Abraháma nebol zastavil? Predstavme si, ako stojíme nad svojím mŕtvym synom, ktorému sme my sami vzali život. Čo by nám asi tak behalo po rozume? Vládali by sme vôbec žiť ďalej, ak by nás každý nazýval šialeným vrahom? To by bol následok Abrahámových činov, pokiaľ by Boh nebol zasiahol. Lenže On zasiahol

Napokon si spomeňme na mučeníkov. V Liste Židom 11, 35 – 38 čítame tieto slová:

„… iní podstupovali muky a neprijali prepustenie, aby dosiahli lepšie vzkriesenie. Iní zase okúsili posmech a bičovanie, ba aj putá a väzenie. Kameňovali, mučili, rozpiľovali ich, umierali mečom, blúdievali v ovčích a kozích kožiach, strádavali, trpievali útlak a ubližovanie, oni, ktorých svet nebol hoden, túlavali sa po púšťach a vrchoch, po jaskyniach a prepadliskách zeme.“

Ak večnosť nenastane a Boh nejestvuje, potom, ako vraví apoštol Pavel,

„… ak jedine v tomto živote máme nádej v Krista, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí“.

Ak neexistuje nijaký Boh, ak je oslava Vianoc len prázdnou ceremóniou, potom apoštol Peter, apoštol Pavel, diakon Štefan a vôbec všetci martýri v dejinách žili život plný zbytočného utrpenia. Keďže je však Boh živý a skutočný, smieme povedať, že mučenícka smrť Štefana, ktorého pamiatku si dnes pripomíname, podobne ako muky a smrť mnohých iných kresťanských mučeníkov, mali svoj význam.

Vieme, že dnešní kresťania neradi riskujú. Chcú žiť v pohodlí a bezpečí, a to aj za cenu toho, že by tým zapreli svoju vieru. Ale ak sa chceme zapáčiť Bohu, musíme žiť v súlade s Jeho svätou vôľou. Musíme činiť veci, ktoré nás počas tohto života na zemi budú veľa stáť a budú narážať na odpor tých, ktorí Bohu neslúžia. Večnosť nám však všetko vynahradí. Večnosť ukáže, že naše časné utrpenie pre Krista malo svoj význam. Najvýznamnejším príkladom obete a oddanosti Bohu je, pochopiteľne, Syn Boží. Mal všetko a napriek tomu sa toho dokázal vzdať pre záchranu hriešneho človeka. Náš postoj by v tomto smere mal byť podobný. Ako to tvrdí náš dnešný text:

„Kto hovorí, že zostáva v Ňom, má žiť tak, ako žil On.“

Sme teda ochotní slúžiť Bohu verne v dobrom aj v zlom? Dokážeme byť Stvoriteľovi poslušní až na smrť? Ak áno, ako sa to prejavuje v našich skutkoch?

V Evanjeliu podľa Matúša nachádzame desivý obraz prichádzajúceho súdu. V tejto pasáži, v dvadsiatej piatej kapitole, Ježiš odsudzuje ľudí na večný trest, lebo sa o Neho počas svojho života na zemi nestarali. Vraví:

„Lebo hladný som bol, a nedali ste mi jesť, bol som smädný, a nedali ste mi piť, prišiel som ako cudzinec, a neprijali ste ma, bol som nemocný a vo väzení, a nenavštívili ste ma.“

Odsúdení sa bránia a protestujú, že Krista v takýchto situáciách nikdy nevideli. Preto im Syn Boží odpovedá:

„Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste neurobili!“

Cítime v sebe vinu aj my, keď počúvame tieto slová? Myslím si, že áno. Uvedomujeme si totiž, že v láske voči svojmu blížnemu neraz zlyhávame aj my. Nevidíme Krista v predavačke pri pokladni, ktorú, zdá sa, oveľa viac zaujímajú klebety ako náš nákup, vo vodičovi auta, ktorý sa pred nami vlečie ako slimák a netuší, ako veľmi sa ponáhľame, v našom susedovi, ktorý nás zase otravuje svojimi hlúpymi názormi na svet a život.

Prežívať dôverný vzťah s Bohom a úplne sa Mu odovzdať, to si vyžaduje poriadnu dávku viery. V Liste Židom je napísané:

„Bez viery nie je možné páčiť sa Bohu. Lebo ten, kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a odplatí sa tým, ktorí Ho hľadajú.“

Život mnohých ľudí je pohodlný, bezduchý a prázdny. Zaujíma ich len to, koľko zarábajú, koľko čo stojí, či sa to vyplatí, alebo nie. V prípade konfliktu si väčšinou vyberú to, čo je pre nich výhodnejšie, nie to, čo je správne. Chcú zapadnúť do spoločnosti a viac im záleží na tom, čo si o nich myslia iní, než na tom, či je to v súlade so slovom Božím. O takýchto vlažných kresťanoch napísal apoštol Ján vo svojom zjavení toto:

„Poznám tvoje skutky, máš meno, že žiješ, a si mŕtvy.“

Títo ľudia nechcú byť skutočne oslobodení od svojich hriechov. Chcú byť oslobodení iba od trestu za hriech. Nie je teda pravda, že úprimne nenávidia hriech. V skutočnosti sa len boja, že Boh ich za neposlušnosť potrestá. Dojímajú ich príbehy o Ježiškovi uloženom v jasliach, o tých, ktorí obetovali všetko pre Krista, no oni sami podľa toho nekonajú. Len zriedkakedy sa rozprávajú o svojej viere s priateľmi, príbuznými či kolegami. Tvrdia, že Boha milujú, ale nemilujú Ho celým srdcom, celou dušou, celou silou a celou mysľou. Ich láska voči iným je vypočítavá, selektívna a podmienečná. Pravdepodobne pijú a nadávajú menej ako ostatní, no ináč sa príliš od neveriaceho človeka nelíšia. Domnievajú sa, že žijú život viery, pretože boli pokrstení, konfirmovaní a navštevujú služby Božie, a pritom Bibliu nevidia, ako je rok dlhý.

Abrahám, Jákob, Mojžiš, Dávid i Pavel mali svoje tienisté stránky. Nepochybne ich mal aj diakon Štefan. Ale história si na týchto ľudí pamätá nie kvôli ich prehreškom, ale kvôli ich obdivuhodnej viere, ktorá z nich urobila ľudí podľa Božej vôle. Opýtajme sa v tejto chvíli samých seba: Aká pevná je tá moja viera? Vydrží pod tlakom pochybností, neistoty, výsmechu, utrpenia, prenasledovania a bolesti? Obstojí v náročných skúškach či vo chvíľach odlúčenia? Nie plánmi, túžbami, snami či žiadosťami tela, ale v prvom rade vierou má žiť kresťan. Bez viery totiž nenájdeme cestu ani do Betlehema, ani na Golgotu, ani do neba. Náš život môže byť posiaty pádmi, sprevádzaný zradou i sklamaním, sužovaný chorobami a samotou, ale pokiaľ si v ňom zachováme vieru v Krista, neminie nás odmena. Amen.

Mgr. Ivan Mucha
evanjelický a. v. farár

ilustračné foto: wikipedia.org

%d blogerom sa páči toto: