On je vždy ten istý Boh!
16. nedeľa po Svätej Trojici
„Boh je nám Bohom záchrany a Hospodin, Pán, má východisko zo smrti.“
Ž 68, 21
Existujú stovky svedectiev, v ktorých kresťania vyrozprávali ako im nebeský Otec pomohol, keď sa ocitli v núdzi, či dokonca v neriešiteľných situáciách. Tieto svedectvá máme zachytené v nespočetných knihách, alebo si ich môžeme vypočuť na internete, či sociálnych sieťach. Iste, je potrebné medzi nimi rozlišovať. Lebo nie všetky sú dôveryhodné a mnohé sa ukázali ako výplody ľudskej snahy byť obdivovaní a byť v popredí. Predsa však sú medzi nimi tie, ktoré vydávajú svedectvo o mocnej Božej ruke, ktorá konala v minulosti a koná aj dnes. Čo okrem mocného Božieho pôsobenia tieto svedectvá spája, je skutočnosť, že Boh konal vo všetkých dobách a vo všetkých národoch. Všade tam, kde boli Jeho nasledovníci, ktorí Mu dôverovali a svoje životy zverovali do Jeho láskavých a mocných rúk. Toto Božie jednanie si teraz pripomenieme na dvoch biblických príbehoch, ktoré už po stáročia dávajú kresťanov odvahu postaviť sa zlu, znovu vstať a ďalej kráčať do nebeského kráľovstva. Prvým je príbeh emauzských pútnikov a tým druhým Petrovo vyslobodenie z väzenia, deň pred popravou, ktorú mu chystal kráľ Herodes Agrippa I. Obe sú svedectvom, že náš Boh, je Bohom záchrany a náš Pán, má východisko zo smrti. Nech aj Tebe milý brat a milá sestra poslúžia v zlých časoch choroby, trápenia, alebo úzkosti. Nech Ti dajú novú odvahu ku životu s Pánom Ježišom Kristom, aby si aj ty mohol poznať a vyznávať ako apoštol Pavel: Lebo mne žiť je Kristus, a umrieť: zisk. (Fil. 1, 21).
Prvý príbeh sa začína v nedeľné ráno, keď slnko po druhy krát vyšlo po bolestnej smrti Pána Ježiša. Dvaja z Jeho učeníkov, ktorí patrili ku širšiemu kruhu Jeho prívržencov, sa rozhodli pre návrat do „starého života.“ Všetko v čo dúfali a čo spájali s Ježišovým pôsobením bolo zničené. Čo stratili? Milovaného Majstra, ktorý svojim slovom a skutkami uzdravenia prebúdzal v nich nádej, že obnoví kráľovstvo svojho praotca Dávida, vyženie rímskych okupantov a nastolí vládu Božieho ľudu. Keď Ho videli visieť na kríži tak nepochybovali, že týmto ich snom je definitívny koniec. Okrem toho počuli ako ženy, hneď z rána prišli od hrobu a hovorili, že Ho tam niet, vraj vstal z mŕtvych. Keď to počuli, chápali to čo ženy vraveli, pravdepodobne, ako slova zúfalstva. Veď ich vyslovovali tie, ktoré Ježiša milovali a nevedeli sa zmieriť z Jeho smrťou. Tých dvoch už v Jeruzaleme nič nedržalo. Preto sa pobrali domov. Bola to smutná a bolestná cesta. Nedokážem si ani predstaviť čo sa odohrávalo v ich srdci. Bola to búrka, hroziaca zničiť nielen ich vieru, ale možno aj ich život. Veď aj keď mali svoje domovy, možno aj rodiny, v skutočnosti sa nemali kam vrátiť. Bez Ježiša je život zúfalo prázdny a akákoľvek cesta, vlastne nikam nevedie. A predsa vieme, že vtedy na tej ceste do Emauz, to nebol koniec ich cesty s Ježišom. Nie, naopak bol to začiatok nového života, pretože sa stretli so živým Pánom. Ukázalo sa, že svedectvo žien nebolo blúznením zúfalých duší. Srdcia Kleofáša a jeho spoločníka pri rozhovore s Ježišom a najmä keď ho spoznali pri lámaní chleba, sa rozhoreli novou silou. Vrátili sa do Jeruzalema s neuveriteľným svedectvom a tým sa stali po ženách ďalšími zvestovateľmi evanjelia, ktoré znie: Ježiš vstal z mŕtvych a žije!
Občas si tento príbeh Emauzských pútnikov vyberám ako kázňový text na pohreboch. Rád pozostalým hovorím o tom, že náš Boh má práve od tohto nedeľného rána, pre všetkých ľudí východisko zo smrti. Lebo ako vieme Pán Ježiš zomrel na kríži za naše hriechy. Jeho víťazstvo nad smrťou nám prinieslo zmierenie s Bohom a otvorilo cestu k spáse a večnému životu. On, Ježiš otočil emauzských pútnikov na ich ceste do „starého života“ a daroval im nový život. A ten ponúka každého jednému z nás. Pre Neho už smrť nepredstavuje žiadnu prekážku. Verím, že aspoň pre niektorých, ktorí sedia počas pohrebov v laviciach, je táto zvesť slovom útechy. V každom prípade je len na tebe, či nájdeš odvahu hľadať nový život s Ježišom.
Druhý príbeh je rovnako neuveriteľný. Tiež slúži kresťanom ako zdroj povzbudenia. Po zoslaní Ducha Svätého na Letnice, počet Ježišových prívržencov prudko narastal. Každý deň pribúdali ľudia, ktorí uverili, že Ježiš vstal z mŕtvych, žije a je ich Spasiteľom. Táto situácia vyvolávala nepriaznivú odozvu u vedúcich predstaviteľov židovského ľudu. Členovia židovskej rady sa dvakrát pokúsili zakázať Petrovi a Jánovi hovoriť o Ježišovi. No oni napriek tomu ďalej neohrozene zvestovali evanjelium. Aj prenasledovanie jeruzalemských kresťanov, ktoré rozpútal mladý rabín Saul, neprinieslo pre nepriateľov cirkvi žiadaný výsledok. Preto sa napokon iniciatívy chopil kráľ Herodes Agrippa I. Bol to vnuk nechválne známeho kráľa Herodesa. Bol nesmierne šikovný a vedel si získať priazeň Rimanov. Preto mu nakoniec cisár Caligula udelil kráľovskú moc nad celou Palestínou. Aby si upevnil svoju moc, chcel si získať aj priazeň židov. Vedel ako veľkňazi a členovia židovskej rady, nenávidia kresťanov. Preto nechal zavrieť Jakuba, Jánovho brata a Petra. Jakuba nechal popraviť. Keď videl ako, vďaka tejto poprave, Jeho popularita rastie, rozhodol sa po Veľkej noci popraviť aj Petra. A tu začína náš príbeh. V noci keď už mal byť Peter odvedený na popravisko, strážilo ho dobre spútaného, do najhlbšieho väzenia uvrhnutého, 16 vojakov. Nebolo žiadnej šance na útek. Zostávalo len modliť sa a pripravovať sa na koniec. Teda, tak by sme si to, pri Petrovi predstavovali. V skutočnosti to však bolo celkom ináč. Peter spal. Pre neveriacich ľudí to znie nepochopiteľne. Ale pre nás kresťanov je to dôvodom na povzbudenie našej viery. Ak je Pán Ježiš našim Spasiteľom a Pánom, tak vieme, že sme v Jeho ochrane. Peter asi nedúfal v záchranu pozemského života. Nepochyboval však o tom, že už zajtra, ak Pán bude chcieť, bude s Ním v Jeho kráľovstve. Tejto dôvere sa naučil počas búrky na mori, kde bol so svojim Pánom, počúvajme: Peter povedal Ježišovi: Pane ak si to Ty, rozkáž mi prísť k Tebe po vode. Odpovedal mu: Poď! I vystúpil Peter z lode, chodil po vode a šiel k Ježišovi. Ale vidiac, že je vietor, preľakol sa, začal sa topiť a vykríkol: Pane, zachráň ma! Ježiš vystrel hneď ruku, zachytil ho a povedal mu: Ó, maloverný, prečo si pochyboval? (Mat. 124, 28 – 31). V tú noc, vo väzení nezomrel! Prišiel anjel, vyviedol ho z väznice, bez toho, aby si to ktokoľvek, z vojakov, ktorí ho strážili, všimol. Na tomto príbehu, je ešte jedna vec poučná. Cirkev v Jeruzaleme sa zišla a modlila sa za Petra. Keď však klopal na bránu, aby ho pustili do vnútri najprv neverili, že je to on. Je to poučenie, pre všetkých nás. Ak sa modlíme, aby nebeský Otec konal, tak nepochybujme! On konať bude. Možno, že nie vždy tak ako si to my predstavujeme, ale určite chce a bude na hlas svojich detí reagovať. Na to sa môžeme vždy, za každých okolnosti spoľahnúť.
V jednej piesni, ktorá sa dostala aj do nášho evanjelického spevníka ( č. 620) sa spieva: A ten Boh, čo za Mojžiša (Dávida, Daniela, Jonáša) žil, sa dodnes nezmenil. Ešte dnes, ešte dnes ja to smiem skúsiť tiež: On je vždy ten istý Boh. Ešte dnes, ešte dnes ja to chcem vyznať tiež: On je vždy ten istý Boh!
Práve táto pieseň veľmi dobre ilustruje ako má vyzerať náš kresťanský život. Má to byť život, v ktorom vo všetkých situáciách, sa nielen na modlitbách utiekam o pomoc ku svojmu Pánovi, ale stojac vo viere, ani nepochybujem, že On má nado mnou vždy ochrannú ruku. Ako sa však dostať k takejto viere. Nedá sa kúpiť a nedá sa získať dobrými skutkami. Keďže je to tak, dá sa urobiť len jediné, volať, aby Náš Pán pomohol našej nevere a zachránil nás. Tak ako sa to naučil Peter počas búrky na mori. Neboj sa volať na Ježiša a urobiť krok do tmy. Pretože tam kde je On, nie je žiadna tma, ale svetlo a život.
Modlitba
Otče nebeský, prosíme Ťa, aby si posilnil našu vieru. Je to potrebné, lebo ako najlepšie vieš Ty sám, sme častokrát slabí a bojazliví, neúprimní a hriešni. Utiekame sa preto k Tebe o pomoc. Daj nám odvahu vykročiť v dôvere ku Tebe, pod Tvoj kríž, kde je jediné miesto, kde môžeme nájsť útechy a povzbudenie. Ďakujeme Ti za všetkých mužov a ženy, ktorí neváhali svoje životy zveriť do Tvojich rúk a nezapreli Ťa, aj keď ich to stálo majetok, česť, ba dokonca i život. Nech Tvoja milosť a dobrota sprevádza naše rodiny, cirkevné zbory, našu evanjelickú cirkev aj náš slovenský národ v týchto neľahkých dobách. Prosíme Ťa nech u nikoho iného ako u Tebe záštitu a pomoc nehľadáme. Amen
Mgr. Michal Zajden PhD.
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto:Sixteen Miles Out on Unsplash
