Veľký piatok
„Vyšiel teda Ježiš s tŕňovým vencom a v šarlátovom plášti. A Pilát im povedal: Ajhľa, človek! Ale ako veľkňazi a strážcovia uzreli Ježiša, krikom volali: Ukrižuj Ho! Pilát im povedal: Vezmite Ho vy a ukrižujte, lebo ja nenachádzam na ňom vinu. Odpovedali mu Židia: My máme zákon a podľa zákona musí umrieť, lebo sa vydával za Syna Božieho. Keď to Pilát počul, bál sa ešte väčšmi, znovu vošiel do vládnej budovy a povedal Ježišovi: Skadiaľ si? Ježiš mu však neodpovedal.”
J 19, 5 – 9
O ľudskosti, o bezradnosti, o zákernosti, o strachu…
O ľudskosti
Ježiš je oblečený do šarlátového plášťa a má na hlave veniec. Kto by si Ho predstavil len podľa tohto krátkeho popisu, mal by pred sebou postavu navonok zvýraznenú vzácnym rúchom – takrečeno kráľovským, a s hlavou ozdobenou víťazným vencom – namiesto kráľovskej koruny. Význační a poprední ľudia sa na verejnosti prezentujú aj vonkajšími znakmi – oblečením a ozdobami, aby si ich každý všimol, aby boli nápadní, vyčlenení z obyčajnej masy. Ježiš je vyčlenený, zvýraznený, akurát nie s prejavom uznania a úcty, ale s prejavom výsmechu. Keď Ježiš vyšiel, či skôr keď Ho nechal Pilát vyviesť pred zhromaždených, šarlátový plášť zakrýval zbičované telo a veniec bol z tŕnia. Nie kráľ ktorému sa prejavuje úcta, ale úbožiak, ktorému sa vysmievajú, nie ten, ktorý vládne druhým, ale ten, ktorého druhí majú v moci. A Pilát podáva definíciu: Ajhľa, človek.
Často stretáme tých, ktorí nechcú používať náboženský slovník a hovoriť o milosrdnom Bohu, o Božej dobrote či láske. Sekulárni ľudia – ale nielen oni – radšej používajú slovo ľudskosť. Ľudskosťou sa bez predbežnej definície rozumie to dobré, čoho je človek schopný: úcta, pomoc, porozumenie, milý a kladný prístup k druhému človeku, obetavosť, prístupnosť, starostlivosť … Ľudskosť je prejav dobrého srdca človeka, ktorý je ľudský. A znevažovanie, bezohľadnosť, nevšímavosť, zloba či nenávisť, egoizmus, nadradenosť, pohŕdanie, výsmech? To je neľudské. A čo je neľudskosť? Prejav zlého srdca človeka. Človek ľudský a človek neľudský. Keď si to uvedomíme, potom musíme pripustiť, že mierou pre ľudskosť človeka nie je človek sám, ale jeho viera, ktorá ho spája buď s Milosrdným, alebo Hanobiacim. Milosrdný tvorí život, Hanobiaci život ničí.
Pilát menuje mieru ľudskosti – Ajhľa, človek! Ježiš je miera ľudskosti. Ten, ktorý prejavoval milosrdenstvo a zjavoval dobrotivého Otca. Viera v Neho prináša ľudskosť. Lenže Ježiš a Jeho ľudskosť je ľuďmi, pred ktorými stojí a ktorí Ho majú v moci, nie uznávaná autorita, ale vysmievaná bezmocnosť. Často sa pýtame, prečo je v našom svete ľudí toľko zla. Mali by sme sa pýtať, prečo ľudia radšej idú cestou hanobenia než cestou milosrdenstva? Dobro pred nami stojí v šarlátovom plášti a s vencom na hlave – ale zbičované a rozdriapané tŕňmi.
O bezradnosti
Pilát má pred sebou človeka, ktorý nič zlé neurobil, ktorý sa v jeho očiach ničím neprevinil, s ktorým on nemá mať čo do činenia, jedine ho prepustiť a nechať ísť jeho vlastnou cestou. Vec je jasná. Lenže Pilát má pred sebou aj veľkňazov a strážcov, pod ich vedením celý hučiaci zástup, ktorí nesúhlasí s jeho – Pilátovým – názorom na Ježiša. Pilátovo hodnotenie sa nezhoduje s hodnotením žalobcov. Ježiš a Jeho život nahliadaný z dvoch protirečivých strán. Nevinný podľa Piláta, zločinec podľa veľkňazov. Ako je to možné? Môže byť hodnotenie jedného človeka tak protikladné? Od čoho to závisí? Čo je správne? Dostavuje sa bezradnosť. Kto nám tu poradí? Je vôbec možná nejaká rada, ako sa z toho dostať?
„Vezmite Ho vy a ukrižujte, lebo ja nenachádzam na ňom vinu.“ Pilát našiel cestu z ťažkostí, ale jeho riešenie naráža na snahu rozhnevaných Ježišových súkmeňovcov o ochranu seba samých. Aj by Ho ukrižovali, Mojžišov zákon im to umožňuje i prikazuje: „Kto by sa rúhal menu Hospodinovmu, má byť vydaný na smrť: nech ho celý zbor ukameňuje. Nech je vydaný na smrť cudzinec i domorodec, ak sa rúha menu Božiemu.“ Len nie sú sami sebe pánmi. Rímsky cisár je vládcom provincie Júdea a mesta Jeruzalem, len on – a jeho zástupca – má právo meča, právo vyniesť trest smrti. Naplniť ustanovenie Mojžišovho zákona by znamenalo postaviť sa proti cisárskej suverenite. Preto treba zladiť veci tak, aby sa dosiahol mocenský zámer aj z pozície nedostatočnej moci.
Ako často sa dostávame do nejasných, nejednoznačných, bezradných situácií. Aj mať dobrý vzťah s cirkvou, aj ju kritizovať, aj milovať druhého, aj odmietnuť jeho nevhodné požiadavky, aj poslúchať Božie prikázania, aj nebyť za fanatika, aj čítať literu Biblie, aj nezabíjať Ducha, aj byť za mier, aj rozumieť vojne, aj byť pacifista, aj uznať potrebu zbraní, aj milovať, aj nenávidieť. Bezradnosť vyvíja na nás veľký tlak, a v tom tlaku sa treba rozhodnúť a niesť zodpovednosť. Alebo aj nie?
O zákernosti
Kto je zákerný, ide cestou zákernosti, ten snuje a spriada intrigy. Nie je čestný, nie je pravdivý, naznačuje iné ciele než tie, ktoré chce nakoniec dosiahnuť. Slovenské slovo zákerný / zákernosť má v sebe priamo slovo ker / krík. Skryjem sa za ker / krík, aby ma niekto nevidel. V spojitosti s Bibliou sa nám hneď pripomenie úvodné rozprávanie o Adamovi a Eve, ktorí sa v záhrade Éden skrývali pred Hospodinom v kríkoch, aby ich nenašiel, aby ich nevidel, aby sa neukázalo, že konali proti Božiemu príkazu nejesť zo stromu poznania dobra a zla.
Veľkňazi sa potrebovali zbaviť Ježiša, lebo naňho žiarlili, priveľa ľudí malo k Nemu dobrý vzťah, uctievali Ho a počúvali viac, než ich – náboženské autority. Podľa ich názoru bol Ježiš už priveľmi vplyvný a narúšal ich mieru svätosti. Rúhal sa, vydával sa za Syna Božieho, nectil si chrám, viedol rozvratné a podvratné reči. Mohli ho vziať a nechať ukameňovať. V trme – vrme by ostal jeden mŕtvy a bolo by po probléme. Alebo nemali dosť odhodlaných a poriadne rozzúrených ľudí? Mohli by povstať iné zástupy a začať Ho brániť? Niečo na spôsob vnútornej vojny v tom samom ľude? Istejšia je cesta zapojenia mocnejšieho – Piláta – do vlastných cieľov. On nech zabezpečí dosiahnutie cieľa, aj keď s nimi nebude súhlasiť. Oni budú spravodliví, bez ťažkostí a bez viny. Skryjú sa za poslušnosť moci, stratia za sa kríkom lojálnosti. A tak manipulujú Piláta, ktorý na Ježišovi nevidí nič zlé, ba dokonca Ho označuje za nevinného.
Keby som mal uviesť príklad zákernosti, s ktorou som sa stretol vo svojom živote, asi by som porozprával o voľbách za režimu pred rokom 1989, keď sa vopred určení vládcovia dali zakryť zdanlivo slobodnou voľbou tých, ktorí si nedovolili ani nejsť k voľbám, nieto voliť iných než určených kandidátov. V slabšom odvare príklad z našej evanjelickej cirkvi posledných rokov, kedy „mocní“ v cirkvi si voľby predpripravujú schvaľovaním vlastných kandidátov, ktorých im manipulovaný cirkevný ľud zvolí podľa ich cieľov. Zbaviť sa nevhodných a zachovať si pocit spravodlivosti i nevinnosti. Je človek rodený intrigán?
O strachu
Keď to Pilát počul, bál sa ešte väčšmi,… Ten, ktorého sa báli veľkňazi, v Jeruzaleme toho času najmocnejší muž, sa bojí a jeho strach sa stupňuje. Ten, ktorý má právo rozhodovať o živote a smrti ostatných, podlieha strachu? Veľkňazi – intrigáni to rozohrali dobe. Vedeli, pred kým má Pilát rešpekt. Pred cisárom. Ak bol niekto v Rímskej ríši synom božím, tak z ľudí jedine cisár. Kto by o sebe hovoril ako o božskom potomkovi, staval by sa na úroveň, ktorá aj v Ríme bola rúhaním, znevažovaním cisára a podrývaním jeho autority. Tú mal každý miestodržiteľ brániť a chrániť, inak sa stával nehodným a nevhodným. A takí strácajú svoje postavenie. Možnosť, že by sa cisár rozhneval, že by bolo ohrozené Pilátovo postavenie, zväčšuje Pilátov strach. Veľkňazi sa boja o svoje postavenie pred ľudom, Pilát sa bojí o svoje postavenie pred cisárom. Spoločenstvo strachu, spoločenstvo bojazlivých a ustráchaných. Kto by to povedal do tých namyslených manipulátorov davu. A kto im naháňa strach? Ten zbičovaný a bezbranný Ježiš?
Strach je základná a veľmi potrebná ľudská emócia. Ochraňuje život. Nemať strach pred levom, ohňom, násilníkom či akoukoľvek život ohrozujúcou silou by znamenalo hazard a veľmi ľahko stratu života. Pozitívny strach má biblické pomenovanie „bázeň pred Hospodinom“. Ale o strachu podobne ako o mnohom ďalšom v ľudskom živote platí: dobrý služobník, zlý pán. Keď strach začne vládnuť ľudskému srdcu, keď stále obavy ovládajú človeka, je zle. Veľkňazi zo strachu odstraňujú Ježiša, Pilát zo strachu odsúdi nevinného, vládcovia zo strachu rozpútajú vojny a krviprelievanie, vystrašení ľahko ukameňujú bezbranného. Človek, ktorý podľahol strachu, stráca obraz, na ktorý bol stratený, strach vyháňa ľudskosť zo srdca toho, kto sa stal služobníkom strachu.
Ježiš sa nebál? V Getsemane sa od strachu až potil a túžil po zmene údelu. Ale nedal sa strachom ovládnuť. Čo bolo silnejšie? – Malý príklad: jeden príbeh rozpráva o situácii v lyžiarskom stredisku, kde sa náhle na terasu s hosťami valila snehová lavína. Bola tam rodina, otec, mama, deti. Keď nastalo náhle nebezpečenstvo, otec rodinu nechal tak a rýchlo sa skryl pod stôl, matka chytila deti, strhla ich pod seba a ochránila ich vlastným telom. Keď sa všetko upokojilo a lavína nespôsobila žiadne škody na životoch, došlo na pochopenie reakcií. Otec sa bál o seba, mama sa bála o deti. Jej láska prekonala strach o seba samú. – Silnejšia ako strach, je láska. Ježišova láska, ktorú reprezentuje ako Syn Boží, víťazí nad Jeho strachom z kríža. Pilátov strach o seba samého víťazí nad spravodlivosťou, strach veľkňazov víťazí nad prikázaním lásky k blížnemu, strach rozutekaných učeníkov víťazí nad ich spoločenstvom s Majstrom.
Čo víťazí v nás?
Pre veľkonočné obdobie, ale nielen preň, je veľmi vhodná pieseň:
/: Nebojte sa, radujte sa, Kristus, slávny Víťaz z hrobu vstal :/.
Mgr. Daniel Midriak
evanjelická a. v. farár
Ilustračné foto: unsplash.com
