Nedeľa Deviatnik
„Vtedy vošiel kráľ Dávid posadil sa pred Hospodina a hovoril. Kto som ja Hospodine Pane a čo je môj dom, že si ma doviedol až sem? Ešte aj to si pokladal za málo, Hospodine Pane a hovoril si aj pre ďalekú budúcnosť o dome svojho služobníka a to je zákon pre človeka. Hospodine Pane Čo viac má ešte Dávid hovoriť s Tebou veď Ty poznáš svojho služobníka Pre svoje slovo a podľa svojho srdca učinil si všetky tie veľké veci a oznámil si ich svojmu služobníkovi. Preto veľký si Hospodine Pane, lebo niet tebe podobného a podľa všetkého čo sme počuli na vlastné uši, niet Boha mimo teba.“
2S 7, 18 – 22
Pohanstvo a modlárstvo ovláda svet okolo nás. Vyznačuje sa aj tým, že modla a modlárstvo slúžia človeku ako otrok. Veriaci sa k nemu modlí, aby dostal čo chce a v dôsledku toho obetuje tomuto bôžikovi veľmi veľa napríklad svoj voľný čas a podobne neraz skoro všetko čo má. Často sa pozeráme na podobné okolnosti života a pozorujeme ich. Podstata sa však ukazuje v skutočnosti, že človek niečo chce a tým je to ukončené. Pán Boh takéto modlitby, nikdy nemôže vypočuť, pretože vidia len seba. Celý zákon aj proroci stoja na dvoch najdôležitejších prikázaniach. Milovať svojho Boha a blížneho svojho. Na nich stojí aj modlitba veriaceho, ktorý nie je pohanom. To znamená, že prosíme aj za druhých, a keď prosíme musíme byť k tomu vychovávaný. Pán Boh to skutočne robí pri každom človeku kto v neho verí.
Nedávno ma veriaca rodina požiadala o prislúženie Večere Pánovej ich blízkej príbuznej , pretože je vo vážnom stave. V tejto naliehavej situácii som šiel splniť prianie najbližších, pretože človek musí byť pripravený konať. Pán Boh miluje každého človeka, záleží mu na každom z nás. Veriaci človek už nielen koná, ale začína prosiť v Jeho mene.
Dávidova modlitba je odpoveďou na slovo prorokovo. Dávid prijíma Božiu mlčanlivosť svojej žiadosti, priznáva, že je bezvýznamný a že jedine Božia milosť ho drží a pozdvihuje a otvára mu pohľad do budúcnosti. Slávnostným oslávením panovníka Hospodina pripomína Božiu zvrchovanosť a tiež sa jej podrobuje. Hospodin svojimi činmi dostatočne zjavil svoju jedinečnosť a výnimočnosť a učinil jedinečným aj svoj ľud. Zápasil oň s inými národmi a mocnosťami, keď ho vykúpil z otroctva a dal tomuto ľudu život a nádej a stal sa mu Bohom. Označenie Dávida ako Hospodinovho služobníka nevyjadruje len závislosť a poslušnosť, alebo vzťah pána a otroka, ale aj titul označujúci výsadu a postavenie kráľa ako posla Božieho slova a Božích činov uprostred Božieho ľudu.
K činom, kde sa priznal a Hospodin Dávidovi požehnal chce ako vrcholné dielo svojho života kráľ Dávid, pripraviť novostavbu chrámu. Zvelebenie domu Hospodinovho sa dokonca zdá aj prorokovi Natánovi tak, že nič lepšieho kráľ Hospodinovho ľudu do popredia svojho záujmu postaviť nemohol. Ale v noci sa zmocní proroka Duch Boží a ukáže mu úmysel Dávidov v novom inom svetle. Dávidovi hrozí nebezpečenstvo, že on zvelebil Hospodina. Avšak nie je všetko osud Izraela ako sláva Dávidova a všetko dielo skrze neho vykonané duchom Hospodinovým. Boží ľud a jeho služobníci sú vystavovaný často pokušeniu hľadať nejaké mimoriadne spôsoby oslavy Božej ako stavby nádherných chrámov, reči plné krásnych slov a hudbu nadzemských tónov a za ňu postaviť samých seba. Neprichádza im neraz na myseľ, že najlepšia oslava Božieho mena je čisté srdce, nevyhľadávajúce neprávosť očakávajúce na Božie slovo a mať pripravené ruky konajúce na jeho pokyn. Poslúchať je potom viac ako obetovať a oslavovať. Ako ľahko sa človek môže pripraviť svojou neposlušnosťou o korunu života. Mnohokrát s údivom pozorujeme súd Hospodinov nad niektorými prejavmi ľudského vzdoru už tu na zemi.
Pýcha a neposlušnosť charakterizuje dnešnú dobu. Aj v cirkevnom zbore nemusíme byť často týchto javov ušetrení. Neposlušnosť detí, neposlušnosť mladých ľudí pri voľbe svojho poslania pre svoj život, neposlušnosť činiť pokánie, neposlušnosť k Božiemu volaniu. Dávid tu však stojí v modlitebnom zápase, lebo on ho vedie prvom rade k poslušnosti a pokore k Bohu a to na základe Božieho slova. Neraz už okúsil Božiu priazeň tak ako málokto. Je v postavení vládcu tej najvznešenejšej dynastie napriek tomu dokáže činiť pokánie. Dokáže uznať aj svoje nesprávne predsavzatie. To je dôležité pre jeho budúcnosť, že ostáva v Božej priazni a Božej milosti. Onedlho bude stáť vo väčších previneniach a bude ich vyznávať pred Jeho tvárou. Preto máme aj my vyznať dnes. Srdce čisté stvor mi Pane, lebo ho mám skazené. /ES 333 / Tak veriaci ľudia dodnes hľadajú múdrosť a záchranu. Vďaka Bohu, že prorokovo slovo takto prebudilo kráľovo svedomie.
Tu nám Pán Boh ukazuje, že Božie slovo je aktuálne a potrebné na každom mieste v čase ako ho Pán Boh sám určí. Prítomnosť prorokov na kráľovskom dvore svedčí o tom, že ani kráľ nie je zvrchovaným vládcom i poslednou inštanciou.
Prvý raz sa tu stretávame s prorokom Nátanom a ten ho aj naďalej sprevádza a zasahuje do jeho rozhodovania. Dávid chcel totiž využiť čas pokoja na vybudovanie domu pre Božiu schránku. Doba putovania už pominula a zasľúbenia o zemi zasľúbenej sa stali skutočnosťou. Napriek tomu, ľudský úmysel sa nedá zameniť s Božím. Hospodin dosiaľ nebol viazaný na žiadne miesto. Boh pútnikov nikdy dom nevyžadoval a ani nepotreboval. Tak je tomu doteraz. On putuje so svojím ľudom a nie je spútaný žiadnym miestom a časom viaže sa dobrovoľne na svoj ľud a z lásky k nemu uzatvára s ním zmluvu pokoja. Pre svoj ľud učinil všetko, aby mohol žiť v bezpečí. Dávida povolal Hospodin za vládcu a preukázal mu aj dobrodenie a dal mu prísľub už v minulosti, že s ním bude aj naďalej. Dávid však je ničím bez Božieho ľudu. Zasľúbenia dané jemu patria aj zverenému stádu. Preto je rozhodujúca jeho poslušnosť. Slovo, že Hospodin bude Dávidovmu synovi Otcom vychádzajú z korunovačnej liturgie. Dávid je závislý na Božej milosti. Je touto milosťou zaistený Dávidov rod, lebo v ňom má Hospodin ešte zvláštny zámer budúcnosti.
Keď vykonáme nejaké zvláštne dielo zvyčajne povieme: Pán Boh mi dal milosť, že som to s Božou pomocou dokázal. Keď niečo ťažké prežijeme, a naša viera neutrpí, povieme bola to Božia milosť. Je správne takto to vidieť, že nás Pán Boh podoprie milosťou v čase skúšok ako riadenie Božie a my nezlyháme. Hlavne máme vidieť milosť ako svoj stav keď sme do neho vstúpili ospravedlnením – Pán Boh vzal na seba naše hriechy a vyriekol nad nami svoju spravodlivosť. My tu sme povinní na seba žalovať. Pri upadnutí do hriechu sme obviňovaní a my sa máme v pokání ponáhľať do Otcovej náruče. Martin Luther píše v liste adresovanom Staupiczovi o náuke Božej milosti a praxi pokánia: ,,Pamätám sa na to ctený otče, ako sa medzi tvojimi nadovšetko milými a spásonosnými rozprávaniami, ktorými ma Pán Ježiš má vo zvyku zázračným spôsobom potešovať, občas objavilo aj slovo pokánie. Načúvali sme ti ako hlasu z neba, že pravé pokánie nie je prítomné, pokiaľ nezačína od lásky k spravodlivosti a k Bohu. To je najmocnejší zážitok pokánia, čo však pre iných je len cieľom a dokonaním pokánia… To sa dialo tak, keď predtým v celom písme nebolo pre mňa trpkejšieho slova ako pokánie hoc som sa pred Bohom pretvaroval a snažil som sa vytvoriť vymyslenú a vynútenú lásku, teraz mi neznelo nič sladšie a milšie ako pokánie. Lebo tak sa príkazy Božie stávajú sladkými, keď pochopíme, že o nich netreba čítať v knihách, ale v ranách najsladšieho Spasiteľa.“ Amen
Modlime sa:
Dobrotivý všemohúci, láskavý Náš nebeský Otče. Nauč nás spokojnosti a vďačnosti v tom, čo nám dávaš. Povolal si nás z temnoty tohto sveta k svetlu života. Zo zhonu tohto času k pokoju a istote Tvojho slova. Tvoja starostlivosť je istotou na našej ceste životom. Nauč nás prijímať a podľa Tvojej vôle využívať čas nám vymeraný a to pre Ježiša Krista nášho Pána. Uspôsob nás, aby sme verne pre úžitok Tvojho Kráľovstva pracovali. Ty, ktorý s Otcom nebeským žiješ a kraľuješ. Amen
Mgr. Ivan Bojna
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: Photo by Sixteen Miles Out on Unsplash
