Milí priatelia, počas môjho takmer dvanásťročného pôsobenia v Tranosciu som sa vám prihováral aj cez stránky nášho Evanjelického posla. Po vynútených zmenách v našom vydavateľstve sa skončilo aj moje pôsobenie v ňom. Ďakujem redaktorkám, ktoré sa odhodlali k odvážnemu kroku – vydávať nezávislé noviny, že ma oslovili a ja sa vám môžem opäť prihovoriť. V prvom rade im chcem popriať veľa síl a Božieho požehnania, Jeho múdrosti k tomu, aby mohli týždeň čo týždeň prinášať pre nás čitateľov zaujímavý a pravdivý obsah. Prajem im, tak ako to urobil na jednej teologickej konferencii istý pán farár – dôchodca už dlhšie mimo služby, nie železné nervy, ale titánové. Lebo ako povedal: „Keď železo tečie, titán si povie, že má ešte čas.” Skutočne na to, čo zažívajú – zažívame, nestačia železné nervy. Arogancia moci, zrádzanie odkazu otcov, personálne čistky a dokonca prenasledovanie, perzekvovanie názorových oponentov, vyžaduje nervy minimálne titánové. Som ale rád, že sa nevzdali a sú ochotné ísť ďalej. V tomto smere si veľkú vďaku zaslúžia aj čitatelia, ktorí veľmi rýchlo spoznali pravé od lacnej náhrady, či presnejšie drahšej náhrady. Rozsah pôvodného Posla znížili o viac ako štvrtinu, a tak v novom čísle 26 dostali čitatelia len asi 70 % pôvodného rozsahu. Výnos z predaja pritom nejde Tranosciu, ale súkromnej spoločnosti, ktorej zverili nielen doručovanie ale aj predaj predplatného. Toto by ten, kto pozná pomery v cirkvi a žije s ňou intenzívne viac rokov, nikdy viac neurobil. Stalo sa tak v deväťdesiatych rokoch a tento krok, ak si to dobre pamätám, pripravil Evanjelický posol asi o 7 000 predplatiteľov v priebehu jedného roka. Po takejto skúsenosti by už rovnakú chybu neurobil akýkoľvek priemerný manažér, ktorému záleží na spoločnosti, a nie na prospechu toho, komu kšeft dohodí. Aký zámer sledujú týmto úspešní manažéri neviem, ale pravdou je, že ak by sa mi nepodarilo uspieť vo verejnom obstarávaní, čo prinieslo na prelome júna a júla do vydavateľstva vyše päťdesiattisíc eur, konaním súčasného vedenia by Tranoscius nemal na najbližšie výplaty. Aká je teda úloha súčasného vedenia? Hľadať prospech Tranoscia? Neviem, ale prvé kroky naznačujú, že väčší záujem je niečo nájsť na bývalých zamestnancov a štatutárov. Až komicky vyznieva hľadanie PVC tašiek, či náhodou na nich bývalý štatutár nezbohatol, sledovanie kilometrov bývalej šéfredaktorky, či náhodou viac nešoférovala, ako písala, ako keby sa veľkých 32 strán každý týždeň zaplnilo samých, bez jej pričinenia. Sami skusujú, že ich dve redaktorky ledva zaplňujú o tretinu menej obsahu. Aký majú tieto kroky cieľ? Škandalizovať a očierňovať? Namiesto hľadania prospechu Tranoscia a jeho čitateľov, akcionárov a dlhoročných podporovateľov? Asi všetci potrebujeme titánové nervy, ako to povedal spomínaný pán farár, lebo sa nám ešte určite zídu.
Ľubomír Turčan,
bývalý riaditeľ vydavateľstva Tranoscius
ilustračné foto: unsplash.com
