Nepoznám ťa

2. nedeľa pôstna – Reminiscere

„Ježiš vyšiel spolu s učeníkmi do dedín Cezarey Filipovej. Cestou sa spýtal svojich učeníkov: Za koho ma ľudia pokladajú? Odpovedali Mu: Za Jána Krstiteľa; iní za Eliáša a iní zase za niektorého z prorokov. Potom sa ich opýtal: A vy za koho ma pokladáte? Odpovedal Mu Peter: Ty si Kristus! Vtedy im prísne prikázal, aby o Ňom nevraveli nikomu. Potom ich začal poučovať, že Syn človeka musí mnoho trpieť a zavrhnutý byť staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť zabitý a po troch dňoch vstať z mŕtvych. A povedal to celkom otvorene. Vtedy vzal Ho Peter nabok a začal Ho odhovárať. Ale On sa obrátil a vidiac svojich učeníkov, pokarhal Petra a povedal mu: Choď za mňa, satan, lebo nemyslíš na veci Božie, ale na ľudské! Potom, privolávajúc zástup aj svojich učeníkov, povedal im: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma: Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho, ale kto by stratil život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho. Veď čo osoží človeku, ak získa aj celý svet, ale utrpí škodu na svojej duši? Lebo čo môže dať človek ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše? Kto by sa v tomto cudzoložnom, hriešnom pokolení hanbil za mňa a za moje reči, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca a so svätými anjelmi.“
Mk 8, 27 – 38

Milí bratia, milé sestry!

Každý sa pozeráme na svet, na tento život tu v časnosti rôznou optikou. Pre niekoho je konkrétna vec dobrá a prospešná, no pre iného môže byť nepríjemnou, škodlivou ba až ohrozujúcou. Rovnako je to aj pri štýle života. Niekto žije jednoduchý život, je s ním spokojný a cíti sa byť naplnený. Druhý človek sa však pozerá na rovnaký životný štýl ako na nepostačujúci a skľučujúci. Hoci sa uhol pohľadu ľudí na mnohé veci odlišuje, ešte to ale neznamená, že ten-ktorý názor alebo pohľad na vec je automaticky zlý.

Niekto má rád červenú farbu, niekto modrú, niekto bravčové mäso a druhý je zas vegetarián, atď. Všetko záleží od perspektívy, od preferencie, či od počiatočného východiskového bodu. Lenže tak či onak, všetko sa musí na tomto svete napriek svojej rozmanitosti riadiť podľa určitej línie, podľa určitého plánu a poriadku, na ktorých dodržiavaní človek bytostne záleží. Z duchovného hľadiska môžeme v zásade hovoriť iba o dvoch poriadkoch. O Božom pláne záchrany a z toho vyplývajúceho poriadku a o diablovom pláne záhuby a neporiadku.

A tak je každý jeden človek postavený pred dôležitú voľbu, ktorej sa nevyhne a ktorá ho nasmeruje na ceste života v ústrety životu večnému alebo v ústrety večnej smrti. Nikto sa totižto nebude na súde pýtať, akú farbu, aké jedlo, či aký hudobný žáner človek preferoval. Tam dôjde k dôležitejšej konfrontácii. Podľa akého kľúča, podľa akého poriadku človek myslel, hovoril a konal voči Bohu a svojmu blížnemu. V tomto pôstnom období sa zameriavame na evanjelium ukrižovaného Krista, ktoré Boh vo svojej milosti a múdrosti vložil do sŕdc tých, ktorí v Neho veria. Toto je Pánov pohľad a zdroj nášho kresťanského svetonázoru.

V našom kázňovom texte vidíme Pánov „svetonázor“ pri pohľade na Jeho službu v oblasti Galilei. Počas mesiacov Ježiš trávil čas nielen navštevovaním miest a dedín severnej časti krajiny kde vyrastal, ale trávil viac času aj súkromným vyučovaním svojich učeníkov. Ježiš bol natoľko otvorený, že hovoril o udalostiach, ktoré sa stanú, keď sa Jeho poslanie na zemi bude blížiť ku koncu. Syn človeka musí mnoho trpieť a zavrhnutý byť staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť zabitý a po troch dňoch vstať z mŕtvych.

Pre učeníkov to bol určite šokujúci zvrat v ich očakávaniach. Ich Majster, tentoraz označený starozmluvným titulom Syn človeka, prišiel na zem trpieť a zomrieť. A to všetko paradoxne zo strany vlastných ľudí, Božieho vyvoleného národa; konkrétne na podnet židovskej veľrady, kňazov a zákonníkov. Už vtedy, v tom období bolo nepriateľstvo a opovrhnutie židovských náboženských elít voči Ježišovi evidentné. To však ale nemala byť samotná príčina Ježišovej smrti. Spomínaný titul Syn človeka, ktorý Ježiš používal na zdôraznenie svojho úradu Mesiáša, poukazuje na pravý dôvod predpovedanej krutej smrti. Mal vytrpieť veľa bolesti a napokon i smrti od svojich nepriateľov, aby obetou svojho spravodlivého života zaplatil za hriechy sveta a umožnil inak zatratenému hriešnemu človeku byť súčasťou Božej rodiny vo večnosti.

Toto bol Pánov svetonázor v kontexte ktorého konal. Bol to Boží plán, ktorý bol odhodlaný z lásky k svojmu Otcovi a k nám do bodky splniť. Toto bol Ježišov výslovný zámer a poslanie života. No ako čítame v biblickom texte, tak Peter mal na vec iný pohľad. Podľa Petrovho úsudku to nebolo niečo, čo chcel práve počuť. Považoval tento plán za negatívny, pretože Ježiš mal z jeho uhla pohľadu predsa možnosť v tomto svete dosiahnuť oveľa viac, keby zostal nažive a presadzoval svoju autoritu Mesiáša Izraela. Preto vzal Pána nabok a začal Ježiša karhať. Začal Ho karhať, hoci len malú chvíľu pred tým vyznal, že je Kristom, Synom Boha živého.

Všimnime si, ako ľahko ľudia strácajú zo zreteľa nevyhnutnosť kríža. Ako ľahko sa vzdávajú náročnej cesty, ktorú však každý veriaci musí prejsť, aby dosiahol večné spoločenstvo s Bohom. Každý by to najradšej dosiahol tou najľahšou možnou bezbolestnou cestou. Avšak nie len pre Krista bol počas sviatkov Veľkej noci pripravený kríž. Je pripravený aj pre každého kristovca, ktorý ho musí vziať na seba a tak Ježiša nasledovať. Toto vtedy ešte Peter nechápal, pretože jeho uhol pohľadu bol skreslený svetským, telesným zmýšľaním. Ježišova odpoveď bola ale ostrá a jasná. Dokonca identifikovala zdroj Petrových slov, ako slová pochádzajúce od Satana.

Slová prameniace z hriešnej prirodzenosti starého Adama, ktorý je pre svoj hriech odkázaný na cestu do smrti. Možno to boli silné slová, no mali jednoznačne za cieľ otvoriť oči učeníkov, že nemyslia na veci Božie, ale skôr na veci ľudské. Toto je žiaľ problém, s ktorým všetci v tomto živote zápasíme. Svet nám opakovane hovorí, že veci, ktoré nazývame nesprávne, sú v skutočnosti správne a že to, čo nazývame hriechom, je iba vyjadrením individuálnych práv a slobôd druhých ľudí. Diabol pôsobiaci cez pomýlenú svetskú sféru nám v podstate chce nahovoriť, že ako veriaci musíme byť otvorenejší a že máme byť akceptujúcim náboženským spoločenstvom podporujúcim túto inakosť – teda hriech, lebo to je vraj prejavom lásky k blížnemu.

V inakšom prípade by sme boli len bigotní, staromódni a inak fóbni, atď. Ono tie isté hriechy, aké dnes vidíme v našej spoločnosti, fungovali už za čias Abraháma. Vždy to bolo rovnaké; tu a teraz, potešenie sveta, hriešne túžby a materiálne bohatstvo a sláva človeka. Toto sú veci, ktoré zamestnávajú a usmerňujú myseľ človeka a určujú uhol pohľadu na svet. Všetko je to, žiaľ, zamerané na seba a sebarealizáciu a nie na obetovanie sa Božiemu plánu a pomoci druhým! Posolstvo o kríži a Ježišovej obeti je preto pre svet bláznovstvom. Ale ak máme byť Ježišovými učeníkmi, mali by sme sa na Neho pozerať a pamätať si, čo a ako to urobil.

Obetoval sa pre dobro a požehnanie iných, tých, ktorí boli menší ako On. A keď si vážime obeť, ktorú pre nás bol ochotný priniesť, ktorá bola vykonaná z čistej lásky, milosti a výlučne preto, aby sme získali spasenie, tak potom sa snažme uctiť si Ho svojimi životmi. Ježiš hovorí nielen o zapretí seba samého, ale hovorí aj o tom, že máme vziať svoj kríž. Pred Jeho ukrižovaním bol kríž v mysliach ľudí symbolom utrpenia a hanby. No my kresťania sme ho začali vidieť ako slávny symbol našej spásy. Týmito slovami Ježiš hovorí, že nasledovať Ho znamená, že aj my by sme mali byť pripravení znášať hanbu zo sveta a aj utrpenie.

Hovorí o utrpení hanby, o utrpení výsmechu a dokonca o prenasledovaní, pretože sme Jeho učeníkmi, pretože nasledujeme Jeho pravdu, Jeho slová a Jeho, teda Božiu cestu. Ak by sme sa mali snažiť „zachrániť si život“ splynutím s davom a byť ako svet, výsledkom bude strata nášho duchovného a večného života. V tomto živote môžeme síce vyzerať skvele, ak získame celý svet, ak budeme mať bohatstvo, úspešnú kariéru a zostaneme verní sami sebe.  Stálo by to však nakoniec za to? Stojí okamih slávy a blahobytu za stratu večnosti, za stratu možnosti stať sa skrze Krista Božím Synom?

Od tohto pohľadu, od tohto šialenstva nech nás chráni drahý Otec v nebesiach, pretože dôsledkom hanby za Ježiša je, že sa potom bude On hanbiť za nás. Keď stojíme pred Božím súdom, chceme, aby Ježiš, Priateľ hriešnikov, stál po našom boku a prihováral sa za nás pred Božím trónom. Nikdy by sme nechceli počuť, ako Pán hovorí o nás: „Veru, veru, hovorím ti, nepoznám ťa.“ (Matúš 25, 12) Syn človeka raz príde v sláve svojho Otca so všetkými svojimi svätými anjelmi! Kiežby sme očakávali ten deň s radostným očakávaním. Vážme si zázrak milosti, ktorý sa nachádza v Ježišovom sebaobetovaní za našu spásu. Kiež Ho neochvejne nasledujeme pridŕžajúc sa správnej cesty a hľadáme požehnanie, ktoré prichádza k tým, ktorí milosťou Ducha Svätého zapierajú seba a nasledujú Ho! Amen.

Modlitba

Nebeský Bože, ďakujeme Ti za to, že nás hriešnych ľudí od seba neodvrhuješ, ale dávaš nám vždy novú šancu postaviť sa, keď padáme pod ťarchou hriechu. Vďaka Ti za našu večnú záchranu, ktorá k nám prúdi z Ježišovho kríža. Prosíme Ťa, posilňuj nás svojím Svätým Duchom, aby sme dokázali bojovať dobrý boj viery a horlivo vždy hľadali Tvoju svätú vôľu. Pomôž nám nasledovať Tvoj svätý príklad, aby sme vedeli aj my odpúšťať svojim vinníkom, tak ako aj Ty hojne odpúšťaš nám. Svoj pokoj daj, prosíme, do našich sŕdc, aby sme boli tvorcami pokoja. Veď nás v tomto časnom živote tak, aby sme sa raz mohli tešiť v Tvojej prítomnosti a oslavovať Ťa požehnaného na veky. Amen.

Bohuznámy evanjelický a. v. duchovný

Ilustračné foto: congerdesign z Pixabay