Nástup temna (Čo vám to pripomína?)
Zo života evanjelického farára, teológa, martýra 20. storočia Dietricha Bonhoeffera
Misijná činnosť
Dietrich Bonhoeffer bol rád, že mohol byť doma v Berlíne. Jeho rodičia ho srdečne privítali. tešil sa, že môže opäť vidieť svojich súrodencov a ich stále viac sa rozrastajúce potomstvo. Predsa však bol užasnutý tým, ako sa Nemecko zmenilo. Teraz, keď boli nacisti druhou najväčšou politickou stranou v krajine, snažili sa presadzovať svoj vplyv v každej oblasti života. Dietrich napísal svojmu švajčiarskemu priateľovi Erwinovi Sutzovi: „Výhľady sú veľmi zlé. Stojíme na strašnom prelome svetovej histórie.“
V Berlíne sa Dietrich stal docentom na univerzite. Napriek tomu, že vyučoval teológiu, rád dával svojim študentom výzvy. Jedna z jeho prednášok bola na tému zastaranosti cirkvi. „Dnes sa sami seba pýtame, či ešte stále potrebujeme cirkev, či ešte stále potrebujeme Boha. Ale je to nesprávne kladená otázka. My sme tí, ktorí máme odpovedať. Cirkev existuje, Boh existuje a my máme odpovedať, či chceme byť súčasťou cirkvi a služby, pre ktorú nás Boh potrebuje,“ vyhlásil.
Dietrich to rovnako hovoril svojim študentom aj sebe samému. Veľmi rád robil prácu docenta, ale zároveň si bol istý, že ho Boh povolal byť farárom. Za farára bol ordinovaný 15. novembra 1931. Prevzal triedu päťdesiatich chlapcov v Zionskirche na okraji Weddingu, vychýrenej drsnej a chudobnej štvrte severne od Berlína.
V Nemecku v tom čase rodičia posielali deti na konfirmáciu, lebo to bolo v štátnom zákone. To znamenalo, že na hodinách prípravy ku konfirmácii bolo často veľmi veľa chlapcov, ktorí sa vôbec nezaujímali o náboženstvo a boli tam z donútenia.
Ako Dietrich a miestny farár kráčali hore po schodoch na tretie poschodie, kde sa konalo vyučovanie, štrnásť- až pätnásťroční chlapci, ktorí tvorili triedu, sa vyškierali ponad zábradlie schodišťa, kričali a hádzali odpadky na Dietricha a farára. Dietrichovo srdce zamrelo. Farár predstavil Dietricha chlapcom ako ich nového katechétu. Chlapci ihneď začali skandovať prvú slabiku jeho mena: „Bon! Bon! Bon! Bon!“ Farár sa v beznádeji stiahol a nechal Dietricha stáť samého pred triedou. Dietrich ticho stál s rukami vo vreckách a čakal, kým ich výsmech ustane. Ako ubiehali minúty a on vôbec neodpovedal na posmešky, chlapcov to prestávalo baviť a postupne sa utíšili. Keď skandovanie prestalo, Dietrich začal chlapcom pokojným hlasom hovoriť o svojich skúsenostiach v Harleme a v baptistickom zbore. Najprv ho mohli počuť iba chlapci v prvých laviciach, ale čoskoro bolo v miestnosti úplné ticho, lebo aj vzadu sa snažili, aby niečo počuli. Dietrich im sľúbil, že viac o Harleme im povie nabudúce. Na ďalšej hodine ostali chlapci ticho a počúvali, ako im Dietrich opisoval svoje cesty po Amerike, a pritom im povedal i niekoľko biblických príbehov. Odvtedy mal len málokedy problémy s disciplínou v triede.
Keď už zvládol disciplínu, chcel do chlapcov investovať viac než len hodinu týždenne. V susedstve si prenajal izbu a nasťahoval sa tam. Jeho izba bola nad pekárňou. Dietrich poprosil pekára, aby vpustil do bytu hociktorého chlapca, aj keby nebol doma. Svoju novú adresu povedal aj ostatným, ako aj to, že jeho dvere sú otvorené pre každého, kto sa chce prísť pozhovárať.
Chlapci prichádzali. Dietrich ich učil hrať šach a pritom sa rozprávali. Dozvedal sa o ich živote aj upevňoval učivo ku konfirmácii. Ani sa nenazdal a získal si ich priateľstvo a rešpekt.
Deň konfirmácie bol pre chlapcov určený na 13. marca 1932, v rovnaký deň ako voľby nemeckého prezidenta. Nemecký prezident mal veľkú moc a Paul von Hindenburg slúžil v tejto pozícii sedem rokov. Vo svojich 84 rokoch a popri slabom zdraví chcel už odstúpiť, ale bol donútený, aby sa opäť uchádzal o kreslo vo voľbách, lebo do boja o prezidentské kreslo vstúpil vodca nacistickej strany Adolf Hitler .
Spoločensko-politická situácia
Hitler nemal mať možnosť kandidovať, keďže bol viac rakúsky ako nemecký občan. Okrem toho bol usvedčený a odsúdený za vlastizradu a rok strávil vo väzení, kde napísal Mein Kampf. Samozrejme, našla sa štrbina v zákone, ktorá mu povolila stať sa nemeckým občanom a kandidovať vo voľbách.
Nedeľa 13. marca – deň konfirmácie a deň volieb
Ulice Berlína sú preplnené členmi nacistickej strany. Jazdia na autách a s megafónmi v rukách sa snažia získať podporu pre Hitlera.
Dietrich káže. Bolo zvykom pri konfirmácii odovzdať konfirmandom tvrdé napomenutie. Bonhoeffer namiesto toho povedal: „Dnes nechcem spôsobiť, aby vaše vyhliadky do budúcnosti boli ťažšie a temnejšie, ako sú už teraz…, a viem, že mnohí z vás poznajú ťažké okolnosti súčasného života. Dnes vám neponúkam strach zo života, ale odvahu. A tak dnes tu, v kostole, budem hovoriť viac ako kedykoľvek predtým o nádeji, ktorú máme a ktorú vám nikto nemôže zobrať.“
V prezidentských voľbách vyhral s 53 percentami hlasov Hindenburg, Hitler získal 36 percent. Dietrich si s úľavou vydýchol.
Rodina Bonhoefferovcov čakala a sledovala, ako dopadnú parlamentné voľby 31. júla 1932. Nacistická strana vyhrala s takmer 38 percentami hlasov a získala 230 kresiel v Ríšskom sneme, avšak stále to nepostačovalo, aby mohli vládnuť Nemecku sami. Nikto nechcel vstúpiť s nacistami do koalície. Výsledkom bolo opakovanie parlamentných volieb 6. novembra.
Tiež to bola nedeľa. V ten deň Bonhoeffer kázal v Kostole cisára Wilhelma v Berlíne. Pripomínali si Pamiatku reformácie. Na ceste do kostola Bonhoeffer videl, že ulice sú opäť plné členov nacistickej strany. V kázni poukázal na to, ako ďaleko zblúdili od Luthera a že je čas, aby ľudia žili podľa svojho presvedčenia a stáli si za svojím presvedčením ako Luther, keď v roku 1517 pribil na dvere wittenberského kostola svojich 95 téz.
Kázeň spôsobila pohoršenie. Ľudia boli nahnevaní na Dietricha, jeho to však nezaujímalo. Cítil, že je potrebné upozorniť ľudí na zmeny, ktoré sa dejú v ich krajine.
Počas nedele sa Bonhoeffer dozvedel výsledky parlamentných volieb. Neboli veľmi odlišné od volieb v júli. Nacisti vyhrali s 33 percentami hlasov a získali 196 kresiel v Ríšskom sneme. Sociálno-demokratická strana získala 121 kresiel, komunistická strana 100 kresiel. Nacisti stratili 32 kresiel oproti júlovým voľbám, komunisti získali o 11 kresiel viac. Napriek tomu, že nacisti stratili počet kresiel, stále žiadna strana nebola schopná postaviť vládu.
Nasledujúce týždne boli plné politického zápasenia a nevraživosti, až napokon Hitler a nacistická strana zvrhli prezidenta Hindenburga. V snahe prekonať patovú situáciu v krajine Hindenburg ustanovil 30. januára 1933 Hitlera za kancelára koaličnej vlády.
Bez toho, aby mal väčšinu hlasov, sa tento rakúsky kriminálnik stal najmocnejším mužom v Nemecku. Len niekoľko Nemcov to znepokojovalo. Ostatní boli radi, že majú schopného a silného vodcu, ktorý ukáže zvyšku Európy silu a odvahu.
Teraz, keď bol Hitler kancelárom, zadržiavala celá rodina Bonhoefferovcov dych v obavách, čo bude nasledovať. O 28 dní sa to dozvedeli. Dňa 27. februára 1933 budova Ríšskeho snemu, nemeckého parlamentu, vzbĺkla v plameňoch. Dietrich nervózne sledoval oheň z okna poschodia rodičovského domu a bol si istý , že Hitler a nacisti to využijú vo svoj prospech.
Jozef Goebbels, nacistický minister propagandy, vyhlásil: „Toto je začiatok revolúcie! Nesmieme čakať už ani minútu. Nepreukážeme žiadne milosrdenstvo. Každý komunistický predstaviteľ musí byť zastrelený tam, kde bude nájdený. Každý komunistický poslanec musí byť ešte v túto noc obesený.“
Dňa 28. februára Hitler na situáciu zareagoval vyhláškou – Dekrétom o požiari Ríšskeho snemu (Reichstagsbrandverordnung). Vyhlásil, že tajné vyšetrovanie odhalilo prípravy komunistov na plienenie a vypálenie Berlína. Zapálenie budovy parlamentu bolo podľa Hitlera prvým štádiom ich teroru proti nemeckému obyvateľstvu. Hitler potom navrhol dokonale jednoduché riešenie: On a jeho nacistická strana sa o všetko postarajú a každému zaručia bezpečnosť. Jediné, čo musia nemeckí občania urobiť, je dať im moc, aby mohli za nich a za dobro Nemecka robiť rozhodnutia. Pre mnohých Nemcov sa to zdalo ako skvelá myšlienka. On im zaistí bezpečnosť a blahobyt.
Prezident Hindenburg rýchlo vložil Dekrét o požiari Ríšskeho snemu do Zbierky zákonov. Dekrét zrušil väčšinu občianskych slobôd, ako ich zaručovala Weimarská ústava. Nemci stratili právo na súkromie. Ich telefonické hovory mohli byť odpočúvané, listy čítané, domy prehľadávané bez súdneho rozhodnutia. Od detí sa vyzvedali, čo sa hovorí doma, a ľudia stratili akýkoľvek nárok na protestovanie. Nastúpila cenzúra a nemecké noviny mohli publikovať len informácie, ktoré schválila nacistická strana. Vyhláška zrušila právo nemeckých spolkových krajín vytvárať na svojom území vlastné zákony. Všetky zákony ustanovovala ríšska vláda a museli byť uposlúchnuté bez námietok.
Dietrich a jeho rodina boli šokovaní rýchlosťou, akou sa veci menili. Nacisti boli pravicovo orientovaní extrémisti, ktorí apelovali na city a zneužívali nacionalistické slogany, aby vystrašili ľudí. Vedeli, ako zmanipulovať politický systémém vo svoj prospech, čo dosvedčuje spôsob, akým získali splnomocňovací akt, ktorý prešiel v Ríšskom parlamente 23. marca 1933. Aby tento zákon prešiel, potrebovali dve tretiny poslancov parlamentu, ktorí by zaň hlasovali. Nacisti ani zďaleka nemali dostatočný počet hlasov. Avšak Dekrét k požiari Ríšskeho snemu im umožnil, aby z hlasovania vylúčili komunistov, ktorí mali sto kresiel. Pomocou vydierania, vyhrážok, gangsterstva a agresívneho rokovania si nacisti vynútili dostatok hlasov, aby presadili tzv. splňomocňujúci zákon.
Splňomocňujúci zákon umožňoval Hitlerovi a jeho kabinetu vydávať zákony bez účasti Ríšskeho snemu. Hitler a nacisti teraz mohli schvaľovať zákony bez akejkoľvek parlamentnej dohody a kontroly. V mnohých prípadoch tieto zákony neboli kompatibilné s ústavou. Akákoľvek myšlienka na obmedzenie vlády nacistov bola v zárodku potlačená.
Nemecké obyvateľstvo sa chcelo cítiť opäť bezpečne a hrdo a Adolf Hitler dostal teraz moc urobiť to namiesto nich. Tretia ríša sa začala.
Dietrich nedôveroval nacistom a trvalo mu len dva týždne, kým zistil, že Hitler má s Nemeckom temnejšie plány, než by si to ktokoľvek dokázal predstaviť.
Podľa knihy Janet a Geoff Benge: Dietrich Bonhoeffer – Uprostred zla.
So súhlasom vydavateľa pripravil Ján Meňky.
Foto: Von Bundesarchiv, Bild 183-R0211-316 / CC-BY-SA 3.0, CC BY-SA 3.0 de, https://commons.wikimedia.org