Prvá slávnosť vianočná
„V tom sa prejavila Božia láska k nám, že svojho jednorodeného Syna poslal Boh na svet, aby sme žili skrze Neho.“
1J 4, 9
Ernest Hemingway v jednej zo svojich noviel opisuje život dvoch dobrodruhov, ktorí na konci devätnásteho storočia prišli do Kalifornie, aby pri brehu rieky Sacramento dolovali zlato. Išlo o veľmi namáhavú a dosť málo výnosnú prácu. To, čo cez deň zarobili, večer prepili v neďalekej krčme. Krčma, rieka a špinavá maštaľ, kde prespávali, boli životným priestorom týchto dvoch zlatokopov. Hemingway píše, že za niekoľko rokov klesli tak hlboko, čo sa týka kultúry a morálky, že sa z nich stali divosi. Raz však nadišiel Štedrý deň. Krčmu zatvorili skôr ako zvyčajne a títo dvaja muži s nadávkami a preklínaním odchádzajú do svojej maštale. Ako tak hromžia, že si nemôžu vypiť, počujú z diaľky akýsi plač. Prídu teda bližšie a zisťujú, že v priekope pri ceste leží nariekajúce malé dieťa. Nejaká krkavčia matka sa takýmto krutým spôsobom zbavila svojho potomka. Pohľad na bezbranné, vzlykajúce dieťa otriasol divokým srdcom zlatokopov, a tak ho vzali do svojej maštale a rozhodli sa, že mu nahradia rodičov. S láskou sa oň starajú, aby mu nič nechýbalo, pričom si vôbec neuvedomujú, čo sa s nimi deje. Bezmocné dieťa svojím úsmevom prevychováva tvrdých, surových ľudí. Hemingway opisuje, ako sa tieto dve ľudské trosky rozhodnú, že naučia dieťa nejakú modlitbu. Lenže už dávno nijakú neodriekali a nič si nepamätali. A tak si slová modlitby vymýšľajú a predriekajú ich nahlas dieťaťu. Táto vymyslená modlitba od základu mení týchto morálne úbohých mužov.
Vianoce nám každoročne pripomínajú, že Boh nás obdaroval tým najvzácnejším, čo má. Písmo sväté o tom vraví: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ Počas sviatkov si zvlášť pripomíname a želáme pokoj, zdravie, radosť a lásku. Práve kvôli tomu zostúpil Syn Boží z neba medzi nás, úbohých hriešnikov. Otec nebeský mohol zariadiť, aby sa Jeho Syn narodil v inom, príjemnejšom prostredí, kde Ho budú vítať slávni a mocní tohto sveta. No Boh urobil všetko tak, aby nikto nemohol povedať, že Kristus prišiel na svet za lepších podmienok ako tí v utečeneckých táboroch, väzeniach či biednych chatrčiach. Ježiš kvôli nám okúsil hlad, prenasledovanie, posmech, mučenie i smrť. Vedel, čo je to plakať, cítiť sa zavrhnutý, zradený a opustený.
Keď dnes hľadíme do jasieľ a hovoríme, že dieťa Ježiš sa na nás usmieva, že nás chce objať a potešiť, pripomíname si význam a potrebu vrátiť sa k Bohu. Želáme si žiť v úprimnosti, s pravdou na perách a s láskou v srdci. Aj medzi nami je dosť tvrdých, morálne úbohých mužov, dosť krkavčích, bezcitných matiek, množstvo skazených mládencov a dievčat bez hanby, veľa nespratných detí a ustavične uhundraných starcov. Vidíme, že v živote každého z nás je nejaké to čierne miesto, ktoré by sme chceli vymazať, že nie sme takí úžasní a očarujúci, ako to ukazuje televízia a časopisy. Uvedomujeme si, akí sme krehkí a neraz úplne bezmocní, keď čelíme skúškam a bolesti. Práve preto nám Boh vkladá do náručia svojho Syna. Betlehemské dieťa má moc zmeniť naše správanie, náš charakter i celý náš život.
Narodenie Ježiša Krista je dôkazom Božej lásky voči nám. Náš dnešný text vraví: „V tom sa prejavila Božia láska k nám, že svojho jednorodeného Syna poslal Boh na svet, aby sme žili skrze Neho.“ Keď sa istý dobyvateľ dostal so svojou flotilou do silnej morskej búrky, zobral na ruky dieťa, ktoré bolo na lodi, pozdvihol ho k nebu a takto sa modlil: „Pane, všetci na tejto lodi sme hriešnici a zasluhujeme si smrť, ale toto dieťa je nevinné. Pre neho odpusť vinníkom!“ Búrka napokon ustala a celá flotila bola zachránená. To je veľké požehnanie nás kresťanov, že sa môžeme utiekať k Dieťaťu z Betlehema. Odkedy sa Syn Boží stal človekom, môžeme nebeskému Otcovi predkladať svoje prosby o pomoc, odpustenie hriechov, záchranu či vyslobodenie v Ježišovom mene. Nielen dnes, ale počas celého roka smieme volať k Bohu: „Pane, pre toto Dieťa v jasliach nám odpusť naše viny!“
Možno sa nám občas zdá, že Boh je od nás na míle vzdialený, že nemáme šancu Ho nájsť a s Ním komunikovať. Keď si však uvedomíme, čo sa stalo pred dvetisíc rokmi v Betleheme, prestaneme mať akékoľvek pochybnosti. Reklama na mobilné telefóny mala slogan: „Aby ľudia spolu hovorili.“ Reklama na Vianoce by mohla znieť: „Aby ľudia hovorili s Bohom.“ Správa o narodení Spasiteľa by naše srdcia mala naplniť radosťou a istotou, že aj v tých najťažších skúškach a najväčších utrpeniach, vo chvíľach malovernosti a pochybností nie sme sami. Vedomie, že Boh stále kráča po našom boku, nám dáva pokoj a pocit bezpečia. Denne počúvame slová ako terorizmus, násilie, vraždy, korupcia či tragédia. Prečo? Či azda nie preto, že sme ešte stále nepochopili, čo znamená Kristov príchod na tento svet?
Vianoce sme naplnili rôznymi zvykmi. Najprv zháňame darčeky, potom horlivo upratujeme, zdobíme stromčeky, s nadšením varíme a pečieme. Akí sme neraz vystresovaní a nervózni, keď niečo nestíhame alebo sa nám niečo nepodarí vybaviť podľa našich predstáv! Ale o tom predsa Vianoce nie sú. Vianoce sú čas, keď nám Boh hovorí niečo celkom osobné: Mám ťa rád. Osloboďme Vianoce od zbytočného zhonu, aby sme aj my mohli odpovedať Bohu: Máme Ťa radi.
V súčasnosti mnohí ľudia hľadajú slobodu a nezávislosť, svoje náboženstvo, vlastný výklad Biblie a svoj názor. Veľa je takých, ktorí len zo zotrvačnosti, aby vládol v rodine pokoj, alebo kvôli peknej tradícii či zachovaniu čara Vianoc výnimočne prídu do kostola. Niektorí dokonca povedia: „Čítal som Bibliu. Uvažoval som o tom, čo je v nej napísané. Hľadal som v nej pravdu a zmysel.“ Položme si však otázku: Koľko sme z Biblie prečítali? Ako dlho a s kým sme o nej uvažovali? Otvorili sme si srdcia pre Krista?
Dnešný sviatok – Narodenie Krista Pána – nám pripomína, že Ježiš sa hlboko ponížil, aby sa stal jedným z nás, aby sa človek stal Božím. Žijeme vo svete, kde sa jednotlivec snaží presadiť svojimi prednosťami. Chce byť niekým a chce dosiahnuť čo najvyššie méty. Dáva okázalo najavo svoj úspech, šarm, šikovnosť i moc. Nechce byť druhým, tretím či desiatym. Chce byť za každú cenu jednotkou. Vianoce neraz zaraďujeme do sféry detských čias, romantických spomienok, z ktorých treba rýchlo vytriezvieť a vrátiť sa do sveta racionality. V ňom vládne iný duch a kritériá. Avšak človek by nemal strácať hlavu vo velikášstve a mal by sa vrátiť k Bohu. Pri Bohu totiž nájdeme blaho, pokoj, spokojnosť i šťastie.
Ako spomína na jedny svoje Vianoce slávny operný spevák Luciano Pavarotti? Povedal: „Mal som štyridsať rokov. Bol som bohatý, slávny, na vrchole svojej popularity. Množstvo práce a veľký úspech mi však zruinovali ducha. Dosiahol som všetko, čo sa dá, no vo mne to vyvolávalo pocit znudenia a nechuti. V rodine som si dokonca prestal rozumieť s manželkou a dcérami. V decembri roku 1975 som sa vracal lietadlom z Ameriky do Talianska. Bol som pohrúžený do svojich myšlienok, keď pilot oznámil, že je hmla a nemôžeme pristáť. Lietadlo urobilo niekoľko okruhov a pokúsilo sa o pristátie. Pilotovi sa však náročnú situáciu nepodarilo zvládnuť bez problémov, a keď sa lietadlo dotklo nerovného terénu, krídlo sa nachýlilo a zlomilo sa na polovicu. Jeden z motorov vyletel ako z praku a druhý odpadol. Lietadlo sa rútilo vysokou rýchlosťou, pričom veľmi nadskakovalo, a napokon sa zlomilo sa na dve časti. Vo vnútri panoval nesmierny chaos. Cestujúci kričali, plakali a volali o pomoc. Tej noci, keď som bol už konečne doma s manželkou a dcérami, som pochopil, aký pekný a cenný je život. Všetko sa mi zrazu zdalo dôležité. Nemohol som v noci zažmúriť oka. Chodil som po izbách a díval sa na spiace dcéry. Nuda a apatia, ktoré ma už celé mesiace ťažili, úplne zmizli. Nasledujúcich niekoľko dní dovolenky som prežíval v eufórii dieťaťa. Pomáhal som doma robiť jasličky a počúvanie kolied ma nútilo do plaču. Začal sa môj druhý život.“
Rozumejte: Vianoce nám pripomínajú, aby sme prijali Boha a žili podľa Jeho vôle, aby sme si vážili aj tie najnepatrnejšie veci, s ktorými prichádzame do styku. Prečo by sme vlastne len počas týchto sviatkov mali byť k sebe milí a prívetiví? Prečo sa len teraz máme snažiť o pokoj? Prečo máme byť len počas týchto dní tolerantní, chápaví a ohľaduplní? Pohľad na jasle, v ktorých leží Ježiš, nás nabáda k tomu, aby sme nehovorili urážlivé, ironické či oplzlé slová, aby sme v hneve nezatínali päste, aby sme sa vzdali sebectva a pýchy. Našou úlohou je vychádzať si v ústrety, usmiať sa na znak odpustenia, navštíviť chorého a ujať sa osamelého.
Tento deň nám pripomína, že máme žiť v láske, porozumení a radosti so svojimi susedmi, príbuznými, kolegami a najmä so svojimi najbližšími. Narodenie Ježiša je prejav nesmiernej Božej lásky voči nám. A pritom si tento dar ani nezaslúžime. Snažme sa teda lásku nielen prijímať, ale ju aj rozdávať – a to ako Bohu, tak aj blížnym. Tento svet sa možno vďaka nám stane aspoň o trochu lepším a pre mnohých krajším. Amen.
Modlitba
„Spievajte Hospodinovi novú pieseň, spievaj Hospodinovi, celá zem! Spievajte Hospodinovi, dobrorečte Jeho menu, zvestujte Jeho spásu deň čo deň! O Jeho sláve rozprávajte medzi pohanmi, o Jeho divných skutkoch medzi všetkými národmi! Lebo Hospodin je veľký a hoden veľkej chvály, obávaný nad všetkých bohov. Lebo všetci bôžikovia pohanov sú ničoty, Hospodin učinil však nebesá. Pred Ním je veleba a dôstojnosť, sila a ozdoba je v Jeho svätyni. Čeľade národov, vzdávajte Hospodinovi, vzdávajte Hospodinovi česť a moc! Vzdajte Hospodinovi slávu Jeho mena, prineste dar a vstúpte v Jeho nádvoria! Klaňajte sa Hospodinovi vo svätej ozdobe, chvej sa pred Ním celá zem! Hláste medzi pohanmi, že Hospodin je Kráľom! Skutočne: upevnená je zem a nekláti sa! On spravodlivo súdi národy. Nech radujú sa nebesá a jasá zem, nech hučí more i to, čo ho napĺňa! Nech jasá pole so všetkým, čo je na ňom! Nech plesajú vtedy všetky stromy lesa pred Hospodinom! Lebo prichádza, prichádza súdiť zem. V spravodlivosti bude súdiť svet a národy vo svojej vernosti.“ (Ž 96, 1 – 13)
Mgr. Ivan Mucha
evanjelický a. v. farár
Ilustračné foto: unsplash.com
