Nedávne rozhovory s inými kresťanmi ukázali, že nie som sám, kto trpí neobvyklou mierou stresu, strachu a úzkosti. Toto sú dni neistoty, a mnohí z nás ich prekonávajú rôznym spôsobom. Niektorí vnímajú tento zápas ako veľkú emocionálnu záťaž, iní skleslo či apaticky, a ďalší dokonca fyzicky, ako studený pot alebo zvieranie hrudníka. A niet divu! Sme zatvorení v domácej karanténe, prispôsobujeme sa novej, nežiaducej realite, zavádzame nové modely žitia, čelíme budúcnosti, ktorá je neistá, a netušíme, kedy a či vôbec sa vrátime do niečoho, čo sa podobá normálu. Čeliac tomuto všetkému by azda bolo prekvapením, ak by sme neprežívali istú úzkosť a necítili istú mieru stresu.

Hoci Boh môže rozdávať milosť inými prostriedkami, sľubuje, že tak urobí aj touto cestou. Našťastie, Boh vie, že tento život bude často ťažký, a vo svojej milosti poskytuje to, čo potrebujeme, aby sme zniesli všetky naše skúšky. Boží ľud posväcuje, posilňuje a podopiera svojimi prostriedkami, poriadkami či zvykmi. Ale akými prostriedkami? Kresťania sa už dlho odvolávajú na “bežné prostriedky milosti”, ktoré definovali ako Slovo, modlitbu a sviatosti. Hoci Boh môže rozdávať svoju milosť aj inými prostriedkami, sľubuje, že ju rozdá týmito z nich. Tak, že sa zaviažeme k týmto zvykom a praktizovaniu týchto poriadkov, ktorými vybavil, posilnil a zabezpečil svoj ľud.

Špecifickým prvkom tejto pandémie je, že donútila kresťanov, aby sa prestali stretávať. Preto nám sú niektoré z tých prostriedkov, ktoré nám Boh dal, aby nás podporil a posilnil v ťažkých časoch, odopierané. Neboli narušené iba naše bežné životy, ale aj tieto bežné prostriedky. A nemôžem si pomôcť, ale divil by som sa, ak by niečo z našej úzkosti, stresu a strachu nebolo spôsobené tým, čo si vyžaduje rodina, povolanie a život, čo nás však odviedlo od spoločenstva. Nikdy sa mi tieto všedné prostriedky milosti nezdali tak dôležité; nikdy mi tak veľmi nechýbali.

Ligon Duncan ich vysvetľuje a takto vraví, ako sú prepojené na miestnu cirkev: “Toto sú Božie príkazy, ktoré pestujú duchovný život. Pod príkazmi rozumieme duchovné nástroje milosti a rastu v milosti stanovené Bohom v Biblii. A tak, keď hovoríme o bežných prostriedkoch služby založenej na milosti, máme na mysli službu, ktorá sa zameriava na konanie vecí, o ktorých Boh tvrdí, že sú jadrom duchovného zdravia a rastu Jeho ľudu. Preto kľúčovými vecami, ktoré môže cirkev urobiť, aby pomohla ľuďom poznať Boha a rásť s týmto poznaním, sú: (1) klásť dôraz na verejné čítanie a kázanie Slova; (2) zdôrazňovať účinnosť sviatostí; a (3) klásť dôraz na život v modlitbe, najmä v tej, ktorá je konaná spoločne v kostole.”

Zatiaľ čo sme stále schopní sa zúčastňovať na niektorých prostriedkoch milosti individuálne či ako domácnosti, už sú to týždne, čo sme sa mohli tešiť zo všetkých z nich v rámci miestnych cirkevných zhromaždení. Vieme však, že najlepšie rastieme v zbožnosti v komunite, nie v izolácii. Preto píše autor Listu Židom: “A pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň” (Žid 10, 24 – 25). Práve v kresťanskom spoločenstve si čítame Slovo a počujeme jeho zvesť (2Tim 4,2), spájame svoje hlasy v modlitbe (Sk 4,24), spievame na chválu Boha (Kol 3,16), znášame vzájomne svoje bremená (G 6,2), hovoríme si pravdu (Ef 4,25) a jeden druhého povzbudzujeme (1Tes 5,11). Práve v ňom slávime sviatosti Večere Pánovej a krstu, a tu zažívame požehnanie členstva v cirkvi a vykupiteľskú lásku cirkevných poriadkov. Spoločenstvo miestnej cirkvi poskytuje ten kontext, v ktorom Boh vylieva svoju posväcujúcu milosť na nás a cez nás. Tento kontext nám bol nateraz odopretý.

Hoci si môžeme byť istí, že Boh nás nepotrestá za to, čo nie je našou chybou, môžeme tiež očakávať, že tento kontext nám začne chýbať.
Biblia nehovorí nič o kresťanoch, ktorí by sa dobrovoľne oddelili od kresťanského spoločenstva. Prečo? Lebo takí ľudia budú nevyhnutne upadať a zahynú. Nemôže sa im dariť a nemôžu prežiť, ak sa sami odrežú od tých prostriedkov, ktoré Boh dal svojmu ľudu. Avšak v tejto zvláštnej chvíli boli masy kresťanov odrezané od svojich spoločenstiev nedobrovoľne. Hoci si môžeme byť istí, že Boh nás nepotrestá za to, čo nie je našou chybou, môžeme tiež očakávať, že tento kontext nám začne chýbať. Začneme pociťovať oddialenie od zboru, ku ktorému sme sa pripojili, a od prostriedkov, ktoré nám boli dané. Nepredpokladalo sa, že máme žiť kresťanský život v samote a bez počúvania Slova, ktoré je nám čítané, bez spojenia sa v modlitbe, bez vzájomného učenia sa a napomínania spevom žalmov a piesní, bez pozorovania krstov či slávenia Večere Pánovej. Tieto prostriedky nás mali povzbudzovať v takých časoch, aké žijeme dnes, ale dnes ich nemôžeme užívať.

A tak keď uvažujem o strese a úzkosti, ktoré v sebe cítim, a keď hovorím k iným, povzbudzujem ich rovnako ako povzbudzujem seba, aby pochopili, že niečo z toho je spôsobené priamo tým, čo nám v tomto čase bolo odopreté v Božej prozreteľnosti. Nemali by sme očakávať, že nebudeme musieť zápasiť, keď nám okolnosti odoberú také dôležité prvky našej viery. Modlím sa za to, aby to vo mne vzbudilo túžbu, a hlbokú túžbu v cirkvi vrátiť sa do spoločenstva tak, aby sme sa znova mohli obrátiť k týmto vzácnym prostriedkom. Modlím sa za to, aby keď sa konečne znova stretneme, a keď sa budeme môcť opäť modliť, kázať, spievať, krstiť a lámať chlieb, sme nezlyhali vo vnímaní týchto vzácnych prostriedkov, ktoré sú tak všedné, tak nádherné a tak potrebné.

Autor:
Tim Challies
www.challies.com

Preklad:
Svetozár Gavora

uverejnené so súhlasom autora
ilustračné foto: wikipedia.org

%d blogerom sa páči toto: