Dr. Martin Luther

Kázeň na 18. nedeľu po Svätej Trojici

„Keď farizeji počuli, že umlčal sadukajov, zišli sa a jeden z nich, znalý zákona, pokúšal Ho touto otázkou: Majstre, ktoré je veľké prikázanie v zákone? Odpovedal mu: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach sa zakladá celý zákon a proroci.

A keď sa farizeji zhromaždili, spýtal sa ich Ježiš: Čo sa vám zdá o Kristovi? Čí je syn? Povedali Mu: Dávidov. Riekol im: Akože Ho teda Dávid môže nazývať v  duchu svojím Pánom, keď hovorí: Povedal Pán môjmu Pánovi: Posaď sa mi po pravici, dokiaľ Ti nepoložím pod nohy tvojich nepriateľov?
Keď Ho teda Dávid Pánom nazýva, akože mu je synom? A nikto Mu nevedel odpovedať ani slova, ani sa Ho od toho dňa nikto neopovážil viac spytovať.“
Evanjelium podľa Matúša 22, 34 – 46

„Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!

Dnešné evanjelium má dve časti. V prvej vystupuje zákonník a pýta sa na najdôležitejšie prikázanie v zákone Mojžišovom. V druhej vystupuje Kristus Pán a pýta sa farizejov, kým je Kristus, ktorého Dávid v duchu nazýva svojím Pánom. Prvá otázka ukazuje, že Židia upadli do takej veľkej zaslepenosti, že zabudli na Desať Božích prikázaní, ktoré vedia aj malé deti. Na túto otázku by každé dieťa vedelo odpovedať, že prvé a najväčšie prikázanie je: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!

No farizeji a zákonníci vo svojej zaslepenosti dávali iné odpovede na túto otázku. Niektorí hovorili, že sú to obete, druhí, že sú to almužny, tretí, že sú to pôsty, zvláštne oblečenie, atď. Tak sa stane, keď ľudia odpadnú od Pána Boha a Jeho slova a bez Božieho slova, podľa vlastných výmyslov, konajú rôzne skutky. Tak to vidíme i u mníchov a mníšok. Vstupujú do kláštorov, sľubujú poslušnosť, zriekajú sa majetku a to vystavujú ako dokonalosť – a pri tom všetkom stratili a zabudli, čo je „viera“ a čo „láska“.

Milovať Pána Boha a činiť blížnemu všetko dobré

Dnes, vďaka Bohu, desaťročné dieťa vie lepšie, ktorý stav je dokonalý, než všetci mnísi a mníšky spolu, lebo si myslia, že je ním život v kláštore, vymyslený ľuďmi. Kresťan však vie, že dokonalým byť znamená: Pána Boha sa báť a Ho milovať a blížnemu všetko dobre činiť. Nič iné Pán Boh neprikázal. Ale ja viem, že to žiaden mních nepochváli, lebo by musel odstúpiť od svojho predsavzatia zachovávať zvláštne dni, zvláštne sa odievať, nejesť a nepiť, musel by odstúpiť od toho, čo sa blyští a robí človeka nadutým, a zachovávať to najhlavnejšie v prikázaniach, t. j. milovať Pána Boha a činiť blížnemu všetko dobré.

Vidíme to u týchto zákonníkov a farizejov, že z toho istého dôvodu sa nevedia zhodnúť, ktoré prikázanie je v zákone najdôležitejšie, lebo jeden to a druhý iné prikázanie považuje za najhlavnejšie. Tento príklad nech sa nám stane výstrahou. Boli to vznešení ľudia, boli to učitelia, ktorí mali ľudu ukázať pravú cestu, a predsa nevedeli, ktoré prikázanie je veľké a ktoré malé. Nie inak je to s našimi mníchmi a mníškami. Spýtaj sa, ktorého z nich chceš, čo robiť, aby si získal spásu, a ani jeden ťa nepovedie k Desiatim prikázaniam Božím, ale ti povie, že sa máš stať mníchom, počúvať omšu, chodiť na púte, postiť sa, atď. Ale toto učenie odvádza ľudí od pravej cesty, ktorá poukazuje na Desať Božích prikázaní, na bezcestie. Tam nájdu odplatu za ľudské náuky, vychvaľujúc ľudské skutky, ktoré Pán Boh neprikázal. No ľudia sú tým omámení a nedbajú viacej na Desať Božích prikázaní.

Zabúdanie na Desatoro

Vystríhajme sa takéhoto bludu a nehľadajme svoju vlastnú zbožnosť. Neznevažujme katechizmus, nezľahčujme tú náuku, ktorá učí človeka, čo je povinný konať. Lebo tu počujeme, že máme Pána Boha milovať a nemáme mať iných Bohov okrem Neho. Milujme Pána Boha a Jeho slovo, čo je nad všetko iné. Radšej nech stratíme hocičo iné, ako by sme stratili Božie slovo. Áno, povedia, ja chcem konať niečo zvláštne, čo obyčajní kresťania nerobia: Vstanem v noci modliť sa, vstanem k omšiam, nebudem jesť mäso, oni sa obliekajú obyčajne, ja si dám spraviť zvláštne rúcho, atď. A nakoniec majú toľko práce s vlastnou zbožnosťou, že zabudnú na Desatoro Božích prikázaní.

Vážna je Kristova náuka, že najväčšie prikázanie je: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, nadovšetko. … A druhé je mu podobné:Milovať budeš blížneho ako seba samého.“ V týchto prikázaniach je obsiahnuté všetko, čo máme učiť a kázať o dobrých skutkoch. Lebo je napísané: Ak chceš Pánu Bohu slúžiť, nie je to možné iným spôsobom, ako cez lásku k Bohu a blížnemu.

Slúžiť znamená konať

Toto učenie, v deň súdny, sa stane príčinou prísneho súdu. Lebo každý vie, čo sa dialo v pápežstve. Kto chcel Pánu Bohu slúžiť, neohliadal sa na Božie prikázania, ale stal sa mníchom, bežal do Ríma, k svätému Jakubovi alebo na iné miesta, vzýval toho alebo oného svätého a slúžil mu pôstom alebo inými obradmi. To všetko sa nazývalo služba Bohu. Ale „slúžiť“ znamená konať, čo je prikázané. Preto ten slúži Bohu, kto koná, čo prikázal Boh, a nie to, čo on považuje za dobré. Aká to má byť služba podľa Božieho príkazu? Miluj Boha a svojho blížneho. Nepotrebuješ za touto službou ďaleko bežať a ani groš utratiť. Ako by to Boh mohol svoju službu bližšie uložiť a lacnejšie dať, než tak, že budeš svojho blížneho milovať a jemu všetko dobré robiť? Boh toto bude považovať, že to robíš Jemu. Je to divné učenie, ktorého chvála sa ukáže v deň súdny.

Lebo tak povedia bezbožní podľa predpovede Kristovej: „Kedy sme Ťa videli hladného alebo smädného, a neposlúžili sme Ti?“ A Ježiš im povie: „Čo ste neurobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste neurobili!“ Také je stanovisko Pánovo. Keď blížnemu daruješ hoci staré šaty, podáš mu pohár vody, samému Kristovi si to daroval. Tu niet výnimky pre nikoho.

Milovať budeš blížneho ako seba samého!

Je v tom satanské omámenie, že hoci takýmto ľahkým spôsobom môžeme Bohu slúžiť, ani na to nepomyslíme a ani tak nečiníme. My si myslíme, že keby sme vedeli, kde Kristus prebýva, bežali by sme tam a priniesli Mu všetko, čo máme. Ale to nie je potrebné. Počujme, čo hovorí Pán: „… a druhé prikázanie je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého!“ Z toho vidíme, že nás Pán rád prijme a váži si, čo urobíme svojmu blížnemu, ako keby sme to Jemu urobili. Povieš, Pán je na nebi! Tak je, ale On je aj na zemi. Preto keď vidíš kresťana núdzu trieť, tak vedz, že Kristus núdzu trpí a potrebuje tvoju pomoc. On sám hovorí, že bude na nás žalovať v deň súdny, že sme Ho nechali trpieť hladom a smädom.

Aká to škoda, že máme také čisté učenie, a predsa ho do vetra púšťame, akoby Boha nebolo, a nevyužijeme možnosť hojne Mu slúžiť každý deň a každú hodinu. Táto neposlušnosť sa nedá vyhovoriť tým, že by sme povedali, že my sme nevedeli, lebo je napísané: „A druhé je mu podobné.“ Preto, kto miluje blížneho, ten miluje Boha. Preto súdny výrok v deň súdu bude znieť: „Keby si slúžil svojmu blížnemu, mne by si slúžil a ja by som ti bohato odplatil. Lež pri tebe by som zaistemusel umrieť a zahynúť.“ Varujme sa pred takýmto výrokom, lebo po ňom nasleduje večné zatratenie.

Z kláštorného života nič nemá

V pápežstve je zvykom, že rytieri, žoldnieri, právnici a im podobní ľudia, ktorí sa nazdávali, že sú v stave zatratenia, si povedali: „Doteraz som slúžil svetu, odteraz začnem slúžiť Bohu“, a odišli do kláštorov a stali sa mníchmi alebo pustovníkmi. Či to nebolo diabolské zvedenie? Lebo kto chce Bohu slúžiť, ten sa nemá utiahnuť do kúta, ale žiť medzi ľuďmi a slúžiť im tým, čím kto slúžiť môže. Tým je poslúžené Bohu, ktorý prikázal hovoriac: „Druhé prikázanie je mu podobné.“ Z kláštorného života Boh nič nemá a ani ho neprikázal, a je proti láske a pravej službe Bohu, o ktorej tu káže Pán.

Krivda blížnym

Nie ináč to bolo u Židov. Tí robili krivdu blížnym a domnievali sa, že keď obetujú mnoho jalovíc a teliat, všetkému tým učinia zadosť. Ale Pán horí v 50. žalme: „Nekáram ťa pre tvoje zábitky, veď tvoje zápaly sú stále predo mnou. Neprijmem junca z tvojho domu ani kozlov z tvojich košiarov. Lebo mne patrí všetka lesná zver a tisíce dobytka na vrchoch.“ Tak hovorí aj na iných miestach, že nepotrebuje ich zlato, ani chrám a nič iné, ale keď chceš skutočne Bohu slúžiť, sústreď sa na svojho blížneho.

Máš ženu, deti, čeliadku, susedov, kniežatá, pánov a všelijaké stavy, tam slúž, tam nájdeš dostatok práce. Keď tvoje dieťa nechce byť poslušné a pobožné, ihneď dones prút a potresci ho. Keď čeľaď nechce dobre robiť, potresci ju alebo jej ukáž dvere. Keď je tvoj sused chudobný, zarmútený, nemocný, pomôž mu, poslúž, poteš ho. Predstaveným svojim buď poslušný, tak, ako by si to robil mne.

Každý sa zaoberá bohatstvom

Ale čo, keď to naše srdce nechce prijať! V čom sme sa proti Pánu Bohu prehrešili, na to On nebude dbať a odpustí, ale čo dobré sme blížnemu urobili, to nám odplatí, ako by sme to Jemu urobili. Kto by nepoznal svet, nech sa teraz naučí spoznávať, že svet nedbá ani na zasľúbenia, ani na hrozby. Sedliaci ani mešťania sa Ho neboja, znevažujú Ho a šliapu po Ňom nohami. Každý sa zaoberá len tým, ako by zbohatol a zveľadil svoju hromadu, ale o blížneho nik sa nestará, hoci umrie a zahynie.

Kto by však veril, že čo robí svojmu blížnemu, to robí Pánu Bohu, zľakol by sa takého spôsobu života. Ale tu niet nikoho, kto by veril, ako hovorí Pán u Matúša v 25. kapitole, že v deň súdny povedia: „Pane, kedy sme Ťa videli hladného?“ Ale nič im to nepomôže, lebo ako tuto hovorí Pán, že druhé prikázanie je podobné prvému, tak im tam povie: „Čo ste urobili jednému z týchto najmenších bratov, mne ste urobili.

Tomu sa prvému učíme z dnešného evanjelia. Daj, Bože, aby sme si túto náuku zachovali v srdci a, slúžiac blížnemu, vedeli, že Bohu slúžime. Tak bude celý svet plný služby Bohu.

Usilovné konanie je úprimná služba Bohu

Paholok v maštali, slúžka v kuchyni, chlapec v škole budú sluhami Boha, keď usilovne konajú, čo je im prikázané. Vtedy dom sa stane kostolom, v ktorom sa koná úprimná služba Bohu. Ale kto dbá na tieto veci, kto je hotový slúžiť svojmu blížnemu? Každý slúži iba sebe samému a stará sa o svoj vlastný zisk. A tak svet tým, že si nevšíma milovania blížnych, slúži diablovi. Bude to mať zlý koniec. Lebo ako by sa to mohlo Pánu Bohu páčiť, ktorý nám našu službu tak uľahčil, že z nášho domu a bývania môžeme urobiť kostol ozdobený perlami a drahými kameňmi, a my to ľahkomyseľne zanedbávame a radšej chceme slúžiť diablovi než Jemu?

Preto sa učte, že kto svojmu blížnemu slúži k dobru, ten neslúži len svojmu blížnemu, ale samotnému Bohu v nebi. Ináč by Kristus neriekol: „A druhé je podobné prvému.“

Koho to však nepohne, aby tu, na zemi, budoval kráľovstvo Božie zo svojho domu alebo povolania, nech si činí, čo chce.

Lebo ako si tu môžeš raj a nebo pripraviť, keď budeš svojmu blížnemu slúžiť – lebo to znamená Bohu slúžiť, ktorý je v nebi –, tak keď neslúžiš svojmu blížnemu, pripravíš si sám peklo na zemi, lebo slúžiš diablovi pekelnému. Nezáleží na tom, že to ešte nevidíš a necítiš. Časom sa ukáže, že to uvidíš a pocítiš a nad sebou i svojou neposlušnosťou budeš kričať a nariekať.

Cvičiť sa láske k blížnemu

Preto je potrebné nám to vedieť a cvičiť sa bez prestania v láske k blížnemu. Preto nám dal Boh ústa, oči, ruky, nohy, peniaze, majetok, rozum a iné, aby sme tento Jeho rozkaz plnili a v Jeho službe vytrvali.

Tak, ako táto náuka o láske k Bohu a blížnemu sa vzťahuje k tomuto životu na zemi, tak v druhej časti, učenie o Kristovi, koho je Synom, vzťahuje sa k tomu, ako dosiahneme po tomto živote lepší – život večný.

Lebo to, že vieme, že máme Pána Boha milovať, a snáď, keď to aj skutkom dokazujeme, nás nedovedie do neba. Farizeji si mysleli, že keď majú zákon Mojžišov, nič viacej nepotrebujú. Ale Pán Ježiš im dáva na vedomie, že tento ich názor nepostačuje k večnému životu, že je potrebné ešte niečo vyššie a väčšie, že je potrebné vedieť, kto je Kristus a koho je synom. Farizeji vedeli, že mal byť synom Dávidovým. Ale s tým sa Kristus neupokojí. Lebo keby nebol viac ako syn Dávidov, musel by tiež ako Dávid zomrieť a kraľovať len dočasu. Ale Kristus kraľuje večne a jeho otec Dávid ho v duchu nazýva Pánom.

Potrebné je zákon plniť

Ako sa to potom môže zhodovať, že synom i Pánom Dávidovým? Na túto otázku farizeji nevedia odpovedať. Tak ako dodnes na ňu nevie odpovedať žiaden Žid. V tejto otázke nepočujeme nič o blížnom, o láske, ani o dobrých skutkoch. Jedine o to ide, aby sme sa naučili, čí Syn je Kristus. Kto to vie, ten si nepomýli cestu do života večného. Lebo nepostačuje len poznať zákon a naše povinnosti, ale potrebné je predovšetkým ich aj plniť. Ale to nejde tak rýchlo a ľahko. Preto je potrebné sa usilovne učiť, kto je Kristus. Preto sa pýta Pán farizejov, koho synom je Kristus, ktorý je podľa tela synom Dávidovým a Dávid ho jednako nenazýva synom, ale svojím Pánom, ktorý sedí na pravici Božej a ktorému Boh položí všetkých nepriateľov za podnož.

Vpravde, môj syn ma ďaleko prevyšuje

Preto touto otázkou chce Židov i nás všetkých povzbudiť, aby sme si Krista viac vážili a nehľadeli na Neho iba ako syna Dávidovho, lebo On je aj jeho Pánom. To znamená, že On nie je len človek, ale aj pravý Boh, Otcom od večnosti splodený. Inak by Ho Dávid nenazýval Pánom, keby bol len človekom a jeho synom. Lebo Dávid je medzi svätými najväčší a kráľmi najvznešenejší, a jednako nazýva Krista, ktorý je jeho synom, svojím Pánom. Chce tým povedať: Vpravde, môj syn ma ďaleko prevyšuje. Ja som tiež kráľom i otcom Jeho sa nazývam, ale On je mojím Pánom, a to takým, ktorý sedí na pravici Božej a podľa Jeho rozkazu kraľuje nad všetkými svojimi nepriateľmi.

A preto, že je aj človekom, ľahko si domyslíme, akých má nepriateľov, menovite diabla a smrť. Ako to aj Pavel cituje zo žalmu v Prvom liste Korintským 15. Keď teda diabol a smrť ležia pod nohami tohto syna a Pána Dávidovho, z toho vyplýva, že má božskú moc a všemohúcnosť. Lebo ináč, ako ostatní ľudia, nemohol by zvíťaziť nad diablom a smrťou.

Zákon

Takto nás vedie Pán na pravú cestu k večnému životu. Zákon je veľmi užitočným a potrebným učením, lebo nám ukazuje, čo máme robiť, keď chceme Bohu milo žiť a Jemu slúžiť a vyhnúť sa trestom za hriech. Ale toto učenie slúži len pre tento, časný život. Ak sa máme po tomto živote dostať do života večného, učenie zákona nám k tomu nepomôže. Lebo k tomuto životu môžeme prísť, ak sme oslobodení od všetkých hriechov. Hoci práve na to je zákon daný, aby sme menej hrešili, predsa sa ním nezbavíme hriechov. Preto musíme mať aj iné učenie, ktoré nám ukáže, ako sa zbavíme hriechov. Pretože zákon nedokážeme dokonale vyplniť, spôsobuje nám zlé svedomie a strach zo súdu a z hnevu Božieho.

Evanjelium

Toto učenie ti teda slúži na to, aby si sa naučil, kto je Kristus a čo pre teba vykonal. Kristus tu sám tvrdí, že nie je len syn Dávidov, za ktorého Ho Židia pokladali, ale i jeho Pán, t. j. večný a pravý Boh. A čo On koná? On sa vzdal svojho Božstva, ako hovorí apoštol, stal sa človekom a zomrel na dreve svätého kríža. Prečo? Lebo On je baránkom Božím, t. j. obeťou ustanovenou Bohom za hriechy sveta.

Kristus

Na tretí deň po svojej smrti vstane k životu večnému a posadí sa na pravici Božej. Tomu sa učme o Kristovi a dobre si to zapamätajme. Lebo v tejto pravde je naša spása. Kto ju nepozná, musí zahynúť v hriechoch.

Všetci sme hriešni

Lebo všetci sme hriešnikmi a zákon nám nielen nepomôže z hriechov, ale na nás žaluje u Boha a robí z nás skutočných hriešnikov. Tu uviazneme a nemôžeme ani dopredu, ani dozadu. V hriechu sme počatí i narodení. A čím dlhšie žijeme, tým nám pribúda viac hriechov. Lebo hriech nám nie je naložený ako nejaké bremeno, ktoré môžeme zložiť alebo zhodiť. Sme ním preniknutí až do špiku kostí a nikdy nám nedá pokoja. Musíme to vyznať, keď otvoríme oči a nazrieme do svojho srdca.

Ako sa zbavíme hriechov?

Jediná záchrana a pomoc je v poznaní Krista a toho, kým On je. Lebo ak vieš, kto On je, a počuješ, čo On koná, tak ti je spomožené. Ty si biedny hriešnik, ktorý mnohorakým spôsobom prestúpil vôľu svojho Pána, ale Krista zoslal Boh, aby za hriešnikov trpel a zaplatil za nich. Preto ťa nemusia trápiť tvoje dlhy, lebo Pán je taký bohatý, že zaplatil za ne. Preto len na tom záleží, aby si s vierou prijal túto smrť a utrpenie.

Ako sa zbavíme smrti?

Všetci vieme, že nás očakáva smrť, proti ktorej si nepomôžeme. A kde má pôvod? Je odplatou za naše hriechy.

Podľa Listu Rímskym 6. kapitoly je také odpustenie hriechov, ktoré nikde inde, iba jedine u Krista dosiahneme, lebo On za nás zomrel. Zomrel, ale nezostal v smrti, ale vstal z mŕtvych a stal sa Pánom aj nad smrťou. Ako skrze Neho máme odpustené hriechy, tak skrze Neho máme i nádej večného života, že On nás v posledný deň zobudí z mŕtvych a obdarí večným spasením.

To znamená Krista správne poznať a vedieť, čí syn je On. Menovite, syn Dávidov, lebo je človekom. Ale aj Pán Dávidov, ktorý sedí na pravici Božej a za podnož má svojich nepriateľov hriech, smrť a peklo. Preto ten, kto potrebuje oslobodenie od týchto nepriateľov, nech ho nehľadá ani u Mojžiša, ani v zákone, ani vo svojich skutkoch pobožnosti, ale u syna a Pána Dávidovho. Tam ho nájde.

Boha nemôže nikto milovať bez poznania Krista.

Toto hanební farizeji nevedia. Preto nedbajú na Krista Pána. Sú spokojní, že vedia zo zákona, že človek je povinný milovať Pána Boha i svojho blížneho, hoci nie je možné poznať Boha, a tým menej Ho milovať, ak nepoznáme Krista.

Tak nás učí Pán v Evanjeliu podľa Matúša 11, 27: „… a nikto nepozná Syna, len Otec, ani Otca nikto nepozná, len Syn a komu by Syn chcel zjaviť.“ Preto v tejto chvíli kladie Kristus túto otázku. Chce ňou povedať: Viete, že človek je povinný milovať Pána Boha, ale zaiste Ho nikdy nebude milovať z celého srdca, z celej sily, ak nepozná Krista a nevie, kto je On.

Lebo odkiaľ ináč sa dozvie o milosti a milosrdenstve, ktoré nám Boh preukázal? Nie je to malá vec, že nás Boh stvoril, dal nám telo, život a všetko potrebné. Ale tieto veci nám slúžia iba na krátky čas, dokiaľ žijeme na zemi. No v Kristovi vidíme nesmierne bohatstvo dobroty a milosti, lebo Boh neušetril svojho jediného Syna, ale Ho vydal na smrť na kríži, aby nás zbavil hriechov a my sme mohli večne žiť. Toto je večná, nesmierna, nevyčerpateľná láska a milosť, o ktorej nemôže žiaden človek vedieť, iba ak pozná Krista. Bez tejto známosti nikto nemôže opravdivo milovať Boha.

Jasné evanjelium o Kristovi

Toľko dosiahli farizeji svojimi otázkami a pokúšaním, že ich Kristus verejne a zjavne usvedčil, že vedia síce mnoho o láske Božej hovoriť, ale vo svojom srdci z nej nemajú ani iskričku, keď nepoznajú Krista. Keď nemilujú Boha, ktorý im preukázal toľko milosti a dobroty, ako by mohli a chceli milovať blížneho, ktorý potrebuje ich pomoc a vo svojej núdze im nemôže preukázať nič dobré? Preto si obľúbme túto náuku. A srdečne ďakujme Bohu, že nie sme viac v takej veľkej zaslepenosti, ako prv pod pápežom a ako Židia, ale máme jasné evanjelium o Kristovi, z ktorého vieme nie iba to, ako sme vykúpení z hriechov, ale tiež prijímame Ducha Svätého, ktorý nás k pravej láske k Bohu a blížnemu povzbudzuje. To nech nám dopraje drahý náš Pán Ježiš Kristus. Amen.

Pripravil:

Mgr. Ján Meňky
evanjelický a. v.  farár

ilustračné foto

%d blogerom sa páči toto: