Na august pomerne chladné bolo v Košiciach skoré ráno dňa 21. augusta 1968. Ticho včasného dňa mesta surovo prerušil ohlušujúci rachot veľkých vrtuľníkov, označených červenými hviezdami. K burácaniu zo vzduchu sa postupne hlučne pridával aj prenikavý lomoz tankových pásov z cesty, označených rovnakými červenými hviezdami.
V nekonečne dlhánskych kolónach, prichádzali od východu…Pre Košičanov tie najstrašnejšie zvuky zazneli neskôr – výstrely cudzích vojakov v uliciach Košíc a žiaľ, potom aj mnohých iných československých miest a dedín usmrtili prvé nevinné obete pamätnej okupácie…
Občanom Československa, ktorí roky túžili po skutočnej slobode, začal sa šokujúco, žiaľ, i s množstvom nevinných obetí votrelcov nadlho meniť čas ešte mladej slobody na drsnú surovú a dlhú realitu neslobody…
„Mal som vtedy 29 rokov a pôsobil som ako zástupca veliteľa tankového pluku pre technické veci v Leviciach. Levice obsadilo maďarské okupačné vojsko .Kasárne nášho pluku obkľúčili tankisti z neďalekého maďarského mestečka Rétsag. Jeden z cudzích tankov bol postavený súbežne s bránou a hlaveň jeho kanónu slúžila ako závora pri vstupe do našich kasární. Tak sa nás snažili ponížiť. Okupácia Československa bola drámou aj pre maďarských vojakov. Keď sa ocitli pred mostom ponad rieku Ipeľ pred Šahami, nie aby po ňom prešli normálne – tank za tankom – v snahe vytvoriť väčšiu palebnú silu vyslali na mostovku tri tanky vedľa seba. Nuž a jeden sa prevrátil, spadol do rieky a jeho posádka sa utopila. Viacerí maďarskí dôstojníci sa vôbec netajili nesúhlasnými názormi na “vstup“ maďarských vojsk do Československa. Môj náprotivok major Horváth bol za tieto názory odvolaný z funkcie,“ spomína generálmajor Svetozár Naďovič, ktorý bol aj seniorálnym dozorcom Považského seniorátu Ev.a.v. cirkvi.
„V auguste v roku 1968 som mal 14 rokov a to na čo z tých čias nezabúdam bolo, že som prvýkrát v živote videl svojich rodičov plakať. Až postupne však i nám, mladším dochádzalo, čo sa deje – a tak sme sa i my zapájali napr. do prekrúcania smerových tabúľ a iných naschválov,“ delí sa o spomienky Michael Kocáb, syn českého evanjelického farára Alfréda Kocába. V úvode svojej pozoruhodnej knihy, venovanej rodičom Darji a Alfrédovi Kocábovcom s titulom Vabank – 1989 -1991 a s podtitulom Sametová revoluce a Odsun sovětských vojsk konštatuje, že potom, v roku 1989 „vstúpil do kalnej a jedovatej rieky,“- bol by stačil jediný povel a krajina by sa utápala v krvi. Povel neprišiel, hoci mohol a bola by to hra vabank…Čo všetko jej výsledok ovplyvňovalo, môžeme , chvíľami so zatajeným dychom, čítať zo stránok pozoruhodnej Kocábovej knihy Vabank.
Talentovaný známy hudobník ,rebel a politik je najnovšie pre nemálo ľudí v Česku, na Morave i v Sliezsku prijateľným kandidátom pre voľbu prezidenta Českej republiky.
S retrospektívou viac ako polstoročia viedol Pavol Demeš – výborný moderátor nevšedného stretnutia v Bratislave dvoch dominantných aktérov nevšedného podujatia – s názvom Čelom vzad! na pozoruhodné chvíle spomínania .
Táto diskusia sa pri vzácnej príležitosti 30. výročia odsunu sovietskych okupačných vojsk z Československa, dňa 21. júna 2021 uskutočnila pod záštitou poslanca Európskeho parlamentu Ivana Štefanca na pôde informačnej kancelárie Európskeho parlamentu v Bratislave. Bola už i na platforme prvej spomienkovej udalosti typu inde zaužívaného rámca Independence Day u nás, o ktorú sa novým zákonom pričinil minister životného prostredia Ján Budaj. Súvisiacim termínom je preto aj dramatický 21. august 1968, ktorým naša pamätná vyše polstoročná dráma začala. Spomienková novinka bude mať úplnú premiéru t.r. v auguste.
Pre nás je veľkou cťou pripomenúť – dvaja naši evanjelickí bratia Svetozár Naďovič a Michael Kocáb patria medzi tých, ktorí pre naplnenie rozkazu Čelom vzad! vykonali veľký a významný nadčasový počin.
Môžeme s veľkým uznaním kvitovať – bola to práve táto smelá československá dvojica, samozrejme, i s veľkým množstvom ďalších statočných ľudí, ktorá sa vytrvalo, na vysokej úrovni roky usilovala o odsun okupačných vojsk.
V novinárskych kruhom som mala opakovane vzácnu príležitosť spoznať sa najmä s bratom generálom Svetozárom Naďovičom- touto výnimočnou osobnosťou významných kapitol našich novodobých dejín a byť s ním tiež svedkyňou už pri štarte odsunu cudzej armády v Rožňave.
Bol to vtedy, tesne pred Vianocami naozaj fantastický pohľad na známe serpentíny vrchu Soroška, po ktorých sa v smere na východ prepravoval železný had – nekonečný rad áut a vojenskej techniky okupantov.
Prešlo pár mesiacov a pohraničná železničná stanica Čierna nad Tisou sa stala dejiskom veľkého finále- spoločným zážitkom opäť so Svetozárom Naďovičom boli chvíle, keď po rokoch umiestnenia v Československu odchádzali za hranice v smere východ posledné vagóny s vojakmi a ich vojenskou technikou.
Augustová trauma z roku 1968 dodnes hlboko kotví v mysliach i osudoch státisícov ľudí, ktorých osudová okupácia postihla.
Nikto nikdy neutíši žiaľ pozostalých pri hroboch po tragických stratách svojich blízkych, obetí či zranených pri stretoch s okupantmi, trvalé sú mnohé následky ich prítomnosti u nás. Bolestne i existenčne postihovali státisíce ďalších žien, mužov, rodín…
Nenahraditeľnou je aj strata ďalších našich spoluobčanov, ktorí v túžbe za slobodou zvolili radšej emigráciu. Zo svojho okolia totiž takmer napospol mnohí vieme – veľa našich príbuzných, blízkych i priateľov zvolilo po auguste 1968 pre nesúhlas s okupáciou odchod z vlasti, ďalšie obrovské množstvá ľudí ktorí ostali doma, boli roky prenasledovaní a diskriminovaní – žiaľ ,aj mnohými rýchlo premotivovanými domácimi prisluhovačmi…
Jednou z dominánt zamatových mét roku 1989 bola preto od začiatku snaha zaveliť po trpkých rokoch nezvaným ozbrojencom čelom vzad.
Nebolo to ľahké – ako vzhľadom na medzinárodnú situáciu, tak i pre mnohé domáce okolnosti. Veď ako huby po daždi sa zrazu z tieňa vynárali rôzni kolaboranti a prefíkaní prospechárski ľudkovia, ktorí sa hanebne rýchlo naučili zo zmeny pomerov ťažiť.
Túžba po slobode bez okupantov však bola stále silná – a hoci jej mnohí stavali do cesty nemálo bariér, napokon, po rokoch, predsa len prišiel čas i tej pravej chvíle na vytúžený povel Čelom vzad! Kniha Michaela Kocába VABANK s podtitulom 1989 – 1991 Sametová revoluce a Odsun sovětských vojsk, ktorá vyšla v roku 2019 má takmer 600 strán a je verným odrazom čias, ktoré sme mnohí žili. A aj interesantnou a zasvätenou kronikou činov tých statočných, ktorí sa nikdy nezmierili s neslobodou. A práve tak i mnohých ich zbabelých a zákerných protivníkov .
Horáčkova iniciatíva Most či Kňažkova a Budajova Verejnosť proti násiliu a iné aktivity už v prvých dňoch po Novembri 89 upriamili pozornosť našu i sveta na postupy, ktoré by vyústili do definitívneho odchodu okupačnej armády .Aj o tom sú zaujímavé stránky Kocábovej pozoruhodnej knihy Vabank, tiež Naďovičovej zasvätenej publikácie Čelom vzad!
Čas na výnimočnej bratislavskej diskusii ožil autentickým rozprávaním Svetozára Naďoviča a Michaela Kocába o tom, čo všetko predchádzalo odchodu cudzej armády z územia Československa. Priniesol aj viaceré menej známe okolnosti rokovaní – pretože nezvaní návštevníci samozrejme, len tak ľahko nekapitulovali…
Jastrabi z východu mali napr. dokonca interes o uloženie jaderných hlavíc na československom území a ktovie, čo by sa stalo, nebyť nielen talentu našich vyjednávačov ale i významnej kremeľskej zmeny , keď tam boli Gorbačov či Ševardnadze…
A u nás to bol i generál Eduard Vorobjov. Ako Svetozár Naďovič tak i Michael Kocáb hovoria o tomto sovietskom generálovi dodnes s úctou a rešpektom. Prichodilo im vedno riešiť všetky zložité problémy vojenskej operácie nevídaných rozmerov – a s nimi i nástrah, rizík, obštrukcií – táto trojica inteligentných a rozhľadených mužov však trpezlivo hľadala a s Božou pomocou aj nachádzala možné východiská.
Z Československa sa odsun 113 421 osôb, z toho 73 500 vojakov uskutočnil v najkratšom možnom časovom intervale, Stredná skupina sovietskych vojsk a to, čo k jej arzenálu náležalo, nasledovala.
Generál Eduard Vorobjov bol posledným, ktorý pred tromi desaťročiami odlietal z letiska v Prahe z Československa. Už vtedy podistým dobre vedel, že doma ho žiadna sláva nečaká. Naopak- vývoj ukázal, že si po návrate domov sám musel prejsť tŕnistou cestou.
Prešli tri desaťročia. Mladšej generácii sú už i mnohé krvavé drámy tých rokov vzdialenejšie, mená rozhodujúcich aktérov vtedajších udalostí menej neznáme …
Jubilejné podujatia ako v Bratislave tak, na vysokej úrovni aj v Česku – v Miloviciach a v Prahe, kde boli bratia Naďovič a Kocáb prijatí i v českom parlamente, však aj po rokoch oceňujú mnohí. S veľkou úctou a rešpektom podčiarkujú význam krokov, ktoré viedli aj týchto dvoch odvážnych mužov – našich nebojácnych evanjelikov k účinnej podpore zmeny – a k priblíženiu vytúženého návratu našej skutočnej slobody.
Pre našu slobodnú existenciu a kvalitu života si v dôležitých dejinných udalostiach – i v tej novodobejšej, s veľkým vplyvom na náš dnešok, s veľkým rešpektom pripomeňme: túto časť dejín tvorili so cťou , v nadčasovej hodnote aj dvaja naši vzácni evanjelickí bratia Svetozár Naďovič a Michael Kocáb.
Eva Bombová
Foto: archív, idnes.cz
