Na Pamiatku reformácie sa farári v kázňach budú rozplývať nad odvahou Martina Luthera. Sami pritom bojazlivo mlčia o hriechu v cirkvi.

Patrím ku generácii, ktorá sa počas štúdia na vysokej škole musela vysporiadať aj s predmetom, ako je marxizmus-leninizmus. Ak sa niekto hlásil k viere a nebol vysporiadaný s náboženskou otázkou, musel si zodpovedať otázku, či to prizná, alebo zaprie. Ak mu viera nedovolila zaprieť, mal smolu. Nasledoval výsmech, potupovanie, hrozby.

Teória režimu: cirkev tvoria zaostalí

Mnohí to zažili: strach, obavy, neistotu, dohováranie od priateľov, ale aj učiteľov majú v sebe hlboko vryté, ostala jazva. Takíto ľudia boli, chvála Bohu, pamätám si ich a mal som tú česť byť jeden z nich. Pre nás bol vzácnym príkladom Mojžiš, ktorý odoprel volať sa synom dcéry faraónovej a radšej si vyvolil trpieť a strádať s ľudom Božím, lebo to bolo pre neho väčšie bohatstvo ako poklady Egypta (Žid 11).

Čo nám v spomínanom predmete chceli vštepiť do hlavy? Napríklad ako môžete veriť v nejakého Pána Boha, ktorý stvoril svet i človeka, veď veda už mnohé vysvetlila. Oparinova teória napríklad podáva vysvetlenie, ako vznikol život na Zemi, a čo Darwin, Kopernik atď. a ich zistenia… Cirkev podľa nich tvoria nevzdelaní, zaostalí ľudia – ďalšie prívlastky radšej neuvediem. Ďalej tvrdili: nie Pán Boh stvoril človeka, ale človek stvoril – vymyslel Pána Boha a pripísal mu vlastnosti, ktoré by podľa človeka mal tento Pán Boh mať. Učili tiež, že cirkev je prostriedok na ovládanie a podmaňovanie národov a získavanie nových území. Je to prostriedok, ako človeka držať v porobe.

Človek má jednu dobrú vlastnosť, že aj po rokoch sa vracia k hlboko zakoreneným udalostiam v srdci, na ktoré sa nedá zabudnúť, a prehodnocuje ich. Má nové skúsenosti, život mnohé veci preveril, objasnil, človek je jednoducho múdrejší. A veru, občas pri objektívnom hodnotení musíme svoj postoj opraviť.

Zbabelí sa pýšia históriou ECAV

Pozrime sa na cirkev. Majetkové kauzy ako Reformata, Beckovská Vieska, Sigord, Evanjelická diakonia atď. sú mrazivým príkladom, ako sa v cirkvi gazdovalo od buka do buka – hrubšie slovo nechcem použiť. Pritom pamätám si, že niekde v cirkevných zboroch bežali kurzy na tému „Kresťanské šafárenie“. Je to výsmech pravde a statočnosti, čo tu cirkev predviedla. To, ako sa v skutočnosti konalo, je na míle vzdialené od pekných slov, od toho, čo sa kázalo.

Pre mnohých bolo šokom, koľko duchovných vrátane bývalého generálneho biskupa Júliusa Fila podpísalo spoluprácu s ŠtB. Mojej generácii bude ťažko vysvetľovať, že sa to muselo… Popísalo sa o tom veľa, ale cirkev sa jasne a jednoznačne nepriznala, neospravedlnila sa veriacim. Skôr sa snaží vec prikryť a zabudnúť. Pýšime sa svojou históriou, našimi veľkými osobnosťami, ale zabúdame na temné stránky v živote ECAV – aj také boli. Ej, naši duchovní, neberte ľahkovážne do úst mená verných svedkov minulosti. Je komické, ak napríklad biskup Východného dištriktu Peter Mihoč, ktorý preukázal, že je hluchoslepý a zbabelý, ide kázať o Bonhoeferovi… Nevymyslel som si to!

V cirkvi sa dá žiť z ľudskej hlúposti

My neordinovaní, ináč povedané laici, čiže neodborníci, tiež máme svoj diel viny. Niektorí „verní“ evanjelici nemajú ani paru o tom, čo sa v cirkvi deje. Nemajú čas alebo ich to nezaujíma. Tí sa dajú ľahko spracovať. Iní ľahkovážne veria svojmu farárovi a, obrazne povedané, zhltnú pascu aj s navijakom, uvažovať pre nich, čítať, poznať fakty, rozmýšľať nie je potrebné. Slepo poslúchajú. Tretiu skupinu tvoria tzv. rebeli. Oni sa desia pomerov v cirkvi, protestujú, volajú po náprave. Je tu aj štvrtá skupina, ktorá kapitulovala, sklamala sa a s cirkvou už nechce mať nič spoločné. Brat, sestra, kam patríš ty?

Pohľad na duchovný stav je viac ako žalostný. Medzi farármi sú zlodeji doslova a do písmena, alkoholici, smilníci, frajerkári, podvodníci. Pohľad na niektorých našich biskupov je úbohý. Ukážte mi statočného! Koľko ich dnes máme? Chce mi niekto oponovať? Čo spolupráca s ŠtB, alkoholizmus, klamstvá a podvody biskupa, ich zbabelosť – hovorí vám to niečo? Zalistujte na stránkach v Lutheruse, obnovte si spomienky. Úroveň kázní je u viacerých doslova a do písmena úbohá. Počul som, ako jeden duchovný povedal, že káže slovo Božie. Zhrozil som sa, nakoľko mi napadla spomienka na jednu kázeň iného farára a musel som sa pýtať sám seba: „Čo to bolo? Božie slovo?“ Nie, bola to bezhlavá zmes náboženských fráz vedúca odnikadiaľ nikam. Nič nedávajúca, prázdna a nekonečná. Aj Biblia hovorí o falošných svedkoch… Oj, veru, viera a cirkev sa dajú veľmi ľahko zneužiť. Tu sa dá ľahko žiť z ľudskej hlúposti.

Reformácia, ale len tá spred 500 rokov

Terajšie voľby generálneho dozorcu ECAV sú totálnou fraškou. Všetci kandidáti už raz neuspeli, no vedenie cirkvi ich chce silou-mocou pretlačiť. Potrebujú tam mať svojho človeka, aby špina v cirkvi bola zakrytá. Trapas ako hrom: hráme sa na voľby. Jedných k voľbám nepripustíme, druhých nasilu pretláčame. Môže sa toto diať medzi vzdelanými, charakternými ľuďmi? Veď tá nízkosť a úbohosť kričí! Nie jeden či dvaja evanjelici odmietajú túto hanbu, ktorá špiní ECAV. Biskupi nevidia, nepočujú, nerozumejú, radšej strčia hlavu do piesku. Ej, veru, nemáme sa čím pýšiť.

Spoločnosť poukazuje na prešľapy cirkvi, a tá vo všeobecnosti prepadáva. Aj odpor voči nej narastá. Všetky cirkvi totiž spoločnosť dáva do jedného vreca. Nie sú to len sexuálne prehrešky kňazov známe z televíznej obrazovky; pripomínam napríklad kauzu, na ktorú poukázal arcibiskup Bezák v inej cirkvi. Teraz v Čechách prepukla kauza, že katolícka cirkev predáva polia, zámky atď. pod cenu, a tým poškodzuje cirkev a posúva vlastníctvo vyvoleným (zdroj: www.lidovky.cz). Je toto v súlade s tým, čo cirkev učí? Je taká cirkev soľou a svetlom?

Pýtam sa: „ECAV, aká vlastne si?“ Otázku ešte rozširujem: „Pre koho a na čo si vlastne zriadená, aký máš skutočný cieľ a komu slúžiš? Akí ľudia do teba vlastne patria? Aké ovocie prinášaš?“ Odpoveď na základnú otázku nedávam, nech si ju dá každý sám. Ja sa odpovede desím.

Snažil som sa načrtnúť problémy v ECAV a priviesť čitateľov k hlbšiemu rozmýšľaniu. Bratia a sestry, uvažujte v čom mám pravdu a v čom nie. Blíži sa 505. výročie reformácie. Veľký deň s veľkým odkazom. Znova budeme počuť kázne o jej význame a potrebe, kázne kvetnaté i menej kvetnaté, oduševnené i bojazlivejšie, krátke i nekonečné a vedúce odnikadiaľ nikam. Mnohí sa budú rozplývať nad statočnosťou Martina Luthera, nad jeho odkrývaním hriechov svojej cirkvi, a pritom sami budú tie vlastné skrývať či o nich bojazlivo mlčať – za minimálnu mzdu alebo nejakú cirkevnú funkciu. Bojím sa, že nepovedia to hlavné: že v ECAV vládne hriech, intrigy, podvody a pokrytectvo. Že sme zblúdili, že potrebujeme novú reformáciu a že ECAV i každému z nás treba vyznať na kolenách svoj hriech. Naplno a nie polovičato či v náznakoch. Hriech vyznať a opustiť: „Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti.“ (1J 1, 9)

Imrich Lukáč, bývalý generálny dozorca ECAV na Slovensku

Zdroj: Lutherus č. 41 – 42/2022
Ilustračné foto: pixabay.com