Motivácia a financovanie
Asi budete súhlasiť, že motivácia je dnes veľmi populárne a často využívané slovo, resp. nástroj. Motivujú sa deti, aby sa niečo naučili, ale aj preto, aby sa viac pohybovali a nesedeli (stále) za počítačom. Motivujú sa občania k angažovanosti vo veciach verejných, k rôznym “zeleným“ aktivitám, ako napríklad k zbieraniu a triedeniu odpadu, resp. k trvalej udržateľnosti všeobecne. Motivujú sa pracovníci vo firme, aby dosiahli čo najlepšie výkony a kvalitu.
Niekedy sme aj v evanjelickej cirkvi poznali tzv. kvalitatívny príplatok, ktorý mal mať farár vyplácaný podľa toho, ako kvalitne si odvádza svoju prácu v zbore. Ak by sme chceli definovať, aké merateľné ukazovatele by boli pre farára v zbore najvhodnejšie, určite by sa toho našlo viac než dosť.
Môže to byť napr. počet veriacich, počet ľudí aktívne zapojených do zborových aktivít, počet krstov, sobášov, pohrebov, ale aj počet zborových aktivít: detské besiedky, mládež, spevokol, hudobná skupina, počet pastorálnych návštev, návštevy nemocníc či domovov dôchodcov. Mohla by tam byť aj spolupráca s inými cirkvami, so samosprávou, školami a podobne.
Pri analýze týchto „ľahko merateľných ukazovateľov“ však nikdy netreba zabúdať na to, že prvoradou a nezameniteľnou úlohou farára je evanjelizácia a misia, ktorá má ľudí viesť k Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorý je cesta, pravda a život.
Podobne ako pri hľadaní tej správnej motivácie vo firmách a v školách, aj v cirkvi je potrebné dávať pozor na to, aby dôraz na parciálne – čiastkové ciele neprevážil nad celkovým a komplexným hodnotením práce farára. Tú je potrebné hodnotiť aj v kontexte situácie, v ktorej sa farár nachádza. To nás automaticky vedie k tomu, že najlepšie vedia ohodnotiť prácu farára práve ľudia v zbore, kde pôsobí.
Je to veľmi podobné ako pri hodnotení práce starostu či primátora, a teda aj tu je vhodné použiť samosprávny princíp – v presnom význame tohto slova. Vo firmách, resp. v dodávateľsko-odberateľskom reťazci to platí tiež: zákazník hodnotí dodávateľa, zamestnanec hodnotí podmienky, ktoré zamestnávateľ vo firme vytvára. Čím lepšie hodnotiteľ pozná hodnoteného, tým objektívnejšie je hodnotenie!
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku má vo všeobecnosti k tomuto samosprávnemu modelu veľmi blízko. Garantuje ju (hoci niektorými pseudo-evanjelikmi spochybňovaná) téza, že všetka moc pochádza z cirkevných zborov. Túto tézu často opakovali aj členovia súčasného vedenia ECAV, teda aspoň dovtedy, kým sa v roku 2018 nedostali k moci (Charta 2017). Dnes na zbory zrejme už zabudli, resp. to niekedy vyzerá tak, že zbory sú im potrebné a užitočné asi tak ako ľudské bytosti v Matrixe. Tam po jadrovej vojne stroje nemali dostatok energie, ktorú predtým získavali zo Slnka, a tak vyrobili obrovské „liahne“ pre ľudí, ktorí boli pripojení ako baterka do energetického systému. Väčšina z nich celý svoj život prežije v programe Matrix, ktorý im vytvára „dokonalú“ ilúziu reality. Skoro ako dnešné médiá…
Aj keď vyššie uvedené prirovnanie je schválne – kvôli lepšiemu pochopeniu situácie – prehnané do extrému, nejaká podobnosť sa tu predsa len nájde. Určite sa zhodneme na tom, že je zásadný rozdiel medzi tvrdením „všetka moc pochádza zo zborov“ – a teda od ľudí, a medzi situáciou, v ktorej sú ľudia degradovaní do pozície „zdroja“ – energie či financií.
Obidva tieto aspekty poukazujú na to, že tu došlo k uzurpácii moci, ktorú si pár ľudí (ktorí sa nezákonným a neférovým spôsobom dostali k moci) privlastnilo len pre seba. O službe a vytváraní lepších podmienok cirkevným zborom tu nemôže byť ani reči, a to aj preto, lebo so zbormi sa skoro vôbec nekomunikuje, čo bolo vidno aj na spôsobe, ako vznikal tzv. Fond finančného zabezpečenia.
Naopak, zámerom je dostať zbory do podriadenej roviny, do pozície toho, ktorý má akceptovať všetko, čo mu je predpísané „zhora“. Typickým znakom takéhoto direktívneho, resp. totalitného riadenia je aj to, že zbory sú povinné plniť všetko, čo im je nariadené, ale vedenie cirkvi nie je povinné plniť nič. Ani transparentne informovať o správe majetku a financií, ani úplne informovať o rokovaní cirkevných grémií, ani plniť uznesenia Synody, čo sme mohli vidieť aj na (ne)plnení uznesení ohľadom Reformaty zo Synody 2019.
Tento mocenský prístup sa naplno prejavil aj pri vytváraní tzv. Fondu finančného zabezpečenia (Financovanie (tak trocha) úplne inak!). Zlá odborná príprava, ešte horšia komunikácia, ale zo všetkého najhoršie je ďalšie spochybňovanie dôvery vo vedenie ECAV tým, že to, čo sa odsúhlasilo, je v rozpore s tým, čo sa pôvodne sľúbilo. Získané peniaze mali byť pôvodne určené len na platy duchovných, čo však bolo spochybnené už na Synode 2020 a potvrdené štatútom fondu na Synode 2021. No pozrime sa skôr na to, aký motivačný (či skôr demotivačný, direktívny ,resp. nátlakový) prístup v tomto prípade vedenie cirkvi použilo.
Nespravodlivé odmeňovanie
Princíp je veľmi jednoduchý: ak zbor pravidelne platí peniaze do fondu finančného zabezpečenia, duchovný v zbore niečo z toho dostane. Lenže táto podmienka – aby zbor platil – nemá nič spoločné s bohoslužobnou aktivitou farára v zbore! Nemá to nič spoločné s väčšinou merateľných ukazovateľov, ktoré sú uvedené v úvode tohto článku! A tak pokojne môže nastať situácia, že „lenivý“ farár dostane peniaze, pretože zbor má dosť peňazí a požadovaný príspevok poslal, a, naopak, dobrý farár z chudobného zboru nedostane nič (lebo zbor peniaze neposlal). A to ešte nehovoríme o zvrátenom zámere rušenia kňazských staníc, resp. ich spájania v prípade tých zborov, ktoré neplatia!!! Poznáme aj iný príklad, a to, keď farár vedie členov zboru k vysokej informovanosti a angažovanosti v cirkevných veciach. Keď následne takto angažovaní evanjelici odmietnu zaplatiť príspevok do centrály, lebo vidia,
- ako netransparentne a neefektívne sa hospodári,
- aká neschopná je cirkev pri vyšetrovaní majetkových káuz,
- ako generálny biskup o prínose Reformaty pre ECAV aj o daňových kauzách klame a zavádza,
tak je potrebné potrestať farára?! Ale nie je to celé potom postavené na hlavu?! O čo v tejto cirkvi vlastne ide: o hľadanie pravdy, o spravodlivosť, o svätosť, o pokánie a nápravu – alebo iba o peniaze?!!!
Na začiatku bol (vraj) zámer zlepšiť platové ohodnotenie farárov, pretože ich platy sú veľmi nízke. Skončilo to tým, že nastavený „systém“ vôbec nezohľadňuje aktivitu a kvalitu práce farára v zbore a, naopak, podmieňuje vyplatenie príspevku k platu tým, čo farár nemôže sám ovplyvniť, resp. iba nepriamo. Motivácia, resp. prepojenie na reálnu prácu farára teda chýba. To, čo ostalo, pripomína nátlakovú hru na farára, ktorý je nútený byť „výpalníkom“ vo svojom zbore! A keď sa mu to „podarí“ a zbor požadované peniaze do ústredia pošle, tak potom časť z toho dostane. Keďže však hovoríme iba o príspevku k platu farára, tak je nepochopiteľné, prečo má byť zbor – ak predpísanú platbu do centrály nezaplatí – potrestaný zrušením kňazskej stanice!
Nepodarený a diskriminačný model
Prvým modelom, ktorý bol schválený na Synode ECAV 2020 v Ružomberku, bol tzv. Bunčákov model, resp. model ZED. Ten bol kritizovaný od začiatku, čo bolo vidieť aj na samotnej synode, kde prešiel len tesnou väčšinou hlasov. Jeho slabinou a tiež dôvodom, prečo ho na Synode 2021 nahradil nový model „na člena“, bolo najmä to, že „zdaňoval“ príjmy cirkevných zborov.
Jednou z absurdít bolo napr. to, že keď ste dostali finančné dary na organizáciu zborového dňa, napriek tomu, že ste ich minuli, v účtovníctve to bolo evidované ako príjem, a teda aj z toho sa počítali odvody do fondu finančného zabezpečenia. Dalo by sa teda povedať, že čím viac aktivít urobíte (a čím viac sponzorských zdrojov na to získate), tým viac ste povinní odviesť do ústredia ECAV…
Avšak ani druhý model „na člena“ zďaleka nie je bez chyby. Na základe nedávno spracovaných tabuliek sa vedenie ECAV snažilo ukázať, ktoré zbory do fondu finančného zabezpečenia viac prispievajú a ktoré, naopak, viac prijímajú. Iróniou a hrubým nedostatkom tohto modelu je, že niektoré finančne silné zbory s malým počtom členov sú „dotované“ zbormi, ktoré majú viac členov, ale podstatne menej majetku a financií!
Takéto absurdné nastavenie systému nemá nič spoločné so solidárnosťou, pretože je nezmysel, aby finančne silný zbor bol podporovaný tým slabším! K čomu takýto prístup vedie, vidíme vo svete, kde bohatí ešte viac bohatnú a chudobní sú stále chudobnejší. Kritériá teda ani v tomto prípade neboli nastavené správne …
(Ne)nárokovateľný „bankomat“
Absurdne sú nastavené aj ďalšie pravidlá, ktoré sú s fondom zabezpečenia spojené. Za diskriminačné sa dá považovať to, že výplata príspevku farárovi je podmienená niečím (teda pravidelným platením zboru), čo sám farár nemôže priamo ovplyvniť. Za daných okolností je poburujúce, že „nenárokovateľný“ príspevok z fondu zabezpečenia (teda zo zborových peňazí) poberajú aj tí duchovní (napr. biskupi), ktorí žiaden zbor nemajú!!!
Prečo tento príspevok pravidelne dostáva biskup, ale nemusí ho dostať farár? Len preto, že zbor, v ktorom pôsobí, požadovaný príspevok nezaplatil? A to všetko v situácii, keď má biskup cca o tretinu vyšší plat ako jeho predchodca do roku 2018, čo sa o farárovi rozhodne povedať nedá???
Predsedníctvo ECAV sa túto skutočnosť snaží zakrývať rôznymi mätúcimi a manipulatívnymi vyjadreniami, ktoré sme mohli vidieť aj stránkach ECAV: „Z Fondu finančného zabezpečenia sa v roku 2021 vyplácali iba príspevky k platom duchovným, ako nenárokovateľná časť mzdy v zmysle schválených platových tabuliek. Na žiadne iné účely neboli prostriedky FFZ použité (ani na platy a odmeny neordinovaných pracovníkov biskupského úradu, ani na žiadne iné aktivity).“
O neordinovaných však nikdy reč ani nebola. Pod pojmom „platy duchovných“ si však zjavne musíme predstaviť nielen zborových a námestných farárov a kaplánov, ale aj biskupov! Tí po tom, čo si po svojom nástupe nechali odsúhlasiť vyšší plat zo štátneho, nemajú problém si robiť nárok aj na peniaze z fondu zabezpečenia, a to aj napriek tomu, že sami tak veľmi radi tvrdia, že je to fond nenárokovateľný…
Riešením je samosprávny model
Ak bolo pôvodným zámerom navýšenie platov duchovných, tak je potrebné vrátiť sa úplne na začiatok. V prvom rade sa transparentne a zodpovedne postaviť k rozdeleniu štátneho príspevku, a to práve vo vzťahu k duchovným, ktorí každodenne pracujú v zboroch. Zmena zákona o financovaní cirkvi po roku 2018, ktorá dáva cirkvi väčšiu voľnosť v tom, ako rozdeliť zdroje, by nemala byť zneužívaná na iné, nepodstatné ciele, resp. na plytvanie v neefektívnych štruktúrach. Prvá a nosná časť platu farára by preto mala byť vyplatená práve zo štátneho príspevku.
Zdroje na druhú časť platu by mal zabezpečiť priamo cirkevný zbor, ktorý svojho farára najlepšie pozná. Je úplným nezmyslom posúvať peniaze do centra, aby ich centrum následne vrátilo farárovi do zboru. Samozrejme, nie všetky – a s umelo vytvorenými podmienkami, ktoré celý systém zbytočne komplikujú,– čím sa stáva neprehľadným, nedôveryhodným a zneužiteľným. Je jasné, že centrum takýmto spôsobom naberá na sile a cíti sa dôležitejším, ale to je práve to, čoho sa chceme v samosprávnom modeli zbaviť!
Dôležité je, aby svoje kompetencie a rovnako aj svoju zodpovednosť pochopili priamo ľudia v cirkevných zboroch, aby pevne vyjadrili svoje presvedčenie, že im na evanjelickej vierouke a aj na slova Božieho kazateľovi záleží. Ak sa to podarí, bude to nepochybne dobrý začiatok, na ktorom sa dá stavať ďalej.
Zavádzanie komplexných (a komplikovaných) modelov „zhora“ nikdy nebude také presné, efektívne a účinné, ako keď necháte ľudí v zboroch (resp. pracovných kolektívoch), aby si usporiadali vzťahy v zbore sami. Neriešia stovky zborov, riešia len ten svoj – v jeho konkrétnej situácii. A riešia to ľudia, ktorí dobre poznajú podmienky v zbore aj seba navzájom. To, čo potrebujú, je možno návod, koordinácia a podpora. Určite však nepotrebujú oslabovať vlastný zbor odvodmi do neefektívneho centra, nepotrebujú príkazy, nariadenia a ani žiadnu formu nátlaku či vyhrážania!
Čo sa týka solidarity, dobre fungujúce zbory si vedia pomáhať navzájom, a to nielen finančne. Vedia sa jednorazovo poskladať na pomoc zboru, ktorý sa ocitne v zložitej situácii. A určite by sa vedeli dohodnúť aj na fonde solidarity s jasne stanovenými pravidlami a nezávislým finančným dozorom, ktorý v našej cirkvi tak veľmi chýba. Určite kvôli tomu nie je potrebné sťahovať milióny eur do centra a prerozdeľovať ich každý mesiac ináč – podľa stále sa meniacich pravidiel – späť do zborov (a tiež na iné „nešpecifikované“ aktivity).
V Asociácii slobodných zborov sme presvedčení, že jednoduchý a efektívny samosprávny model financovania (SMF) nakoniec zvíťazí. Niektoré zbory už začali. Pripojte sa aj vy!
Jaroslav Mervart
Na záver pripájam niekoľko citátov z tzv. Charty 2017, ktoré neboli ani tak veľmi aktuálne v roku 2017, ako sú aktuálne dnes, a na ktoré nové vedenie teraz zabudlo:
„Pomenúva víziu rozvoja cirkvi, odmieta naopak súčasné centralizačné aktivity Predsedníctva ECAV na Slovensku (vedenie cirkvi), apeluje na členov synody, aby sa zasadili za ozdravenie a obnovu ECAV na Slovensku a odmietli manipulačné praktiky vedenia cirkvi. V cirkvi vládne frustrácia a strach medzi farármi a kaplánmi, ale aj laickými pracovníkmi. Stratila sa vzájomná dôvera a transparentnosť v riadiacich procesoch generálneho presbyterstva, generálneho predsedníctva a generálneho súdu. Účelovosť rozhodovania a (nečestne) získaná väčšina v týchto orgánoch vedie tieto cirkevné orgány k ich úplnému zlyhaniu. Kritici vedenia cirkvi sú prenasledovaní a odvolávaní z funkcií.
Túžba po moci, majetku, ovládaní druhých a zneužívanie spoločenského postavenia sú prejavmi osobného zlyhania jednotlivcov aj organizácií, nielen svetských, ale aj cirkevných.
Ako spoločenstvo, hlásiace sa k ťažkej skúsenosti evanjelikov počas protireformácie, vidíme aj v súčasnosti veľký potenciál v posilňovaní zvrchovanosti miestnych cirkevných zborov, od ktorých sa v evanjelickej cirkvi odvodzuje všetka moc. Každá vyššia organizačná jednotka má byť len službou miestnym cirkevným zborom a spájajúcim prvkom cirkvi v podmienkach nášho kultúrneho a politického spoločenstva.“
A ešte zopár citátov z kázne Ivana Eľka z februára 2015:
„Boh zriadil cirkev. A Boh ju na tieto miesta dal, a dal ju tam úplne celú a kompletnú. Nič tej cirkvi nechýba. Tak, ako je, môže ďalej fungovať, aj keď ešte nejestvovali žiadne nadriadené cirkevné orgány…
Najjednoduchšie vyjadrené: chýba im (cirkevným zborom) povedomie, že ony sú celou cirkvou, že ony sú kompletnou a svojbytnou cirkvou. … My o sebe hovoríme, že sme cirkevné zbory, ale naši prastarí otcovia ešte hovorili, že my sme cirkvi. My sme úplne celá, svojbytná a kompletná cirkev, ktorú Boh dal medzi nás.
Toto povedomie dnešným evanjelikom chýba. Majú viac povedomie také to organizačné, že my sme cirkevný zbor, že nás niekto zriadil, nejaká vyššia, úradnícka moc, seniorský alebo biskupský úrad, že my sme iba podfirmou nejakej inej, vyššej a dôležitejšej firmy.
… A ak ste sa dostali k mojim seniorským správam, tak ja už som v závere toho funkčného obdobia, už neustále iba dokola opakoval jednu vetu: že cirkevný zbor je váš vlastný. Vy ste cirkev! Vy ste úplne kompletná cirkev, ktorej nič nechýba.“
Asociácia slobodných zborov
Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku
