Pokiaľ ste to čisto náhodou nepostrehli, tak na Slovensku boli prezidentské voľby. Vyhrala Zuzana Čaputová a v predminulom týždni (15. júna) mala už aj slávnostnú prezidentskú inauguráciu. Mnohí mali z toho radosť. Áno. Jednak preto, že… jej to jednoducho priali. A tiež preto, že nepriať jej to by z hľadiska spoločenského statusu v bubline bolo samovražedné. Aj sociálne siete – aspoň v mojej bubline – zažili explóziu všeobecnej radosti, blížiacej sa k masovej extáze. Takto hodnotili výhru Čaputovej aj zahraničné médiá. Aj v ECAV sa konali v uplynulom roku voľby, a hoci boli nelegitímne, ale legálne, vzišli z nich nový generálny biskup a generálny dozorca. No na rozdiel od prezidentky k žiadnej radostnej extáze nedošlo, práve naopak, mnohí boli sklamaní a nahnevaní. Možno je to tým, že kým mnohí od novej prezidentky očakávajú, že bude morálnou autoritou, od súčasného vedenia ECAV takéto očakávania už mať nemožno. Ich minulosť je značne počmáraná neblahými skutkami, podobne ako je počmáraná minulosť predstaviteľov niektorých politických strán. Druhá vec tiež je, že kým v návale nadšenia mnohí Zuzanu Čaputovú (podobne ako v uplynulých voľbách Andreja Kisku) titulovali ako „moja prezidentka“, predstaviteľom ECAV sa ani takejto pocty nedostalo. Nový generálny biskup Eľko si preto začal tento titul nárokovať sám. A tak, ak ho niekto neuzná ako svojho generálneho biskupa, bude nielen kruto potrestaný, ale v prípade farára vyzlečený z luteráka. Aj takto sa vyhrážal v uplynulý víkend na tohtoročnej Synode ECAV 2019 v Prešove bývalému generálnemu biskupovi M. Klátikovi. Čo na to povedať? Vyžadovať si titul „môj generálny biskup“ je dosť smiešne – pretože značne pompézne. Jeho predchodca M. Klátik to nepotreboval. Prirodzenú autoritu požíval aj bez toho. Možno preto tá závisť generálneho biskupa Eľka a túžba pomstiť sa svojmu morálnemu predchodcovi. V túžbe súčasného biskupa Eľka počúvať patetické slová o sebe ako o „mojom“ generálnom biskupovi Eľkovi počujem ozvenu narcizmu a túžby prepadnúť sebaklamu, naivnému, nebezpečnému a nezmyselnému. Eľko pripomína kráľa Nabuchodonozora. A preto sa bojí, povyšuje, hoci sa tým zosmiešňuje. Došiel tak ďaleko, že svojich bratov a sestry, ktorí mu nepovedia „môj generálny biskup“, pripodobnil na synode k teroristom, s ktorými sa nevyjednáva. Ale to je práve to: nenávistné je dnes to, čo sa nemá hovoriť. Nie to, čo je naplnené zlobou, agresiou, hlbokou zášťou, ako sa zvyčajne nenávisť defi nuje, ale to, o čom sa rozhodlo, že je to neprípustné. A neprípustné to nie je kvôli tomu, že to nie je pravda, ale naopak – práve preto, že to často pravda je, ale nie je to to, čo by sme si priali, aby tak bolo. Automaticky sa potom má za to, že akonáhle niekto prejaví názor mimo koridoru správneho postoja, už je za tým nenávisť a hľadanie nepriateľa. Napr. zvyklosť, že rodina sú otec, matka a deti, je reakcionárstvo a upieranie nárokov na niečo, o čo by mnohí ani nestáli. A presvedčenie, že kultúrna súdržnosť je celkom dobrá hodnota a lepšie sa žije medzi svojimi (čo nemusí byť úplne pravda), to je prosím čo? No predsa fašizmus. A cieľ Asociácie slobodných zborov ECAV: žiť morálne podľa Augsburského vyznania a mať v ECAV morálnych predstaviteľov? To je predsa terorizmus, ktorý treba potrestať, kým je ešte v malom. Pravda totiž súčasného generálneho biskupa Eľka „zabíja“, a tak jeho víziou je vyrábať svojich nepriateľov a bezdôvodne na základe hypotetických domnienok nivočiť. A ako sám uviedol, aby sa členovia Asociácie necítili dôležití, nebude sa s nimi rozprávať ani diskutovať. Nedovolí mu to kult osobnosti, ktorý jeho predchodcovi chýbal…
Martina Kováčiková
