Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919)


Bola nedeľa r.1919 uprostred jari po 4 rokoch 1. svetovej vojny. Nad Bratislavou sa objavilo lietadlo talianskej značky Caproni. Chvíľu krúžilo, hľadalo miesto na pristátie. Potom strmhlav padlo na zem. V lietadle zahynul Milan Rastislav Štefánik: generál francúzskej armády, vyznamenaný vysokými vojenskými vyznamenaniami Francúzska a Talianska, minister vojny ČSR, vedec – astronóm svetového mena, uznávaný diplomat, priateľ najvplyvnejších osobností v rôznych štátoch sveta, obľúbený, vážený človek v spoločnosti, spolupracovník Dr. Tomáša G. Masaryka a Dr. Eduarda Beneša pri mnohých vyjednávaniach o vytvorení spoločného štátu Slovákov a Čechov. Zomrel mladý, keď mal len 39 rokov. Ale tie roky naplnil prácou pre svoju vlasť, pre našu prítomnosť i budúcnosť. Tento rok si pripomíname 101. výročie jeho úmrtia a 140. výročie jeho narodenia.

Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách. Od útleho detstva bol prepojený s dejinami rodného myjavského kraja, ktoré mali nielen regionálny, ale aj celocirkevný a celonárodný význam. Nositeľom jedinečnej spirituality tejto oblasti bolo evanjelické obyvateľstvo, pevne späté s Augsburským vyznaním, vlastenectvom a národným povedomím. Živnou pôdou týchto atribútov bola práve bohatá história Myjavy a jej okolia. Napríklad v Myjave pôsobil evanjelický farár a superintendent Daniel Krman, ktorý sa zaslúžil o obnovu a zachovanie Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. V tomto prostredí pôsobili slovenskí dobrovoľníci v revolučnom roku 1848. Udalosti revolučných meruôsmych rokov sa dotýkali aj Štefánikových príbuzných. Revolúcie sa zúčastnili bratia jeho starej mamy Ľudovíty. Obaja mladí revolucionári prišli o život. Krstným otcom Štefánikovho otca bol štúrovec Jozef Miloslav Hurban. V jeho vojsku bol kapitánom Samuel Jurenka, starý otec z matkinej strany.[1]

Vzdelanie

Manželia Pavel a Albertína Štefánikovci pri výchove svojich detí uplatňovali reformačné zásady a v ich duchu umožnili svojim synom vysokoškolské štúdium. Z nich Milan sa vypracoval na vedca svetového mena. Stal sa z neho obratný diplomat, politik a počas prvej svetovej vojny dosiahol vysoké vojenské hodnosti. V predškolskom veku prekonal Štefánik kiahne, po prekonaných kiahňach ostali Štefánikovi na tvári trvalé stopy, ktoré sa stali pre jeho osobu neoddeliteľným poznávacím znamením. Táto skutočnosť sa uvádza v osobnej karte desiatnika M. R. Štefánika, ktorá bola vystavená 24. apríla 1915 v Škole vojenského letectva: „vlasy gaštanové, oči modré, čelo vysoké, nos stredný, tvár oválna, výška 1 meter 64 cm, zvláštne znamenie stopy po malých kiahňach“. Ďalším následkom kiahní boli zdravotné problémy, s ktorými bojoval celý život. Prekonával ich vďaka svojim vlastnostiam (húževnatosti, cieľavedomosti, pracovitosti), ktoré mu ešte v detstve vštepili jeho rodičia. Už počas svojich stredoškolských štúdií sa Štefánik riadil citátom „Ora et labora“.[2]

Štefánik študoval na viacerých školách. Školu začal navštevovať ako šesťročný v rodných Košariskách, kde ho učil slovenský národovec, absolvent revúckeho gymnázia Martin Kostelný. Stredoškolské štúdium začal v roku 1889 na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde študoval s výborným prospechom. Jeho obľúbeným predmetom bola matematika. V roku 1893 prešiel študovať na jeden rok do Šopronu. Odtiaľ odišiel na gymnázium do Sarvaša (1894 – 1898). Za výborný prospech dostal Tököliho štipendium. V Sarvaši prežil Štefánik roky dospievania a prvú lásku. Tu absolvoval aj svoj prvý nebojácny prejav slovenského národovca. Vzoprel sa násiliu svojich maďarských spolužiakov, ktorí ho chceli zhodiť z balkóna, ak nezavolá na slávu Ľudovítovi Košútovi. Stredoškolské štúdium ukončil maturitou v roku 1898.[3]

Vysokoškolské štúdium v Prahe 

Po maturite sa rozhodol študovať v Prahe. Pri voľbe študijného odboru akceptoval želanie svojho otca. Zapísal sa na odbor stavebné inžinierstvo na Českom vysokom učení technickom. Štipendium získal od Československej jednoty. Pražský pobyt bol dôležitým medzníkom v Štefánikovom živote. Mladý študent vnímavo absorboval nielen nové poznatky z vedy a techniky, ale preberal aj názory niektorých profesorov a učiteľov. Z profesorského zboru mal na neho najväčší vplyv Tomáš Masaryk. Vypestoval si k nemu hlboký, až otcovský vzťah. Oslovoval ho „otecko“. Stal sa obhajcom Masarykovho učenia a jeho filozofických názorov pred jeho odporcami. V tomto období Masaryk ešte nebol vo verejnosti známy a medzi študentmi sa netešil veľkej obľube. V pražskom prostredí sa Štefánik začal profilovať aj ako žurnalista s umeleckými sklonmi a aktívny člen v rôznych spolkoch. Súčasne však naberal základ pre budúcu vedeckú, politickú a diplomatickú činnosť. Obdobie pražských štúdií považujú historici za zlom v otázke jeho viery (svetonázoru). Nemalý vplyv na formovanie Štefánikových názorov mala práve jeho spolková činnosť. V tom čase v Prahe študovalo viacero mladých Slovákov, s ktorými sa buď poznal, alebo sa s nimi spriatelil. Hneď na začiatku štúdia začal navštevovať spolu so svojím verným priateľom Jánom Kraicom spolok evanjelických akademikov Jeroným. Stal sa členom podporného spolku Radhošť.[4] Pre profilovanie jeho politických názorov bolo dôležitým momentom členstvo v spolku Detvan. Spolok sa od svojho vzniku (15. marca 1882) zameriaval na viacero činností (vzdelávanie v materinskom jazyku, rozvíjanie vlastnej literárnej tvorby a kritiky). Detvan poskytoval svojim členom priestor na diskusiu o budúcnosti slovenského národa, o politickom, kultúrnom a spoločenskom dianí a  mal za úlohu oboznamovať Čechov s postavením Slovákov.[5] V čase Štefánikovho príchodu do Detvana bol jeho vedúcou osobnosťou študent medicíny Vavro Šrobár, ktorý v roku 1898 začal spolu s Pavlom Blahom vydávať časopis Hlas. Časopis sa stal orgánom mladej, liberálne orientovanej generácie vzdelancov, nazvaných podľa časopisu hlasistami. Ich program (hlasizmus) vychádzal z Masarykovho realizmu a z jeho programu drobnej práce medzi ľudom. Štefánik sa horlivo zapojil do práce v spolku a stal sa jedným z popredných hlasistov. Stal sa stúpencom slovensko-českej vzájomnosti. Táto politická orientácia ho priviedla k nezhodám s otcom, ktorý bol orientovaný na ortodoxné martinské vedenie Slovenskej národnej strany.[6]

Osobná kríza

Na konci druhého ročníka Štefánik prežíval osobnú krízu. Štúdium stavebného inžinierstva ho neuspokojovalo. Okre toho sa uňho narušili hodnoty v otázke viery a politickej orientácie, ktoré si priniesol z domu. Rodičia mu vštepili v detstve pevnú vieru v Pána Boha. Tento fakt potvrdzuje aj list, ktorý napísal rodičom v roku 1893 pri príležitosti svojej konfirmácie: „Z milosti Božej dožil som tú radostnú a sviatostnú chvíľu, v ktorej ja po prvý raz k Večeri Pána pristúpiac, medzi dospelých údov evanjelickej cirkvi vstúpiť môžem. To Pánu Bohu, mojim najmilším rodičom mám čo ďakovať, čo som a čím vládnem.“ V prácach svetských historikov sa zdôrazňuje, že v otázkach viery už za svojho pražského pobytu Štefánik zlyhával. Príčiny sa pripisujú najmä týmto skutočnostiam: vplyvu vedy a pokroku, debatám o pokrokových teologických otázkach, Masarykovej filozofii.[7] Štefánik si však aj napriek istým zlyhaniam udržal z evanjelického prostredia určité charakteristické hodnoty po celý život. Nebol prvým a ani ojedinelým slovenským evanjelikom, ktorý v zahraničí podľahol novým filozofickým smerom. Štefánik sa v istom období dostal až na pozície pozitivizmu. Tento filozofický smer vymedzoval platnosť ľudského poznania na to, čo je pozitívne dané, to jest na fakty preukázateľné empiricky. Nedostatočnosť vedeckých objavov znamenala, že mnohí stúpenci tohto smeru sa vrátili ku kresťanstvu. Viaceré Štefánikove vyjadrenia svedčia  o jeho hľadaní cesty k Bohu. V podstate ide o vyjadrenia človeka v rôznych ťažkých životných situáciách, človeka zmietajúceho sa v emočných zápasoch z vyčerpanosti, človeka, ktorému zakódovaná etika domáceho evanjelického prostredia nedovolila vzdialiť sa natrvalo od Boha. Jedno z takýchto citových rozpoložení zachytáva aj jeho denník z Paríža. „Žiadalo sa mi zotrvať v spomienke na mojich drahých doma, a tak som si náhodne, ako som to robil vo chvíľach pochybností s Bibli svatou, otvoril Jankov slovenský preklad žalmov. Žalm 8 a položil som ruku na verš 4: »Keď hľadím na nebesá Tvoje, na dielo Tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré Ty si upevnil: Čože je človek, že naň pamätáš?« Tento zápis zo dňa 25. 1. 1915 (po niekoľkotýždňovom pobyte v Paríži) obsahuje okrem Štefánikovho vyznania sa z úprimného vzťahu k rodičom, z ľútosti nad roztržkou s otcom, aj ďalší citát z Biblie, ktorý si vypísal ešte ako študent v Sarvaši. Bol to citát z Listu apoštola Pavla Rímskym 7, 14: „Víte zajisté, že zákon jest duchovný, ale já jsem tělesný, prodaný hříchu.“[8] Štefánik odmietol ateizmus. O vnútornom boji v otázke viery svedčí aj jeho list bratovi Igorovi (evanjelickému farárovi v Báčskej Palanke): „Vidíš, Igorko, keď by v srdci mojom znovu mohla vzklíčiť tá detinská oddanosť a dôvera k Najvyššiemu, myslím, trvalé šťastie usadilo by sa mi v duši. Priznávam sa, že filozofia moja ukazuje mi iba modus vivendi, ale ani zďaleka nečiní mi život účelným a obsažným. Hľa, si pastierom duší, si môj dobrý brat a si muž vzdelaný, začni so mnou debatu. Iste málokto si toho kedy tak prial, aby bol porazený, ako si to prajem ja. Mám už ateizmu dosť. Túžim po prístave. Bojím sa však, že vyšiel som už príliš ďaleko na hladinu. Než aby som mohol trafiť späť.“[9]

V období pražského štúdia sa dostal Štefánik aj do niekoľkých roztržiek v spolku Detvan, ktoré hrozili až zánikom časopisu Hlas. V roku 1902 prerušil Štefánik štúdiá v Prahe a odišiel študovať do Zürichu, kde absolvoval letný semester. Odchod z Prahy pôsobil na jeho psychiku blahodarne. Po návrate z Zürichu a z cesty po Taliansku sa vrátil späť do spolku Detvan. Bol zvolený za predsedu. Pod jeho vedením sa činnosť spolku oživila. Spolok sa otvoril ostatným študentom, začal organizovať prednášky a rôzne kultúrne podujatia.[10]

V čase pražských štúdií sa Štefánik okrem spolkovej činnosti zaoberal aj publicistikou. Od roku 1903 redigoval prílohu Hlasu s názvom Umelecký Hlas, ktorá sa venovala literatúre a umeniu. Svoje umelecké sklony prejavil najmä v žurnalistike. Na požiadanie Jana Herbena písal do realistického Času pondelkové úvodníky, v ktorých informoval čitateľov o maďarizácii Slovákov a ich národnom zápase.[11]

Pražské štúdium malo význam pre Štefánika aj v rovine súkromnej. V Prahe sa spoznal s inými mladými Slovákmi a Čechmi, ktorí neskôr zohrali významnú úlohu v našich, resp. českých dejinách, napríklad Vavro Šrobár (lekár, politik, minister s plnou mocou pre správu Slovenska), Mikuláš Schneider-Trnavský (hudobný skladateľ), Alois Kalvoda (maliar), Jaroslav Vrchlický (spisovateľ), František Xaver Svoboda (spisovateľ), Antonín Dvořák (staviteľ).[12]

Posledný rok štúdia sa Štefánik zameral výlučne na jeho ukončenie. Dizertačnú prácu napísal o novej hviezde v súhvezdí Cassiopeia z roku 1572. (Dizertačná práca mala názov „Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopeia“). Promoval 12. októbra 1904.

Na promóciu do Prahy prišiel aj Štefánikov otec. Otcova účasť na promóciách znamenala zmierenie otca so synom. Po absolvovaní nezvyčajného študijného odboru v tej dobe nemal Štefánik veľké možnosti uplatnenia. Kariéra profesora na reálnej škole ho nelákala. Rozhodol sa pre Paríž.[13]

Francúzsko, Paríž

Míľnikom ďalšieho dôležitého obdobia v Štefánikovom živote sa stal odchod do Francúzska. Začalo sa príchodom do Paríža koncom novembra 1904 a skončilo sa vypuknutím prvej svetovej vojny. Je to obdobie naplnené prekonávaním rôznych ťažkostí (napr. finančných, rečových, zdravotných) a presadzovaním sa vo vedeckých a spoločenských kruhoch, ale súčasne je poznamenané veľkou snahou prezentovať slovenský národ. V tomto období sa stal uznávaným vedcom, francúzskym občanom a diplomatom francúzskej vlády. S upevňovaním postavenia vedca sa priamo úmerne rozširoval aj okruh jeho známych. Boli to poprední vedci, umelci, politici, bohatí podnikatelia a finančníci. Jeho záujem sa však neobmedzoval len na astronómiu. Zaujímal sa o rôzne vedecké vynálezy a z nich najmä o letectvo. Sám sa uplatnil ako vynálezca.[14]

O prvých mesiacoch v Paríži nás informuje Štefánikov denník (zápisky). Z jeho poznámok vyplýva, že mal jazykové a finančné ťažkosti, ktoré prekonával vďaka svojej húževnatosti. Tieto výpovede sú zároveň svedectvom jeho hlbokého vzťahu k slovenskému národu. Štefánik nevynechal ani jednu príležitosť, aby sa neprihlásil k svojmu národu. Napríklad tri dni po svojom príchode do Paríža (30. 11. 1904) napísal: „.. keď pôjdem navštíviť slávneho Flammariona do jeho hvezdárne, predstavím sa ako Dr. Milan Štefánik, astronóm zo Slovenska.“ Štefánik prišiel do Paríža koncom jesene. Okrem nedostatku peňazí a rečovej bariéry ho sprevádzal chlad hotelovej izby. Tieto skutočnosti ho značne motivovali v jeho ambicióznosti. V ťažkých situáciách, v ktorých sa spočiatku ocitol, mu nezištne pomohli jeho priatelia. Prvú pomoc mu poskytol evanjelický farár Ján Lajčiak (1875 – 1918), ktorý si v tom čase robil na Sorbonskej univerzite doktorát z teológie. Lajčiak ho zoznámil s rodinou liptovského kožušníka Benku. Tiež mu sprostredkoval stretnutie s astronómom Flammarionom. Štefánik dostal od svojho pražského profesora Zengra odporúčanie adresované tomuto astronómovi. Flammarion však nesplnil Štefánikove vedecké ambície. Odporučil ho na riaditeľa observatória Janssena na parížskom predmestí Meudon, ktorý vybudoval malé observatórium na Mont Blancu. V tom čase bol Janssen v Taliansku a do Paríža sa mal vrátiť až na jar 1905. Astronómovo odmietnutie znamenalo pre Štefánika priam životnú katastrofu. Svoje pocity zveril denníku: „Vyšiel som z observatória, mohutnej dvojposchodovej budovy s okrúhlou vežou a kopulou, celkom konšternovaný. Lajčiak dobre nechápal, čo to pre mňa znamená. Ako pre vedca to bola Jóbova zvesť a osobná katastrofa, keď mám so svojimi skromnými financiami čakať v Paríži do jari. Zatiaľ jeho zaujímalo, či som si všimol, že Flammarion vyzerá ako starozákonný prorok s tou svojou mohutnou hrivou a dlhou bielou bradou…“ V tejto ťažkej situácii mu opäť pomohli priatelia, prevažne českí umelci pôsobiaci v Paríži. S ich pomocou prežil do Janssenovho príchodu.[15]

Stretnutie s Julom Janssenom na jar 1905 sa vydarilo. Mladý vedec Janssena zaujal. Štefánika zamestnal v hvezdárni ako hosťa. Táto šanca, hoci s nepravidelným príjmom, znamenala pre Štefánika splnenie jeho vedeckých ambícií.[16] V júni 1905 ho Janssen vyslal na vedeckú výpravu na najvyšší vrch Európy Mont Blanc. Výpravu financovala francúzska vláda a jej vedúcim bol astronóm Gaston Millochau. Na štíte mali obaja pracovníci observatória uskutočniť meteorologické pozorovania, výskum slnečných škvŕn a pozorovanie Marsu. Nepriaznivé počasie výskum zmarilo. Napriek nepriazni počasia a nedostatku potravín sa výprava šťastne skončila a dĺžkou pobytu (18 dní) na vrchu Mont Blanc dosiahla v tom čase svetový rekord.[17]

Zážitky z výpravy Štefánik pútavo spracoval v článku pre Tranovský evanjelický kalendár. V ňom čitateľom priblížil nielen útrapy z výstupu a pobytu v malej provizórnej hvezdárni na vrchu Mont Blanc, ale aj atmosféru mestečka Chamonix, odkiaľ výprava 17. júna 1905 vyšla. Pred výstupom mal Štefánik zaujímavý rozhovor s miestnym starším obyvateľom, v ktorom sa prezentoval ako národovec: „Pán neni Francúz,“ tázal sa ho starec. „Nie, iba od nejakej doby pracujem s týmto pánom astronómom na meudonskej hvezdárni pri Paríži. Ja som Slovák“. „Slovák?“ „V ktorej republike býva tento národ?“ Nadpriadol som rozhovor s vážnym starcom a rozpovedal som mu o Slovákoch jedno – druhé, čo sa naponáhle dalo. Starec so živou pozornosťou sprevádzal moje slová o tvrdom osude našom a konečne doložil: „Hm, veru ľutujem. No, šťastlivú cestu! A keď sa navrátite do svojho kraja, vyriaďte tam môj pozdrav a vzkaz, aby sa len držali. I nám bolo všelijako. Ale kto odhodlane bojuje boj spravedlivý, ten i zvíťazí.“[18]

Vedecké cesty, výskumy

Práca u Janssena odštartovala Štefánikovu vedeckú kariéru, ktorá bola okrem nadania aj výsledkom morálnych a vôľových kvalít zakotvených výchovou v evanjelickej rodine. Cieľom tejto štúdie nie je podrobne zmapovať všetky Štefánikove výskumy. Dotkneme sa len niekoľkých dôležitejších momentov z tohto obdobia. Zvlášť úspešný bol pre Štefánika rok 1906. V lete 1906 podnikol ďalšie dva výstupy na Mont Blanc. Výsledky svojich výskumov publikoval v niekoľkých vedeckých prácach, ktoré v priebehu roka 1906 prostredníctvom Janssena predložil Francúzskej akadémii vied. Tieto články mu získali uznanie v spoločenských a vedeckých kruhoch. V priebehu roka 1906 ho začali trápiť žalúdočné ťažkosti. Koncom roka 1906 ho vyslal Francúzsky ústav Akadémie vied v Paríži do Turkestanu, kde mal skúmať zatmenie Slnka. Nepriazeň počasia mu výskum prekazila. Po návrate do Paríža v júli 1907 Štefánik vážne ochorel. Liečenie bolo zdĺhavé. Z choroby sa zotavoval koncom roka 1907 v rodných Košariskách. V tom čase zomrel astronóm J. Janssen. Jeho smrť znamenala pre Štefánika stratu mecéna.[19] Nepodarilo sa mu zachrániť Janssenovo montblanské observatórium. Opäť mal existenčné ťažkosti, bol nezamestnaným astronómom. Rozhodol sa, že si vybuduje vlastné observatórium. Za týmto účelom v apríli 1909 zorganizoval výpravu do severnej Afriky. O tejto ceste opäť pripravil reportáž pre čitateľov Tranovského evanjelického kalendára. Dňa 8. apríla 1909 sa vylodil v meste Alžír. Po vybavení úradných formalít sa vypravil od mesta Alžír smerom na juh. Cestoval popri pohorí Atlas. Precestoval Tunisko. Usadil sa v oáze Laghonat, odkiaľ robil ďalšie výskumné cesty. Štefánika zaujalo miestne obyvateľstvo: „Zvláštny druh ľudí, již mravy, zmýšľanie, spôsoby sú ešte dnes tie isté ako pred 1000 rokmi.“ Štefánik výskumom zistil, že táto oblasť Afriky nie je vhodná na vybudovanie observatória. Africkú pôdu opustil v Kartágu a cez Maltu, Sicíliu, Calabriu, Neapol, Rím, Janov, Nizzu sa dostal späť do Marseille a do Paríža.[20]

Pobyt na Tahiti

Jedným z najpokojnejších období v Štefánikovom živote bol desaťmesačný pobyt na ostrove Tahiti, kam ho vyslali vedecký ústav (Bureau des longitudes) a meteorologický ústav (Bureau Central Météorologigue). Cieľom cesty bolo pozorovanie Halleyho kométy. Dňa 27. apríla 1910 pricestoval loďou Mariposa do tahitského prístavu Papeete. Na ostrove sa zoznámil s českým cestovateľom Janom Havlasom, ktorý vo svojich spomienkach podrobne zachytil nielen Štefánikovu prípravu na výskum, ale aj zaujímavé rozhovory s ním.[21] Tieto rozhovory sú dokladom, že Štefánik predvídal politický vývoj v Európe, ktorý smeroval k rozpútaniu prvej svetovej vojny. Budúcnosť Slovákov videl v tom, že Francúzsko a jeho spojenec Rusko napomôžu oslobodenie Slovenska. Štefánik nebol síce pri pozorovaní kométy úspešný, pretože 18. mája 1910 bolo zamračené, ale presadil sa v iných aktivitách. Na vrchu nad mestom Papeete dobudoval rozostavané observatórium. Tu, vo francúzskej Polynézii, vytvoril jednotnú a kompletnú meteorologickú službu. Z miestneho obyvateľstva tejto zámorskej kolónie zaškolil personál. Za tieto činy získal uznanie od francúzskych koloniálnych úradníkov a vojenských námorníkov.[22]

Naturalizovaný Francúz

Rok 1911 bol pre Štefánika veľmi úspešný. Koncom februára 1911 opustil Tahiti. Dňa 28. apríla 1911 na ostrove Vavau v súostroví Tonga pozoroval úplné zatmenie Slnka. Napriek slabšiemu vybaveniu mal zo všetkých výprav najlepšie výsledky. Koncom roka 1911 (18. decembra) mu Francúzska akadémia vied za dosiahnuté výsledky udelila Wildovu cenu spojenú s peňažnou odmenou 2000 frankov. Tým sa zlepšila nielen jeho finančná situácia, ale aj spoločenské postavenie, ktoré si upevnil v priebehu roka 1912. Dostal miesto vo francúzskej Národnej hvezdárni. Okrem pozorovaní zatmenia Slnka sa začal venovať aj štúdiu hmlovín. Dňa 27. júla 1912 mu prezident Francúzskej republiky udelil štátne občianstvo. V auguste sa Štefánik vydal na dlhú zámorskú cestu (cez Lisabon, Kanárske ostrovy a Senegal) do Brazílie, kde 10. 10. 1912 v Passa Quatro pozoroval zatmenie Slnka. Súčasne plnil diplomatické a spravodajské úlohy.[23]

Koniec roka 1912 a rok 1913 znamenali preňho stratu blízkych. Po návrate do Paríža z Brazílie zomrel jeho priateľ a ochranca matematik Henri Poincaré. Krátko nato zomrela aj pani Janssenová. Na Vianoce sa šiel zotaviť domov do rodných Košarísk. Vtedy už bol jeho otec ťažko chorý. Zomrel v apríli 1913.[24] Bola to posledná Štefánikova návšteva na Slovensku. Po návrate do Francúzska 30. augusta 1913 sa vydal na ďalšiu cestu do zámoria. Cieľ cesty (USA a Tahiti) musel zmeniť, pretože ho francúzske ministerstvo námorníctva poverilo diplomatickými a spravodajskými úlohami. Okrem iného mal rokovať o možnosti využitia práve dokončeného Panamského prieplavu pre francúzske vojenské loďstvo. Koncom novembra 1913 odišiel do Quita v Ekvádore, kde uskutočňoval hvezdárske pozorovania. Získal od ekvádorskej vlády súhlas na vybudovanie bezdrôtovej telegrafnej a meteorologickej stanice na jednom z ostrovov v Galapágoch. Začiatkom januára 1914 sa zo zámoria vrátil do Paríža. V marci sa opäť podrobil operácii žalúdka. Koncom júla odišiel do Maroka, kde chcel zriadiť nové observatórium. Tam ho zastihla správa, že prezident Francúzskej republiky ho vyznamenal Rytierskym krížom Čestnej légie.[25] V tomto období vypukla prvá svetová vojna, ktorá sa začala 28. júla 1914 vyhlásením vojny Rakúsko-Uhorska srbskej vláde v Belehrade.

Prvá svetová vojna

Zámienkou svetového vojnového konfliktu sa stal atentát srbského študenta Gavrila Principa, ktorý uskutočnil 28. júna 1914 v Sarajeve na následníka trónu Františka Ferdinanda Habsburského a jeho manželku. Vojnový konflikt zasiahol postupne všetky svetadiely. Hlavnými bojiskami od začiatku vojny sa stali európske fronty – západný a východný. Najdôležitejší bol západný front, kde stáli proti sebe hlavní rivali vojnového konfliktu – Anglicko a Francúzsko na jednej strane a Nemecko na strane druhej. Táto vojna zmenila mapu strednej Európy. Po skončení vojny zanikla rakúsko-uhorská monarchia a na jej troskách vzniklo viacero štátov. K nim patrilo aj Československo. Nezameniteľnú a jedinečnú úlohu pri jeho vzniku zohral práve Štefánik. V čase vzniku vojny bolo Slovensko integrálnou súčasťou Uhorska a ako administratívny celok neexistovalo. Na Slovensku síce bojovali kultúrne a politické elity o základné atribúty slovenského národa, avšak túto aktivitu, najmä po vypuknutí vojny, znemožňovali prejavy maďarského šovinizmu. Štefánik bol jedným z autorov a predstaviteľom myšlienky, že Slováci sa môžu vymaniť spod národného útlaku len pri rozpade monarchie vytvorením spoločného štátu Čechov a Slovákov. Štefánikovou zásluhou si  myšlienku československého štátu postupne osvojovali aj štáty Dohody.[26]

Štefánik – vojak

Začiatok vojny znamenal pre Štefánika ďalší zásadný zlom v jeho živote. Udelením štátneho občianstva sa stal naturalizovaným Francúzom. Dňa 27. júla 1912 bol uznaný odvodovou komisiou za schopného „ozbrojenej služby“. To znamenalo, že podliehal mobilizácii, ak by sa Francúzsko dostalo do vojnového konfliktu. Po vypuknutí vojny, na základe všeobecnej mobilizácie vyhlásenej 2. augusta 1914 francúzskou vládou, bol povolaný do francúzskej armády. Štefánik sa stal vojakom dohodového štátu, ktorý bojoval proti rakúsko-uhorskej monarchii. Tento fakt ho počas vojny motivoval k rôznym politickým a diplomatickým aktivitám. Ich cieľom bol rozpad monarchie ako záruka riešenia štátoprávnej otázky slovenského národa. Tieto aktivity sa mu darilo realizovať najmä vďaka kariérnemu postupu, ktorý mu umožnili jeho nevšedné vedomosti a osobné vlastnosti. Do armády bol mobilizovaný ako radový pešiak a na sklonku vojny bol vymenovaný za brigádneho generála. Z rôznych vojenských hodnotení vyplýva, že Štefánik bol označovaný za osobnosť zriedkavého nadania, ktorá si zaslúži úctu. Jeho nadriadení si uňho cenili osobnú statočnosť, húževnatosť, chladnokrvnosť, energiu a odriekanie, ktoré preukazoval neustálou prácou napriek svojmu chatrnému zdraviu.[27]

Do vojny nastúpil ako radový vojak (pešiak). Bol zaradený k francúzskemu 102. pešiemu pluku v Chartres. Napriek svojmu chatrnému zdraviu dobrovoľne vstúpil do služby v letectve. Depešou z 26. januára 1915 bol prevelený k 1. skupine letectva v Dijone a pridelený do Školy vojenského letectva v Chartres. Po príchode do školy (28. januára 1915) sa Štefánik stal žiakom pilotom. Už 9. marca 1915 bol povýšený do hodnosti desiatnika a o dva dni neskôr (11. apríla) získal vojenské osvedčenie pilota. O necelé dva mesiace (3. mája 1915) bol povýšený na dôstojníka. Dostal sa k novovzniknutej letke MF 54 sídliacej v Briase, ktorej velil kapitán Prat.[28]

Popri plnení povinností vyplývajúcich z vojenskej služby naďalej vystupoval ako politik, diplomat, národovec a vedec. Napríklad využil svoje bohaté poznatky z budovania meteorologickej služby a zaviedol pozorovanie počasia pre francúzsku armádu. Generálovi Fochovi posielal do stanu každý deň meteorologické správy. Neustále vyvíjal úsilie, aby Slováci žijúci vo Francúzsku boli považovaní za príslušníkov spriateleného národa. Jedným z konkrétnych krokov malo byť zostavenie samostatnej letky z českých a slovenských vojakov v Cudzineckej légii (Légion étrangère). Získal síce šesť dobrovoľníkov, ale samostatnú letku sa mu nepodarilo založiť.[29]

Na čele československého odboja. Úlohy odboja

Najdôležitejšou Štefánikovou aktivitou v decembri 1915 pre československý odboj však bolo organizovanie stretnutia Masaryka a jeho stúpenca Eduarda Beneša s francúzskym ministerským predsedom A. Briandom. Dňa 13. 12. 1915 sa Štefánik a Beneš stretli v byte maliara Strimpla. Štefánik predložil Benešovi svoj plán, ktorý sa koncepčne zhodoval s Masarykovým. V tento deň sa začala spolupráca troch najvýznamnejších predstaviteľov československého odboja. Historik Miloslav Čaplovič ho označil za oficiálny dátum vstupu Štefánika do čela prvého zahraničného odboja, pretože jeho pôsobením sa celá československá zahraničná akcia výrazne zdynamizovala a dostala pevnú organizačnú základňu. Hlavným cieľom odboja bola podpora dohodových politikov pri realizovaní plánu rozpadu Rakúska-Uhorska a pri vytvorení samostatného štátu Čechov a Slovákov. Úspešná realizácia tohto cieľa bola podmienená získaním verejnej mienky v dohodových štátoch, ktorá mala vyvíjať tlak na predstaviteľov Dohody. Predstavitelia odboja videli splnenie tejto úlohy v zapojení Čechov a Slovákov do bojov proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku na strane Dohody. [30]

Štefánik organizátor odboja vo Francúzsku

V organizovaní odboja spolu s Masarykom a Benešom na prelome rokov 1915/1916 pokračoval Štefánik aj napriek zdravotným ťažkostiam. Na Štedrý deň 1915 sa musel podrobiť už siedmej operácii žalúdka. Masaryk, ktorý na jeho pozvanie pricestoval do Paríža, našiel ho v nemocnici. Štefánik v rozhovoroch, ktoré viedol s Masarykom a Benešom počas svojho nemocničného pobytu, presadzoval vytvorenie reprezentatívneho orgánu Čechov a Slovákov. Jeho úlohou malo byť riadenie činnosti zahraničného odboja. Štefánik sprostredkoval stretnutie Masaryka s francúzskym ministerským predsedom Aristidom Briandom. Obaja politici sa stretli 3. februára 1916. Predtým Štefánik informoval francúzskeho ministerského predsedu o pláne vytvorenia Česko-slovenska. Masaryk nadväzoval na Štefánika predložením koncepcie riešenia celej stredoeurópskej otázky. Francúzsky ministerský predseda sa stal jej prívržencom a dal súhlas aj na uverejnenie komuniké z tohto stretnutia. Po tomto stretnutí vo februári 1916 vznikla Národná rada krajín českých, ktorá sa premenovala na Česko-slovenskú národnú radu. Predsedom sa stal Masaryk, podpredsedami boli Josef Dürich a M. R. Štefánik. Eduard Beneš sa stal generálnym tajomníkom. Tlačovými orgánmi rady sa stali časopisy La Nation Tchèque a Česko-slovenská samostatnosť. [31]

Prvá misia v Taliansku

Po vzniku Česko-slovenskej národnej rady v Paríži bolo potrebné v rámci propagácie a diplomacie budovať česko-slovenské vojsko (légie), ktoré malo po boku vojsk Dohody bojovať proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Štefánik predložil francúzskej vláde návrh na vytvorenie samostatných česko-slovenských jednotiek. Začiatkom apríla 1916 odišiel v hodnosti poručíka (hodnosť mu bola udelená 20. marca 1916) na svoju prvú misiu do Talianska, kde pokračoval v službe vojnového letca. Počas letov nad frontom vyzýval slovanských vojakov, aby nebojovali za záujmy Rakúsko-Uhorska a Nemecka. Vďaka svojim vojenským a diplomatickým schopnostiam získal viac významných osobností na organizovanie Česko-slovenskej armády v Taliansku.[32]

Légie v Rusku

Ďalším štátom Dohody, kde chcel získať súhlas na budovanie samostatného česko-slovenského vojska, bolo Rusko. Na cestu do Ruska sa vydal koncom júla 1916. Mal robiť nábor medzi českými a slovenskými zajatcami rakúsko-uhorskej armády, ktorí by dobrovoľne bojovali na strane francúzskych vojsk. Avšak súhlas cárskej vlády na budovanie česko-slovenského vojska v Rusku sa mu nepodarilo získať. Misiu musel prerušiť, pretože ho francúzske velenie odvelilo do Rumunska. Na realizovanie tejto misie mu bola 20. decembra 1916 prepožičaná hodnosť kapitána. Počas pobytu v Rumunsku mu bola prepožičaná hodnosť majora. Jeho úlohou bolo zorganizovať vojenskú meteorologickú službu v Rumunsku, ktoré vstúpilo do vojny na strane Dohody. Začiatkom roka 1917 sa vrátil opäť do Ruska, kde vo februári vypukla revolúcia. Štefánikovi sa podarilo uzavrieť s ministrom zahraničia novej dočasnej vlády, Masarykovým priateľom Miľukovom, dohodu o organizovaní česko-slovenského vojska v Rusku.[33]

Z Ruska sa vrátil do Paríža v apríli 1917. V tomto období sa začali prejavovať nezhody medzi Masarykom, Štefánikom a Benešom. Vzťahy medzi touto trojicou najvyšších predstaviteľov Československej národnej rady boli spočiatku navonok dobré, no postupom času ich poznamenali problémy, na ktorých sa najviac podpísala rivalita a nevraživosť medzi Štefánikom a Benešom. Ďalších dobrovoľníkov do česko-slovenských légií chcel Štefánik získať najmä vo Francúzsku a v USA. Preto už v júli 1917 odcestoval do USA. Od americkej vlády získal povolenie organizovať légie. Nepodarilo sa mu však splniť plánovaný počet dobrovoľníkov, lebo USA vstúpili do vojny. Mobilizácii podliehali aj Slováci a Česi, ktorí mali americké štátne občianstvo a patrili do mobilizačných ročníkov. Štefánikova výrazná a významná diplomatická aktivita prispela k tomu, že dohodové vlády v priebehu leta a jesene 1917 uznali Česko-slovenskú národnú radu za česko-slovenskú vládu de facto a česko-slovenské légie za spojeneckú armádu dohodových mocností. V USA sa mu tiež podarilo urovnať napätie medzi Českým národným združením a Slovenskou ligou. Začiatkom novembra 1917 sa vrátil do Európy s 3 000 dobrovoľníkmi. Po návrate do Paríža (5. novembra 1917) sa zapojil do práce na dekréte zakladajúcom samostatnú Česko-slovenskú armádu.[34]

Druhá misia v Taliansku

Začiatkom januára (5. 1.) 1918 bol Štefánik vymenovaný do funkcie zástupcu veliteľa čs. vojsk v Rusku. Veliteľom česko-slovenských vojsk v Rusku bol generál Maurice Pierre Janin. Na jeho návrh mu francúzsky minister vojny Georges Clemenceau na výkon svojho poslania (15. 1. 1918) udelil hodnosť podplukovníka. Koncom februára odcestoval k Francúzskej vojenskej misii v Taliansku, kde pokračoval v koordinácii všetkých otázok týkajúcich sa česko-slovenskej vlády. Dňa 6. marca 1918 ho prijal predseda talianskej vlády Vittorio Emanuelle Orlando a v dňoch 9. – 11. 4. 1918 sa v Ríme zúčastnil na kongrese utláčaných národov Rakúsko-Uhorska. Dňa 21. apríla podpísal s talianskym ministerským predsedom vlády dvojstrannú zmluvu o konštituovaní politicky a právne samostatnej československej armády v Taliansku. Po návrate do Paríža v júni 1918 mu bola za úspešnú diplomatickú a vojenskú misiu v Taliansku prepožičaná hodnosť brigádneho generála. V auguste 1918 sa vzhľadom na vývin situácie v Rusku musel vrátiť k tamojším légiám.[35]

Légie na Sibíri

Politická situácia v Rusku sa po novembrovej revolúcii v roku 1917 pre Česko-slovenské légie značne skomplikovala. Dňa 3. marca 1918 podpísala sovietska vláda separátnu mierovú zmluvu s Centrálnymi mocnosťami. Táto zmluva znamenala, že légie stratili v Rusku svojho nepriateľa (Nemecko). Československé jednotky sa mali, podľa zmluvy so sovietskym vedením premiestniť do Vladivostoku a odtiaľ nastúpiť cestu do Francúzska. Po prepadnutí légií sovietskou armádou sa tieto začali brániť a v protiútoku obsadili hlavnú sibírsku magistrálu.

Na urovnanie napätej situácie boli určení Janin a Štefánik. Mali prevziať vedenie a velenie čs. vojsk v Rusku. V auguste 1918 sa vydal Štefánik na náročnú cestu cez USA a Japonsko. Dňa 2. augusta prišiel do USA. Tu mal rozhovory s Masarykom, ktoré sa týkali najmä materiálnej pomoci vojsku v Rusku. Z USA odcestoval 24. septembra 1918 do Japonska. V Japonsku ho zdržal zlý zdravotný stav. Počas jeho pobytu v Japonsku sa politická situácia zmenila. Dňa 14. októbra 1918 sa Česko-slovenská národná rada zmenila na vládu, ktorá bola trojčlenná (ministerský predseda Masaryk, minister vnútra a zahraničia Beneš, Štefánik – minister obrany).

Washingtonskou deklaráciou vyhlásil Masaryk nezávislosť Česko-slovenska. Štefánik nebol s deklaráciou spokojný. Do Vladivostoku prišiel v čase, keď sa skončila prvá svetová vojna a na troskách monarchie vyrástlo viacero stredoeurópskych štátov. Dňa 28. októbra 1918 bola vyhlásená Československá republika. Štefánik chcel v Rusku pôvodne obnoviť východný front, avšak československí legionári sa chceli vrátiť domov. Dňa 14. 12. 1918 zrušil odbočku Česko-slovenskej národnej rady v Rusku. Vojenské záležitosti riešil Štefánik s veliteľom légií generálom Janinom. Politické záležitosti mal riešiť československý splnomocnenec v Rusku Bohdan Pavlů. Česko-slovenské légie boli z bojovej línie stiahnuté začiatkom roka 1919. Ich postupný odsun dojednal Štefánik s ministerským predsedom G. Clemenceauom a vrchným veliteľom spojeneckých vojsk maršalom F. Fochom po návrate do Francúzska.

Posledné rokovania. Posledný let.

Do Paríža sa Štefánik vrátil v zlom zdravotnom stave. Jeho zdraviu neprospeli intrigy a karierizmus jeho bývalých vojnových spolupracovníkov, ktorí ho odsúvali na vedľajšie pozície. Na mierovej konferencii v Ženeve, pri zostavovaní československej vlády, dostal Štefánik len kreslo ministra vojny. Jeho poslednou diplomatickou akciou boli vojenské rokovania v Taliansku. V podstate šlo o riešenie kompetenčného sporu medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou. Spor vypukol v Česko-slovensku a týkal sa velenia československých vojsk. Obratnou diplomaciou dokázal Štefánik spor urovnať. Talianski velitelia mali veliť vojsku, ktoré prišlo z Talianska. Samostatná československá armáda mala podliehať spojeneckému veleniu na čele s francúzskym generálom Pellém. Definitívne urovnanie sporu mal ukončiť Štefánik po príchode do Bratislavy, kam odletel 4. mája 1919 na dvojplošníku Caproni spolu s dvoma talianskymi letcami a mechanikom z letiska pri Udine. Neďaleko Ivanky pri Dunaji sa lietadlo náhle zrútilo.[36] Jeho havária vzbudila vo verejnosti rôzne dohady. Príčiny jeho smrti zostali však dodnes nevyjasnené.

Evanjelická cirkev augsburského vyznania sa vždy hlásila k osobnosti M. R. Štefánika. V niektorých prácach svetských historikov je Štefánik prezentovaný ako ateista, neveriaci človek. Autor nekrológu biskup Jur Janoška označil Štefánika za veľkého syna evanjelickej cirkvi. Na formovanie jeho osobnosti blahodarne vplývala výchova v evanjelickej rodine.

 

doc. PhDr. Miloš Klátik, PhD.
generálny biskup v.v., evanjelický farár CZ Dunajská Lužná

ilustračné foto: wikipedia.org
článok uverejnený so súhlasom autora


Použitá literatúra:

[1] Kováč, D., c. d., s. 12, 13.
[2]Dangl, V., Segeš, V.: c. d., s. 439. Kšiňan, M., Braud, E., Guelton, F., c. d., s. 16.
[3] Kováč, D., c., d., s. 14, 15.
[4] Kováč, D., c., d., s. 16.
[5] Dejiny Slovenska. Dátumy, udalosti, osobnosti, c. d., s. 303.
[6] Slovenský biografický slovník V., c. d., s. 511. Kováč, D., c. d., s. 16.
[7]Kšiňan. M., c. d.,s.4.
[8]Baláž, A., Prehovor Ezechiel. Príbeh Jána Lajčiaka. Literárne informačné centrum, Bratislava 2012, s. 62, 63.
[9]Kšiňan, M., Braud, E., Guelton, F., c. d., s. 7.
[10] Kováč, D., c. d., s. 19. Jurčišinová, N., Spolupráca M. R. Štefánika s Československou jednotou počas pôsobenia v spolku Detvan v Prahe (1898 – 1904). In: Generál Dr. Milan Rastislav Štefánik – vojak a diplomat. Zborník príspevkov a materiálov z vedeckej konferencie v Bratislave 4. – 5. mája 1999. Vojenský historický ústav Bratislava, s. 13.
[11] Slovenský biografický slovník V, c. d., s. 20.
[12]Dangl, V., Segeš, V.: c. d., s. 436. Slovenský biografický slovník V, c. d., s. 512, 510.
[13]Kováč, D., c. d., s. 15, 21.
[14]Tamže, s. 30, 31.
[15]Baláž, A., c. d., s. 50.
[16] Kováč, D., s. 23 – 25. Dangl, V., Segeš, V.: c. d., s. 436, 437.
[17] Štefánik, M. R.: Pol mesiaca na vrchu Mont Blancu. In: Tranovský evanjelický kalendár., 1907, s. 86.
[18] Štefánik, M. R.: Pol mesiaca na vrchu Mont Blancu, c. d., s. 86.
[19] Slovenský biografický slovník V, c. d., s. 511. Dangl, V., Segeš, V., c. d., s. 437.
[20] Štefánik M. R., Z cesty po severnej Afrike. In: Tranovský evanjelický kalendár., 1910, s. 131.
[21] Kováč, D., c. d., s. 31.
[22]Dangl, V., Segeš, V., c., d., s.438.
[23]Dangl, V., Segeš, V., c. d., s. 438. Slovenský slovník V., c. d., s. 511.
[24] Kováč, D., c. d., s. 33.
[25]Dangl, V., Segeš., c. d., s. 439.
[26] Dejiny Slovenska. Dátumy, udalosti, Osobnosti. Slovart , Bratislava 2007, s. 332, 333. Lexikon slovenských dejín. Slovenské pedagogické nakladateľstvo. Bratislava 2006, s. 116, 119, 126.
[27]Dangl, V., Segeš, V., c. d., s. 25., 26, 30, 31.
[28]Dangl, V., Segeš, V., c. d., s. 439. Kšiňan, M., Braud, E., Guelton, F., c. d., s. 25., 26.
[29] Kováč, D., c. d., s. 36.
[30]Hronský, M., M. R. Štefánik – organizovanie a štátoprávna úloha česko-slovenských légií. In: Generál Dr. Milan Rastislav Štefánik – vojak a diplomat. Zborník príspevkov a materiálov z vedeckej konferencie v Bratislave 4. – 5. mája 1999. Vojenský historický ústav Bratislava, s. 38 – 39. Kováč, D., c. d., s. 40, 41. Dangl, V., Segeš, V., c. d., s. 441.
[31] Slovenský biografický slovník V., c. d., s. 511.
[32]Dangl, V., Segeš, V.: c. d., s. 440 – 441.
[33] Slovenský biografický slovník V, c. d., s. 511. Kšiňan M., Braud, E., Guelton, F., c. d., s. 30 – 31.
[34] Slovenský biografický slovník V, c. d., s. 511. Kšiňan, M., Braud, E., Guelton, F., c. d., s. 16.
[35]Dangl, V., Segeš, V.: c. d., s. 442.
[36]Slovenský biografický slovník V, c. d., s. 511, 512. Kšiňan, M., Braud, E., Guelton, F., c. d., 17. Kováč, D., c. d., s. 53.