„Luterák“?!

Doba pandémie nám priniesla určité obmedzenia, ktoré sme nútení akceptovať. Museli sme začať nosiť rúška, neskôr dokonca respirátory a mali sme zakázané chodiť do kostola. Pre tých, ktorí boli zvyknutí chodiť pravidelne, to bola zmena a ako niektorí sami povedali, pre nich to nebola ani nedeľa, keď sa nešlo do kostola. V dnešnej dobe má skoro každý doma internet. Ako huby po daždi sa začali objavovať kázne slova Božieho na stránkach jednotlivých cirkevných zborov. A tak si každý mohol vybrať a vypočuť si nielen jednu, ale aj viac kázní. Mohol si porovnať myšlienky, prejav toho-ktorého kazateľa slova Božieho. K tomu prejavu patrí aj tradičné oblečenie našich farárov, ich bohoslužobný odev. Na prekvapenie, nielen moje, mnohé príhovory farári „odbili“ len tak, „v civile“. A preto sa pýtam, ako to vlastne má byť. Je povinnosťou farára pri kázni − alebo, ako niektorí hovoria: pri príhovore − slova Božieho mať oblečený luterák? Prečo vlastne naši evanjelickí farári nosia luterák? Kde to vzniklo? Čo znamenajú tabličky?

Pozrime sa najprv do histórie…

Dr. Martin Luther si vyzliekol šaty mnícha a ako profesor nosil profesorský talár, a to denne. Z tzv. Lutherovho talára – kabáta (Lutherrock) vznikol talár pre reformačných kazateľov, u nás známy pod názvom luterák. Je to dlhé čierne rúcho s čiernym zamatovým golierom. Zakrýva telo od krku až po nohy a má dlhé rukávy. Na luteráku nesmú byť žiadne ozdoby, gombíky na zapínanie musia byť čierne. Okolo krku bol golier, ktorý ho zakrýval, a keď prišiel v neskoršom čase do módy okrúhly, tvrdý, tzv. španielsky golier, zostal tento liturgickou súčiastkou kňazského odevu až dosiaľ. Tento španielsky golier prešiel neskôr do podoby širokého goliera a pod vplyvom módy parochní sa zmenil na dva biele pásy na prsiach, ktoré od 19. storočia ako tzv. tabličky pripomínajú dve tabule Božích prikázaní. Vždy, keď si kazateľ zakladá tabličky, resp. keď s tabličkami predstupuje pred bohoslužobné zhromaždenie, má si on i prítomní uvedomiť: Božie prikázania platia a sú najlepšími pravidlami pre život jednotlivca i spoločnosti. Kamža (alba) sa vyvinula zo spodnej časti odevu (tuniky), bežne používaného v dobe vzniku kresťanstva v grécko-rímskom svete. Kamža sa nosí na luteráku a používa sa výhradne v chráme. Je z bieleho plátna, nikdy nie z čipky alebo záclonoviny. Je bez rukávov a mala by byť čo najjednoduchšia, približne o 20 cm kratšia než luterák. Nosia ju zboroví farári, námestní farári, seniori aj biskupi po všetky nedele a sviatky na hlavných službách Božích okrem adventu, pôstu a Nedele pokánia. Kapláni a diakoni ju nepoužívajú. V zahraničných cirkvách si na kamžu ešte dávajú farebné liturgické stuhy, ale na Slovensku sa to nepraktizuje.

Zatiaľ čo čierny, dlhý luterák znamená prikrytie našich hriechov a slabostí, bieloba kamže vyjadruje radosť a kresťanskú vieru v Spasiteľa, ktorý sa ako vzkriesený zjavil v bielom rúchu, a nový život človeka očisteného od hriechov krvou Baránka – Ježiša Krista.

Bohoslužobný odev slúži podobne ako uniforma (vojakov, železničiarov, colníkov, lesníkov) či jednotný služobný odev (sudcov, lekárov a pod.). Je to určitá uniformita, ktorá poukazuje na výnimočnosť, príslušnosť k určitému povolaniu, resp. poslaniu, ktoré by evanjelickí farári mali mať. Luterák je dokonca odev, v ktorom je farár ukladaný do rakvy na svojej poslednej ceste. Aj to svedčí o jeho výnimočnosti.

 

Pozrime sa, čo o tom hovorí Agenda ECAV na Slovensku, str. 305:

Bohoslužobné rúcho

 

Starší ľudia kedysi hovorievali, že majú oblečenie a topánky na bežné nosenie a kostolné. Kostolné bolo vždy to najlepšie, čo mali. V jednotlivých dedinách sa chodievalo dokonca v krojoch, ktoré ukazovali na príslušnosť veriacich k tej-ktorej obci alebo cirkevnému zboru.

Evanjelický farár v každom cirkevnom zbore nosil rovnaký odev. Spomínaný luterák, tabličky a kamžu − teda niečo, čo ho charakterizovalo a čo bežný človek nosiť nemohol a nemôže. Predpísaný bohoslužobný odev nepodlieha módnym trendom, a tak každý hneď vie, že káže evanjelický farár, a nie niekto z neordinovaných alebo niekto z inej cirkvi.

 

Pozrime sa na súčasnosť

Aký príklad dávajú niektorí farári aj seniori ostatným farárom v senioráte, novým, mladým kaplánom, keď sami pohŕdajú svojím jedinečným odevom? Vystúpenie brata kaplána potom pôsobí ako z cirkusu…

 

 

 

 

 

Aký príklad dávajú biskupi, keď dovolia takého neporiadky a anarchiu? Takýto príklad dáva náš biskup Východného dištriktu:

 

 

A aký príklad dáva predseda Združenia evanjelických duchovných? Ten, ktorý má byť vzorom všetkým, stojí pred oltárom ako motorkár… Ako sa hovorí, ryba smrdí od hlavy.

 

Ako ďalší extrém vyznieva nielen účinkovanie brata seniora Myjavského seniorátu v televíznej „Farme“ s „kolárikom“, ale i jeho narcistické správanie v podobe jazdenia v bohoslužobnom odeve na motorke či na koni….

 

 

Rozkol v cirkvi, ktorý začalo jej súčasné vedenie ešte pred svojím nástupom v roku 2018 vytvorením združenia H.E.L.P. a rozosielaním Reformačných listov, sa ukazuje ako zásadný. Poriadky, zvyklosti a tradície sa s príchodom nového vedenia cirkvi a nového osadenstva GBÚ uvoľňujú. Dnes panuje v našej cirkvi anarchia. Od vyjadrení mediálnej tajomníčky GBÚ Jany Nunvářovej, že hlavou našej cirkvi je biskup, až po jej pokyny pri nahrávaní videozamyslení, v ktorých sa priamo zakazuje luterák!!! Dlhoročná zamestnankyňa katolíckej televízie, ktorá má evidentný problém s evanjelickou terminológiou a tradíciou, vydáva pokyny teologicky vzdelaným, ordinovaným duchovným − a oni poslúchajú. Kde má k tomu kvalifikáciu a kompetenciu? Plní príkazy brata katolíka Brozmana alebo je to už predkolo „veľkých ekumenických snáh“, ktoré dlhé roky ležia na srdci Júliusovi Filovi, pôvodom katolíkovi? Rekatolizácia ECAV na katolícke „béčko“ v plnej paráde! Prečo bohoslužobný výbor a zbor biskupov mlčia? Všetkým je to naozaj jedno?

(Tieto poznámky nechcú komentovať učenie a prax Rímskokatolíckej cirkvi, ale ohradzujeme sa proti vnášaniu takýchto praktík do učenia Evanjelickej cirkvi a. v., ktorá má jasne definované vyše päťstoročné učenie a tradíciu.) 

 

Po všetkých týchto informáciách ma zaujímal názor samotných farárov, a preto som sa ich spýtal, aký majú oni vzťah k luteráku a čo vlastne pre nich znamená.

 

Brat farár z východného dištriktu:

„Vidím v tom určitú symboliku, ktorá odkazuje na príkaz Hospodina Mojžišovi, aby zhotovil pre svojho brata Árona – kňaza sväté rúcho, v ktorom mal predstupovať pred Hospodina v svätyni svätých (2M 28). My sme ľudia Novej zmluvy, kde platí všeobecné kňazstvo, avšak zároveň sme zachovali v našich chrámoch oltáre, tiež symbol toho, že pred Ježišom Kristom boli prinášané obete zvierat. Ako je oltár pre nás symbolom toho, čo prikázal Boh, tak isto aj bohoslužobný odev je pre mňa vonkajším symbolom toho, že tak ako Áron prinášal obete v Bohom prikázanom svätom rúchu, aj ja v novozmluvnom bohoslužobnom odeve zvestujem tú jedinečnú obeť Ježiša Krista ako služobník Boží a Kristov. Nikdy by som nebol povedal, že raz budem musieť obhajovať to, na čom sa naši duchovní otcovia viery v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania dohodli, keď chceli vyjadriť navonok úrad evanjelického farára.“

 

Brat farár z východného dištriktu:

„Lekár – chirurg pri operácii má na sebe oblečený predpísaný odev. Hasič pri hasení požiaru má na sebe ochranný odev hasiča. Sudca súdi v sudcovskom talári… Podobne sa to týka mnohých povolaní. Samozrejme, chápem aj prípadné výnimočné situácie, pri ktorých ide odev nabok… Ide o núdzové situácie. Nazdávam sa, že aj ordinovaný pracovník na Pánovej vinici (v ECAV na Slovensku) má mať pri kázaní slova Božieho oblečené bohoslužobné rúcho, najmä keď káže slovo Božie v chráme. Nie preto, aby bol daný pracovník vyvýšený, ale preto, lebo nesie úrad, pre ktorý prijal poverenie. Poslucháč má jasno, že má pred sebou evanjelického služobníka, čím ide bokom pochybnosť o vierouke kazateľa. Bohoslužobný odev evanjelického kňaza, najmä biele tabličky symbolizujú dosky zákona, mohli by sme povedať, aj Božie slovo Starej i Novej zmluvy (alebo aj zákon a evanjelium), ktoré pracovník tlmočí poslucháčom. Preto nie je dôvod vynechávať bohoslužobný odev v praktickej službe zvestovania Božieho slova ani v dnešnej dobe v prípade online prenosov. Rúcho vzbudzuje aj vzájomnú úctu – od kazateľa k poslucháčom i od poslucháčov ku kazateľovi. Vynechaním luteráka kazateľ odkladá nabok dlhoročnú tradíciu, ktorú možno pokladá, žiaľ, za nepotrebnú alebo zbytočnú. Taký postoj pokladám za pomýlený.“

Sestra farárka z východného dištriktu:

„Luterák, teda bohoslužobný odev našej cirkvi, nie je civilným odevom, čo znamená, že sa smie nosiť len v súvise so službami Božími a výkonmi v chráme. Otázka bohoslužobného odevu je zaujímavá. Mohli by sme pokojne sledovať rôzne formy naprieč luteránskymi cirkvami vo svete. Nie je v tomto jednota. Je to podmienené aj prostredím a kultúrou určitej krajiny. Je dôležité si uvedomiť, že tieto veci podľa Augsburského vyznania a Obrany Augsburského vyznania či Formuly svornosti spadajú medzi tzv. adiaforá (nemajú záväzný vzťah k vierouke), ale pre poriadok a jednotu tej-ktorej luteránskej cirkvi (pri všetkej rôznosti) sú dôležité tak, ako aj dôstojnosť bohoslužobného prejavu. Z toho dôvodu si myslím, že nosením luteráka pri zvestovaní Božieho slova v chráme, i keď bez bohoslužobného rámca, sa takýmto spôsobom kňaz aj navonok, teda verejne, priznáva k svojmu úradu, do ktorého bol povolaný a ktorý mu bol zverený. Rovnakú paralelu by sme, samozrejme, mohli hľadať aj v sekulárnej oblasti, kde rovnako mnohé profesie nosením svojho predpísaného odevu reprezentujú svoje postavenie, svoj úrad. Dobrovoľným vzdávaním sa hoci len luteráka, nehovoriac už o kamži, sa mi javí ako to, že sa hanbíme za svoj úrad, ktorý je bohoslužobným odevom ľahko definovateľný. Je mi ľúto, že aj v takejto oblasti ako kňazi zlyhávame a radšej splývame s davom vo svojom, niekedy až domácom oblečení.“

Brat farár z východného dištriktu:

„Kto sa v pápežstve stal kňazom, prijal podľa pápežského učenia na seba znak, charakter indelebilis – nezmazateľný. Týchto kňazov bolo možné spoznať podľa zvláštnym spôsobom ostrihaných vlasov a dobrého dlhého oblečenia. Nenazývali ich potom kresťanmi, ale ostrihanými alebo pomazanými kňazmi. Pápežský zákon je kanonickým právom. Porušenie jeho nariadení v oblasti jedenia, pitia, oblečenia, kalichov, svätenej vody, pôstov bolo smrteľným hriechom, ktorého dôsledkom bolo večné zatratenie. Porušenie týchto nariadení sa považovalo za horší hriech ako prestúpenie všetkých Božích prikázaní. Kňazský stav v tomto chápaní Luther považuje za modloslužbu, za znesvätenie kňazstva Kristovho, ktorý jediný priniesol pravú obeť, svoj život, za nás. Je to posadenie sa na Jeho sväté miesto. V týchto súvislostiach odmieta bohato zdobené kňazské rúcha a používa luterák, bežné oblečenie učiteľov jeho doby. Problém červených svetrov, kvietkovaných šiat, kožených búnd a ležérnych tričiek pod sakom pri zvestovaní Božieho slova u niektorých mladších kolegov a kolegýň vnímam ako výraz nestotožnenia sa s evanjelickým a. v. učením a tradíciou. U niektorých to môže byť spôsobené slepým a nekritickým počúvaním akýchkoľvek pokynov z GBÚ. Hanbia sa luteránski duchovní za luterák? Kázeň Božieho slova v našej tradícii a učení patrí medzi najvyššie formy Bohoslužby. Oblečením červeného svetra, kvietkovaných šiat, koženej bundy, ležérneho trička pod sakom, milý brat, milá sestra,vyjadruješ svoj vzťah k tejto najvyššej Bohoslužbe. V niektorých cirkvách zvesť Božieho slova nie je najvyššou formou Bohoslužby. Nedajte sa v tomto ohľade riadiť pokynmi z pochybného zdroja. Keď slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy.

P. S. Na vyučovanie detí na 1. stupni si nemusíte obliekať čierny oblek. Môžete si zobrať aj červené ponožky so smejúcimi sa kravičkami. Starší kolegovia ma učili, že kolárik na krku kňaza je znakom slepej poslušnosti a oddanosti pápežovi. Angličania ho nazývajú dog collar − psí obojok. Je znakom ľudí, ktorí chcú byť na vôdzke, resp. vedení pápežom. Možno je to aj inak. Ja som si osvojil podanie svojich starších kolegov, ktorí nemali problém obliecť si luterák pri zvesti Božieho slova a pre svedectvo Kristovo veľa vytrpeli.“

Čo na záver?

Evanjelickí farári svojím postojom majú byť vzorom a príkladom nielen po morálnej stránke, ale ich snahou by malo byť aj vedenie veriacich k úcte k duchovným veciam a jednou z nich je aj oblečenie na služby Božie. Neviem, či si vôbec uvedomujú, čo svojím laxným konaním spôsobujú. Lebo mnohí, a hlavne mladší, si povedia: „Keď farár nemusí, nemusím ani ja.“ A to sa netýka len odevu na služby Božie.

Evanjelický farár, či už stojí pred oltárom, alebo nie, nereprezentuje sám seba, ale reprezentuje príslušnosť ku Kristovi, k cirkvi, ktorá bola postavená v prvom rade na slove Božom. My, evanjelici a. v., pri čítaní Božieho slova vstávame. Vstávame z úcty voči Božiemu slovu, preto aj tí, ktorí slovo Božie zvestujú, sa majú z úcty voči nemu dôstojne obliecť. Agenda jasne hovorí o pravidlách nosenia bohoslužobného odevu pri kázaní slova Božieho. Mnohí z nás, laikov, to preto berú ako neúctu nielen k úradu evanjelického farára, čo sa dá preložiť aj ako ich „vzťah“ k duchovným veciam, ale tým vyjadrujú aj svoj postoj k nám, veriacim.

Duchovní predstavitelia iných cirkví nosia obleky, mnohí sa aspoň farebne odlišujú od ostatných. V katolíckej cirkvi farári majú dokonca niekoľko odevov podľa sviatkov, príležitostí a období v cirkevnom roku. I keď sú v civile, nosia „kolárik“, ktorý je znakom katolíckeho farára.

Dnes je predpísaný odev pre mnohých našich farárov asi hanbou. Farári, ktorých mená máme vytesané na mramorových doskách v našich kostoloch, sa v minulosti určite nehanbili za svoj odev, za svoj luterák. Mnohí trpeli a zomreli za svoje presvedčenie, za svoju vieru. Keď sa teda farár hanbí za svoj odev, nech radšej odíde zo služby. Zľahčovanie toho, že nenosia svoj tradičný odev, nie je cesta k získaniu autority v cirkevných zboroch, k budovaniu spoločenstva veriacich, ale práve naopak.

Ako som na začiatku napísal, v dnešnej dobe pandémie sme museli niektoré veci akceptovať kvôli obavám o zdravie a život. Bratia farári, sestry farárky, to, ako mnohí chodíte pri kázňach oblečení, akceptovať nemusíme a ani nebudeme. Správajte sa tak, ako sa na farárov evanjelickej cirkvi patrí, a nerobte nám hanbu!

Miloslav Kamenický