Leť, duša, tam v diale a spomínaj na dobro i na to, že pre vieru neraz telo, srdce bolí.
Ležím doma s covidom a toto je môj boj, ktorý mám vybojovať. Chcem ho bojovať tak, aby aj v tom bol oslávený Pán Ježiš Kristus, a verím, že On bude oslávený. On totiž nikoho nenechá bez pomoci. Tak učiní, aby zachoval to, čo je Jeho. On má s nami len dobré úmysly. Nech sa deje, čo sa deje. Aj tento covid. On je nič oproti tomu, čím sme si museli ako veriaci neraz v živote prejsť a možno ešte budeme prechádzať. Je to len jeden krátky okamih v dejinách spásy, aby sa zjavilo zmýšľanie sŕdc ľudí, ale aj to, ako sa veriaci človek postaví k životu samotnému. Viac ako covid a starosť o telo ma myšlienky v tomto veľkonočnom čase zaviali k tým, ktorí sa na krátky okamih stáli súčasťou môjho životného príbehu, a tak života viery. Na nich často myslím, modlím sa za nich a Pánu Bohu ďakujem za príležitosť ich spoznať.
Už je to pár rokov, čo sme s manželom dostali ponuku stráviť určitý čas s veriacimi bratmi a sestrami v Austrálii. Bola to zaujímavá ponuka, ale, pravdu povediac, vôbec sme to nebrali ako niečo, čo by sme mali absolvovať. A tá diaľka! Rozhodnutie v nás dozrievalo s pochybnosťami, a tak sme si povedali, že ak to Pán Boh chce, tak sa nám podarí získať víza a potom tam pôjdeme. Podarilo sa. Šli sme tam pred Veľkou nocou a veľkonočné sviatky sme strávili spolu s austrálskymi bratmi a sestrami, ako aj našimi bratmi a sestrami zo Slovenska spoločným slávením sviatkov. Boh nám prial toto pookriatie na duši i tele v spoločenstve Kristových verných. Láskavý Pán Boh nám to tak zariadil, že cesta tam, pobyt i cesta späť boli bez problémov.
Čo Boh požehnáva a dopraje, to neznesú zlí ľudia. Tešili sme sa z Božej priazne, ale
sme netušili, aké peklo sa strhne, keď sa to dozvedia niektoré osoby v cirkvi, ktoré už len pri myšlienke, že tam s manželom pôjdeme, upadali do mdlôb. Veď predsa oni si to neprajú. Oni majú svojich, svoje zásluhy. Oni musia všetko prekaziť. Nie je potrebné spomínať všetky tie zlomyseľnosti a zlé reči. Aby sme ako apoštol Pavel nedali príčinu na ešte väčšie hriechy, ktorých sa poniektorí v našej cirkvi sústavne dopúšťajú, rozhodli sme sa s manželom zrieknuť sa pohostinnosti domácich na ich veľký zármutok a zvolili sme si svoje ubytovanie, využijúc tak príležitosť spoznať aj bežný život ľudí v Austrálii.
Aj za túto skúsenosť Pánu Bohu vďaka. Chceli sme zatvoriť ústa tým, ktorí bezbreho závideli a drzo tvrdili, že sme tam šli za cirkevné peniaze. Boli sme tam za svoje, cirkev neutrpela, len ak to, že pod jej krídlami sa tu dodnes nachádza aj tá časť jej stáda, ktorú nemožno nazvať inak, len ako peleš lotrovská. Peleš, ktorá ničí, okráda zbožné duše a najväčšiu česť vidí v podvodoch a ponižovaní Syna Božieho tým, že hriech a lož povýšila nad vieru v Krista.
Koľko búrky vyvolalo naše pozvanie do Austrálie, koľko zlých vášní u tých, ktorí tam neboli pozvaní! No ich najviac mrzelo, že mňa Pán Ježiš pozval a potešil v tie dovolenkové veľkonočné sviatky tam, v ďalekej Austrálii, o ktorej som v živote nesnívala.
Nič nedopriať, všetko zničiť aj zakázať byť evanjelikom, zakázať používať názov ECAV aj predávať Biblie… − aj taký je dnes život v evanjelickej cirkvi. Rodové zlo niektorých rodín akoby tiahlo zo sebou väčšiu kliatbu na týchto ľudí ako schopnosť živej viery v Krista. V absurdite neúcty k životu a ku Kristovi, ktorú nám tu predstavitelia cirkvi stále predstavujú, sa spomienky na ten ďaleký pozemský raj aj v čase nemohúcnosti v covide javí ako zázrak, ktorý aj po rokoch nesie v sebe čaro Božej neskonalej lásky a milosti.
Vďaka, milí veriaci, evanjelici, luteráni v Austrálii, za lásku a normálny kresťanský život. Vďaka za to, že veľkonočné sviatky boli pre nás u vás, tam v diaľke, požehnané. Vďaka, že ste nám boli bližší ako niektorí z našej cirkvi tu, na Slovensku. Vďaka, že sme u vás našli vzkrieseného Krista.
Toto je len jedno svedectvo zo života veriaceho človeka, ktorého niekto niekam pozval, preukázal mu lásku a česť − a niekoho to rozčúlilo.
Pane Ježiši, vďaka! Potešuj nás aj v tieto veľkonočné sviatky, aby sme si Ťa stále vážili a ctili.
Mgr. Ľubomíra Mervartová
evanjelická a. v. farárka
ilustračné foto: pixabay.com
